Množstvo talentovaných režisérov čaká na svoju šancu. Prečo ju nedostanú?
Hollywoodska továreň na sny a na peniaze už dlhé roky produkuje filmy pre najširšiu verejnosť. Obrovské marketingové kampane sa nás každú chvíľu snažia presvedčiť, že do kín prichádza udalosť, ktorú si nemôžete nechať ujsť. A väčšinou im to vychádza. Veľkú zásluhu na tom má aj to, že ponúkajú svojmu obecenstvu to, čo chce vidieť. Ak sa nejaký model ukáže ako úspešný, okamžite sa vyrojí množstvo napodobovateľov a pokračovaní zavedenej značky.
Tento dokonale namazaný stroj na profit sa však raz za čas zasekne. Niektoré projekty nedopadajú na úrodnú pôdu. O to viac zamrzí, keď sa to stane kvalitným kúskom. Tento rok si Čierneho Petra vytiahli Kráľ Artuš a Blade Runner 2049. My si v tomto článku povieme, prečo by sme mali podporovať vydarené snímky návštevou kina a čo znamená neúspech pre budúcnosť tvorcov a najmä nás - divákov.
Ako som písal v úvode, producenti dávajú divákom to, čo chcú vidieť. Ak teda nejaký film vyhorí, znamená to stopku aj pre potenciálnych nasledovníkov. A netýka sa to iba značkovej spriaznenosti, ale aj filmárskych postupov a určovania cieľového publika. Pokračovanie kultového sci-fi, tentoraz v réžii Denisa Villeneuva, je v určitom ohľade mimoriadne ambicióznym a odvážnym dielom. Pomalé tempo rozprávania, filozofický presah a pre radového diváka náročné témy. Investovať do podobného projektu 150 miliónov dolárov (bez reklamy) hraničilo s finančnou samovraždou.
V dobách, keď návštevnosť kín valcujú a srdcia divákov si získavajú rodinne ladené komiksové adaptácie, to bol mimoriadne riskantný krok. A ten sa producentom bohužiaľ nevyplatil. Filmu sa komerčne nedarí a aj napriek skvelým recenziám skončí po svojej púti kinami v červených číslach. Mnoho z vás si povie, že vám je to jedno, nie sú to predsa vaše peniaze. Na jednej strane je to pravda, na druhej práve takto sa rozhoduje, na aké filmy budeme mať možnosť v najbližšom období chodiť.
Na podobne produkčne ošetrené sci-fi s presahom a umeleckou hodnotou teda môžeme zabudnúť. Pokiaľ sa podobnej témy nechytí Nolan, Spielberg alebo Cameron. Teda niekto, kto dokáže komerčný úspech garantovať iba na základe svojho mena. Napríklad Tom Cruise. Aj keď ten už takisto nie je takou istotou ako kedysi. Jeho vynikajúce Edge of Tomorrow sa nestretlo s úspechom v priamej úmere s kvalitou filmu. To, že sa dočkáme pokračovania, je tak malým zázrakom, na ktorý sa netreba spoliehať. Už len z toho dôvodu, že Cruise je v súčasnom Hollywoode tak trochu zjavenie.
Som si však istý, že dvojka bude jednoduchšia a menej komplikovane štruktúrovaná, aby bol finančný potenciál vyšší a diváci si namiesto viet typu: "Nechápal som to" vraveli: "Choď na to, je to super. Sú tam mimozemšťania a veľa sa tam strieľa". Je teda dosť možné, že po premiére budeme z kina odchádzať sklamaní. A bude to tým, že sa zmení koncepcia a prístup. Keby bola jednotka adekvátne úspešná, išlo by sa v zabehnutých koľajách a verím tomu, že Liman s Cruisom by boli o niečo ambicióznejší. Tentoraz budú iba prístupnejší. Ale to všetko iba hádam a nechcem byť za zlého proroka. Skúsenosti však nepustia.
Ako príklad úplne postačí DCEU. Man of Steel bol temnou variáciou na Supermana s pokusom o presah. Jeho prijatie však nebolo tak jednoznačné ako pri konkurenčnom MCU. Tvorcovia sa nechali vyprovokovať internetovými diskusiami a pokračovanie Batman v Superman dejovo postavili na opravovaní "chýb" originu a popritom sa snažili byť svoji. Teraz už vieme, že to bola zlá cesta. Vznikol guláš snažiaci sa dobehnúť konkurenciu jediným filmom, navyše reagujúci na internetových trollov. Ja osobne mám síce ten film veľmi rád, no jeho (eufemisticky povedané) neideálne prvky sú viditeľné na prvý pohľad.
Tržby takisto nesplnili očakávania a začalo sa zmätkovať. Tohtoročná Justice League by mala byť uvarená z ingrediencií namiešaných Marvelom a nám, čo sme túžili po temnejšej alternatíve, ostanú iba oči pre plač. Finančné výsledky proste nepustia. Podobná situácia nastala so sériou X-Men. Kedysi civilná značka sa zmenila na digifest v nádeji, že jej tržby porastú. Môže za to aj relatívny neúspech vynikajúcej First Class. Prvý film zo série bez Wolverina nemal také výsledky, ako sa očakávalo. Ďalšia epizóda tejto značky bez hlavného ťahúňa teda musela spoliehať na niečo nové. A tým bolo priklonenie sa k postupom konkurencie, na ktorú diváci chodia vo veľkom. Chápeme sa? Keby sa divácky dostatočne podporil Vaughnov projekt, Apokalypsa mohla vyzerať úplne inak.
Omnoho horšie na tom však je tohtoročný Kráľ Artuš. Progresívne natočená fantasy sa stala jedným z najväčších prepadákov dekády a zavrela dvere pre podobne odvážne vysokorozpočtové snímky. Pre Ritchieho je to po druhom Sherlockovi a Man from U.N.C.L.E. ďalšia finančná rana a dúfajme, že nestratí sebadôveru. Snáď jeho Aladdin neskončí ako tradičná rozprávka natočená podľa klasickej Disneyho mustry. Nestalo by sa totiž prvýkrát, že tvorca s osobitým rukopisom po neúspechu svojich filmov presedlá na tendenčné filmárske postupy. Spomeňme si na Tima Burtona. Navyše, na rozdiel od vyššie spomenutých filmov sa Artuš nemôže oprieť ani o to, že by z neho bola stálica, prípadne projekt do portfólia svojich tvorcov. Zámorské recenzie boli totiž príšerné a vzkrieseniu môže v tomto prípade pomôcť iba zázrak. Obávam sa však, že tento pokus o naštartovanie série skončí navždy v zabudnutí. A je to škoda, keďže Artuš je skutočne jedným z najlepších fantasy filmov 21. storočia.
A neskončili sme. Tento rok sa ambicióznym blockbusterom proste nedarí. Ďalším príkladom je Vojna o Planétu opíc. Vynikajúce postapo sa ani zďaleka nestretlo s očakávaným úspechom. Dospelé, ambiciózne a sústredené tituly proste netiahnu. Zavŕšenie trilógie sa stretlo s malým záujmom a štvrtý diel si budeme musieť vymodliť. Snáď sa tieto nelichotivé výsledky nepodpíšu pod Reevesovým pripravovaným Batmanom. Tradičný divák si žiada akciu, detinský humor, neustále tempo a jednoduchý príbeh. Varovaním by tak mali byť poslední Transformeri. Michael Bay to (zase) prehnal a tentoraz poriadne.
Dal fanúšikom frančízy všetko čo chcú a vzniklo niečo, čo by žiadny súdny človek nepustil do sveta. Chvalabohu, diváci prekvapivo povedali "nie" a my budeme (snáď) ušetrení pokusu sa zviesť na podobnom štýle vyrozprávaných príbehov. Zamyslite sa nad tým, že by bol Posledný rytier absolútnym megahitom a konkurencia by ho chcela napodobovať. Nie je to pekná predstava, však? Bay je totiž exemplárnym príkladom toho, kam sa môže neskutočne talentovaný filmár dostať, keď si myslí, že vie, čo chcú návštevníci multiplexov vidieť. A veľmi sa bojím, že podobný osud čaká aj Jamesa Camerona s jeho štyrmi (!) pokračovaniami Avatara. Buďme však optimisti. Kto môže túto situáciu zmeniť? Ako vždy, my diváci.
V žiadnom prípade však nechcem vyvolať dojem, že sa netreba chodiť do kina zabávať. Veď kiná práve za týmto účelom vznikli. Bolo by ale skvelé, aby sa masovo chodilo aj na ambicióznejšie diela. Keď už producenti riskujú, že zaplatia zaujímavý projekt, treba ich podporiť. Stačí sa pozrieť na Christophera Nolana. Jeho filmy sú skvelé. Väčšina z nich sa zapíše do dejín a v rámci komerčnej kinematografie stoja tak trochu bokom. Sú to stále veľké blockbustery, no majú podpis svojho autora. Preto sú také výnimočné. Nolan si získal absolútnu dôveru producentov a môže tak prinášať jedno majstrovské dielo za druhým. Pokiaľ na ne diváci budú chodiť a finančné oddelenia budú vykazovať zisk.
A podobne talentovaných filmárov je po celom svete neúrekom. Stačí, aby dostali šancu. To sa však zmení jedine vtedy, keď budú diváci na tieto projekty chodiť. Prichádzame tak o mnoho kvalitných autorov, ktorí dávajú prednosť televízii pred kinom. Dôvodom je tvorivá sloboda. A je to škoda. Keby sa napríklad na Finchera, Villeneuva alebo Soderbergha (teda jeho komerčné filmy) chodilo vo veľkom, nebuzerovali by ich producenti a mohli nám pravidelne prinášať počiny hodné ich talentu. V kinách by bolo veselšie, recenzenti by boli spokojnejší a diváci by omnoho častejšie dostávali filmy namiesto marketingových produktov.
Niečo podobné sa už stalo v 70. rokoch s nástupom nového Hollywoodu. Jedna generácia dostala šancu točiť za veľké peniaze a podľa svojich predstáv. Táto vlna reprezentovaná Spielbergom, Lucasom, Coppolom, De Palmom alebo Scorsesem prinášala pravidelne kvalitné kúsky, ktoré sa neskôr stali miláčikmi pre všetky ďalšie generácie. Toto zlaté obdobie síce skončilo fiaskom Nebeskej brány, no aspoň chvíľu diváci dostávali neuveriteľne kvalitné a hodnotné kúsky ošetrené veľkým rozpočtom.
Museli to byť zlaté časy a ja nevidím dôvod, prečo by sa nemohli zopakovať. Autorských a zároveň remeselne schopných režisérov je po svete množstvo a iba čakajú, aby nám svoj talent predvádzali bez strachu o finančné výsledky svojho diela a nasledovný prepad kariéry. Takže ak ste stále nevideli Blade Runnera, upaľujte do kina a možno aj vaše euro prispeje k tomu, aby sme sa za pár rokov dočkali ďalšej filmovej revolúcie. Všetci vieme, že je to už v časoch, kde sa iba recykluje a kopíruje viac než potrebné. Kto z vás by nechcel, aby autorské vysokorozpočtové pecky ako Mad Max: Fury Road alebo Interstellar nevznikali pravidelnejšie?
A nemyslite si, že sa nemôže stať pravý opak. Warner Bros. už v uplynulých dvoch rokoch po vzore Universalu zmenilo stratégiu a rozhodlo sa neinvestovať toľké peniaze do ambicióznejších a riskantnejších projektov, keďže mnoho z nich finančne neuspelo, aj keď boli kvalitné. Nemôžeme im to mať za zlé, nikto predsa nebude donekonečna vytvárať produkt, ktorý ho v účtovných knihách opakovane dostáva do červených čísiel. Všetko to závisí od nás. Každý nadáva na komiksovky, no každý na ne aj tak chodí do kina. V diskusiách kričíme po dobrých filmoch, no keď ich vidíme v kinách, tých 5-6 eur sa nám javí akosi veľa. Pokiaľ sa neuvedomíme, bude horšie a takí Nice Guys už do kín v takej forme ako naposledy od Shanea Blacka nikdy nezavítajú.
