Letieť na Svätú Helenu si vyžaduje istú dávku odvahy.
Svätá Helena je zvláštny ostrov. Jednoznačne ho možno zaradiť medzi tie najodľahlejšie miesta na svete. Okrem toho sa preslávil aj tým, že tam dožil Napoleon Bonaparte. Ostrov bol tiež dlho známy tým, že aj keď miestni veľmi chceli, zavedenie leteckej linky vyzeralo ako niečo nedostupné. Nakoniec sa predsa len dočkali.
Letisko na Svätej Helene zvyknú nazývať najzbytočnejším či najnebezpečnejším na svete. Na ostrove žije okolo 4-tisíc obyvateľov, no kvôli tomu to ani tak nie je. Obyvatelia ostrova v južnom Atlantiku sa pritom dožadovali letiska celé desaťročia. Nakoniec sa aj postavilo, stálo vyše 300 miliónov eur. Ale problémy nenechali na seba dlho čakať.
Ako sa ukázalo, kvôli nevyspytateľným vzdušným prúdom, silnému vetru a smeru prúdenia nebolo možné na letisku pristáť. Takéto správy sa pritom vyskytovali ešte minulý rok. Škodoradostní ľudia sa vyžívali v tom, že ostrovania vlastne dostali predražené letisko, ktoré ani len nemôžu využívať. A ešte si kvôli tomu zničili aj prírodu, pretože museli obetovať dva kopce a postaviť viadukt.
Kým nebolo letisko, na ostrov a z neho sa dalo dostať len loďou z Kapského Mesta, no aj to len občas, pričom cesta trvala päť až šesť dní. Pri zlom počasí sa niekedy stalo, že loď jednoducho nedorazila. Obyvatelia ostrova tak ostali doslova odrezaní od sveta. Tento rok však prišli pozitívne správy. Po dlhom testovaní v októbri tohto roku konečne pristála na ostrove prvá pravidelná letecká linka. Ľudí má dopravovať častejšie ako loď, a to raz za týždeň. Let z Johannesburgu trvá šesť hodín, keď sa linka osvedčí, prepravu loďou by mohli zrušiť. Domáci si sľubujú posilnenie cestovného ruchu, lákajú na pamiatky súvisiace s Napoleonovým životom vo vyhnanstve.
Podľa miestnej webovej stránky sú lety prevádzkované v sobotu z Južnej Afriky s medzipristátím v Namíbii. Naspäť sa letí obyčajne v ten istý deň. Na palube je celkový počet miest len 76.
Letecké spojenie si bola nedávno vyskúšať aj redaktorka portálu Independent, ktorej však nebolo všetko jedno. Stále mala pred očami fakt, že ide o riskantný let. Redaktorka pripomenula, že ešte minulý rok sa s pasažiermi podarilo pristáť až na tretíkrát. Cestujúci od hrôzy kričali a pilot celú hodinu od pristátia presedel osamote s kávou a cigaretami. Miestni vraj o tejto príhode hovoria turistom s nadšením, po náročnom testovaní je to pre nich už len adrenalínová spomienka. Nečudo, prevádzka letiska bola najprv odložená na neurčito, nádej prišla až v druhej polovici tohto roka.
Pasažieri vraj pri nastupovaní do lietadla už v Johannesburgu dobre skrývajú svoju nervozitu, piloti ale pôsobia suverénne. Pilotovať tam a späť môžu len tí najlepší. Samozrejme, vždy je potrebné overiť si počasie v cieľovej destinácii - čiže letisku na Svätej Helene. Turbulencie pred blížením sa k cieľu tiež nie sú ničím výnimočným, podľa pilota nejde o nič znepokojujúce. Redaktorka však po počiatočnom roztrasení z pristátia priznala, že človek sa musí pripraviť na trochu adrenalínu, no za návštevu ostrova to stojí.
„Priletela by som sem znova? Vlastne, áno,“ vyhlásila. Nevedomky tak potvrdila túžbu miestnych obyvateľov po tom, aby si ľudia z iných končín sveta ich kúsok zeme obľúbili a priniesli im nielen peniaze z turizmu či biznisu, ale aj trochu vzrušenia a iného pohľadu na svet. Taký, aký doteraz nemali možnosť ostrovania zažiť.
