O svojich zážitkoch napísal i knihu.
Andrej Tichý (31) pochádza z Banskej Bystrice, no jeho druhým domovom sa stalo Nórsko. V severskej krajine pracoval na „monštre na mori“, teda ropnej plošine. Slušne si tam zarobil, no okrem toho získal aj toľko zážitkov a skúseností, že o nich napísal knihu. Ako to na ropnej plošine vyzerá, ako sa tam vlastne mladý Slovák dostal a v čom sa Nórsko podľa neho najviac odlišuje od Slovenska? Aj to nám prezradil v rozhovore.
Je o vás známe, že ste sa dostali pracovať na ropnú plošinu v Nórsku. Môžete nám však prezradiť, aký bol váš život na Slovensku predtým a čomu ste sa venovali?
Hneď po strednej škole som odišiel pracovať do Prahy. Tam som žil asi dva roky. Pracoval som na „Staromáku“ ako čašník. Potom som sa vrátil na Slovensko, kde som bol niečo viac ako rok. Za ten čas som mal možnosť vyskúšať množstvo prác. Pracoval som ako inštruktor snowboardingu, čašník, skúsil som aj kariéru poisťováka. Zažil som niekoľkokrát, že mi zamestnávateľ nevyplatil mzdu.
Na základe čoho prišiel impulz vycestovať do cudzej krajiny a prečo práve Nórsko?
Posledná kvapka bola, keď som prišiel v jedno ráno do práce a firma bolo zamknutá. Šéf nebral telefón. Vtedy som si povedal - musím odísť. Nikdy som z tej práce nedostal výplatu. Takže sa dá povedať, že na Slovensku som bol veľmi neúspešný. Do Nórska som išiel za snom pracovať na plošine a zarobiť si.
Mať za cieľ pracovať na ropnej plošine asi nie je úplne štandardné. Nebáli ste sa toho? Čo všetko ste museli absolvovať, aby ste sa tam mohli dostať?
Aké sú štandardné sny? Toho, čo som musel absolvovať, bolo tak veľa, že som o tom napísal knihu „Cesta na ropnú plošinu“. V nej dopodrobna vysvetľujem, čo všetko som musel prežiť. V skratke - presťahoval som sa, naučil sa po nórsky, našiel si prácu, spravil pár kurzov a letel som. A nie, nebál som sa. Bolo to dobrodružstvo.
Spomínali ste kurz, ako vlastne prebiehal?
Je to kurz prežitia núdzového pristátia na vode. Severné more je chladné a do 10 minút by ľudia zomreli. To je málo na záchranu, a preto funguje tento kurz. Naučia vás, ako používať suchý neoprén a prežiť pristátie na mori.
Ako to na ropnej plošine vyzerá? Aký bol váš denný režim?
Prostredie by sa dalo porovnať asi s loďou. To je to, čo je asi najbližšie. Priestor je maximálne využitý. Úzke chodby, malé miestnosti. Okná s hrubými rámami. Na plošine sa pracuje nonstop. Sú dve zmeny - denná a nočná. Od siedmej ráno do večera a naopak. Ja som často robil v noci.
Vyzeralo to asi takto: Zobudil som sa o 16.00 hod., raňajky, posilňovňa, sprcha, zjedol som niečo malé a o 19.00 nástup do práce. Prezliekli sme sa v šatni, otvorili sa veľké dvere, zafúkal vietor a išlo sa do práce. O 21.00 hod. bola pol hodinu prestávka. Niečo som zjedol a znova do práce. O 0.00 hod. hodinová prestávka na obed. To som si stihol ešte pol hodinu pospať. O 3.00 hod. bola posledná prestávka. Posedel som si, dal som si čaj a koláč a znova do práce. O 7.00 hod. som si dal večeru a išiel som spať. Toto som absolvoval 14-krát a letel som domov.
Môže sa človek v priestore v strede mora z toho zblázniť alebo sú hlavnou motiváciou peniaze? Dá sa tam veľmi slušne zarobiť?
Nemyslím si, že by sa niekto zdravý za dva týždne zbláznil. Asi každý, kto tam pracuje, je tam pre peniaze. Neviem si predstaviť nijaké ušľachtilé dôvody, prečo niekto ide do stredu mora robiť, pre väčšinu ľudí, absurdné veci. Určite sa tam dá slušne zarobiť. Závisí to aj od toho, čo robíte. Ja som si v tej dobe zarobil viac za mesiac, ako by som na Slovensku zarobil za skoro dva roky.
Ako dlho ste na plošine pracovali? Ste s niekým odtiaľ ešte v kontakte?
Bol som tam šesťkrát po dva týždne. Celé to obdobie trvalo niečo viac ako pol roka. Kontakty týmto smerom veľmi neudržujem. Sústredím sa na prítomnosť, nie na minulosť.
