Exotickí, orientálni a moslimskí bojovníci v službách nacistickej Tretej ríše.
Odo dňa, kedy Adolf Hitler vyprovokoval druhú svetovú vojnu a podmaňoval si Európu, ale aj celý svet, kúsok po kúsku, si nacizmus získaval čoraz viac prívržencov. Všetko odštartoval najmä vpád Wermachtu do ZSSR. Tak sa do služieb Tretej ríše dostávalo množstvo ľudí s najrôznejšími národnosťami a vierovyznaniami. Aj takých, akých by ste vzhľadom na bazírovanie Nemcov na čistote nordickej krvi a presadzovanie takzvanej árijskej rasy v Tretej ríši v jej službách ani náhodou nečakali. Najbizarnejší bojovníci nacizmu boli moslimovia pozbieraní do množstva divízií z ešte väčšieho množstva krajín, Indovia či Kozáci. O nich si povieme viac v tomto článku.
Slobodná Arabská Légia - Vyznávači islamu z celého sveta poháňaní antisemitizmom a túžbou po samostatnosti
Najzvláštnejšími Hitlerovými služobníkmi sa stali moslimovia, najmä ortodoxní, klasicky sa modlievali päťkrát denne nasmerovaní k Mekke oblečení v klasickom kroji, v takzvanom feze, modlili sa na cvičisku i na bojisku. Moslimské divízie v službách Nemecka pochádzali z celého sveta. Od arabských štátov, Palestíny, severnej Afriky, cez územia ZSSR od Čierneho mora až po západnú Čínu, vrátane oblastí ako Kazachstan, Turkmenistan, Uzbekistan, Mongolsko či Juhoslávia. Hybnou silou náboru moslimov do boja pod vlajkou Tretej ríše sa stal Mohamed Amín al-Husajní (1897- 1974) - veľký jeruzalemský mufti, teda najväčší moslimský sudca v Palestíne. Už v roku 1937 uvítal Hitlera v Palestíne, kde ich spojil boj proti sionizmu a odpor voči židovskému štátu pri brehoch Jordánu. Toto spojenectvo malo pre Führera aj ďalšiu výhodou, ktorou bola podpora domácich Husajního arabských milícií, oslabujúcich vplyv Veľkej Británie v krajinách Blízkeho východu.
Počas dvoch rokov plných vrážd Židov, ale i rebelujúcich Arabov a po pokuse o atentát na generálneho inšpektora britskej polície bol veľký mufti nútený utiecť do exilu, kde však pokračoval v propagande nacizmu a vykladaní islamu a jeho textov v plnej zhode s ním. V roku 1939 zomrel iracký kráľ Ghazi I. a moc si uzupoval Husajního priateľ Rašíd Ali al-Kaylani, ktorý tiež obdivoval nacistické Nemecko. Bývalý Veľký mufti sa v roku r. 1940 v podstate sám vymenoval za vyslanca Iraku a ponúkol Nemecku a Taliansku zásobovanie irackou ropou a vzápätí vypovedal britské firmy a odsunul ich vojenské posádky z Iraku. Hitler však nerátal s vojenským neúspechom Talianov v severnej Afrike, čo zmarilo ich plány. Husajnímu sa podarilo z plánovanej 350 000 arabskej oddanej légie sformovať len oklieštenú niekoľkotisícovú "arabskú brigádu" zloženú z utečencov a migrantov a sám musel utiecť pred Britmi do Talianska. V novembri 1941 sa znova stretol s Adolfom Hitlerom, tentoraz priamo v Berlíne. Führer nemeckého národa prijal Muftiho so všetkými poctami ako skutočnú hlavu spojeneckého štátu a udelil mu titul "čestný Árijec" a dokonca "Führer arabského sveta", pričom on sa stal vďaka muftimu "čestným moslimom.“
Neúspech pri formovaní arabskej légie z oblasti severnej Afriky sa mu podarilo odčiniť úspešnou nacistickou propagandou skrz svojich spojencov po celej Európe. Vďaka nej moslimovia v ZSSR, ale aj Juhoslávii vítali Nemcov ako osloboditeľov. Vyznávačov islamu v službách nacizmu možno rozdeliť do troch základných skupín.
- Západní moslimovia – Turci a Arabi
- Moslimovia žijúci na území ZSSR
- Moslimovia žijúci na území Juhoslávie
Antisemitizmus a boj proti britskému impériu bol hnacím motorom pre boj pod vlajkami Tretej ríše hlavne pre západných moslimov. Pre moslimov žijúcich v ZSSR a Juhoslávii ním bola hlavne túžba po národnej a náboženskej slobode či panturanská teória, takmer totožná s tou árrijskou. Avšak pre moslimov nepredstavovali nadrasu Germáni, ale takzvaná turkská rasa. Tá v sebe zahŕňala tých, ktorí hovoria turksky (t.j. jazykovú rodinu príbuznú s tureckým jazykom osmanských alebo selddžuckých Turkov) a tých, čo majú turský / turecký pôvod (turecký alebo turecký pôvodne je viazaný na náboženstvo - islam, rodinu národov a jazyk, a teda nielen špeciálne na Turecko, aj keď tí mali mať vedúcu rolu). Viera v nadčloveka a nenávisť voči komunistom viedla tisíce moslimov do pazúrov nemeckej mašinérie, ktorá z nich vďaka fanatickosti a slepej oddanosti vytvorila dokonalé bojové stroje. Najznámejšie divízie SS zložené z moslimov boli:
Divízia "Handschar“ alebo „Handžár“ (1. chorvátska)
Vznikla vo februári 1943 z bosnianskych moslimov približne v počte 26 000 mužov. Nemci im vychádzali plne v ústrety, pretože mali imáma na úrovni práporu a každý pluk mal svojho mulláha. To neposkytovali nikomu inému. Nemeckí vojaci nemali k dispozícii kaplánov. Jednotka sa využívala na boj proti Johoslovankým partizánom. Avšak bojová morálka bojovníkom islamu pod vedením Nemcov, ktorí nimi pohŕdali a často až šikanovali sa nedala nazvať ukážkovou a došlo ku vzbure. Tá vyústila do vraždy väčšiny veliteľov divízie a následne k hromadným popravám účastníkov vzbury. Iba pár stoviek z nich poslali do koncentračných táborov a na nútené práce.
Divízia Skanderbeg" (1. albánska)
Albánsko na začiatku obsadilo Taliansko, ale po jeho kapitulácii muselo danú oblasť opäť ovládnuť Nemecko. V apríli 1944 využili 9000 albánskych nacionalistov zložených z islamskej sekty Bektaši a niekoľko stoviek albánskych rímskych katolíkov na očistu Kosova od Srbov.
Divízia „Kama“ (2. chorvátska)
Túto divíziu sformovanú v júni 1944, opäť z bosniaskych moslimov, tentoraz cvičili v Maďarku, preto, aby komunisti v Juhoslávii nemohli proti nej zasiahnuť už v zárodku. Avšak zámer nevyšiel, pretože Červená armáda v tom čase úspešne postupovala práve do Maďarska. Navyše disciplína moslimských vojakov opäť zlyhávala už pri výcviku. Takže divíziu Kamu vedenie SS rozpustilo ešte pred ostrým nasadením do bojov v októbri 1944.
Ostlegion (Východná légia)
Východná légia vznikla medzi prvými v zime 1941 zo zajatcov turkménskej národnosti. Skladala sa v podstate z piatich légií. Kaukazskej moslimskej légie, Gruzínskej légie a Azerbajdžanskej légie a o niečo neskôr k v roku 1942 aj Krymskej divízie a Volžsko-tatárskej divízie. Patrila teda k jedným z najexotickejších a najzmiešanejších légii dobrovoľníkov v nemeckej armáde. Väčšinou však mali na starosti skôr výzvedné a strážne služby, než nejaké zásadné bojové akcie.
Bojovníci za slobodnú Indiu
Sundras Chanda Bose bol iniciátorom vytvorenia indického vojska na boj za oslobodenie sa Indov spod nadvlády Britského impéria. Za svojho spojenca si prirodzene v duchu hesla nepriateľ môjho nepriateľa je mojim priateľom vybral Os Berlín – Rím -Tokio. Prvý pokus v čase, keď Sev. Afriku obsadil Mussolini a Indovia tvorili tretinu jeho vojska zloženého z oslobodených britských vojenských väzňov skončil fiaskom. Avšak pokus číslo dva pod taktovkou Nemcov už vyzeral nádejnejšie.
Už pred príchodom Nemcov do Sev. Afriky sa Bosemu podarilo prostredníctvom dobre cielenej propagandy vytvoriť v Barme národné indické vojsko bojujúce v rámci Japonskej armády. Pod vplyvom tejto spolupráce následne tento nacionálne cítiaci právnik z Kalkaty pricestoval do Nemecka, kde od nemeckých dôstojníkov dostal povolenie na cestu po zajateckých táboroch v oblasti Sev. Afriky. V nich pozbieral rôznorodých indických zajatcov, sčasti moslimov a sčasti hinduistov, aby sa pripojili k jeho národno - oslobodzovaciemu hnutiu za slobodnú Indiu. Tak vznikol Indický peší regiment s troma prápormi pozostávajúcich každý zo štyroch rôt. Nazýval sa však jednoducho Indická légia, alebo aj Tigria légia. Velili jej výlučne nemeckí dôstojníci a pozostávala z dvoch tretín z moslimských a z jednej tretiny z hinduistických bojovníkov. Panovali v nej teda náboženské a jazykové rozbroje. Len časť bojovníkov hovorila jazykom Hindu a ešte menšia časť rozumela nemecky. Z toho dôvodu vznikla zvláštna situácia, kedy pod nemeckým velením bojovali Indovia s klasickými turbanmi na hlavách dorozumievajúci sa medzi sebou anglicky. Práve proti Britom, ktorí ich tento jazyk naučil boli následne vo vojne nasadzovaní. Neprekypovali však vojenskou disciplínou a keď krátko pred koncom vojny zomrel Sundras Chanda Bose, teda, srdce a tmel tejto légie, pri leteckom nešťastí, rozpadla sa aj jeho Tigria légia.
Kozáci – najuniverzálnejšie vojsko, nenávidiace boľševizmus a túžiace po oslobodení z útlaku
Keď Hitler budoval Tretiu ríšu zaprisahal sa, že v jeho Wehrmachte nebude slúžiť žiaden Slovan a tobôž nie Kozák. Sled udalostí vo vojne však donútil Führera k zmene jeho postoja. Prišlo sa s „vedeckou“ teóriou, že Kozáci nie sú Slovania, ale potomkovia Ostrogótov, čo kedysi obsadili Ukrajinu a prenikli až ku Krymu, sú teda Germáni. Tak sa mohlo začať s náborom vojensky spoľahlivých Kozákov, takmer nenahraditeľných v oblasti jazdectva a v priamom boji muža proti mužovi.
Regrutovanie Kozákov pre boj proti sovietom viedlo kozácke národné hnutie za oslobodenie, ktorého cieľom bol vznik nezávislého kozáckého štátu. Nemci im zriadením poloautonómneho kozáckeho okresu v Kubáni dali nádej, že ho po nemeckom víťazstve vo vojne dosiahnu. V lete 1943 bola založená 1. kozáčska divízia pod velením generála von Pannwitza. Mala šesť jazdeckých regimentov. Krátko potom bola divízia rozšírená na XV. Kozácky jazdecký zbor SS, ktorý mal asi 50 000 mužov. Ďalej boli vytvorené dve kozácke brigády a 12 kozáckych rezervných plukov a niekoľko menších jednotiek bolo pripojených k nemeckým formáciám. Kozáckych vojakov na nemeckej strane tak možno vyčísliť na 250 000 mužov. Okrem z vyššie spomenutých oslobodených území získavali Nemci Kozákov do svojej armády zo zajateckých táborov a z radov dezertérov z Červenej armády. Boli nasadení prevažne v horách na Balkáne proti komunistickým partizánom v Juhoslávii a v Rusku. To, že si ich jednotky vysoko cenili pre vojenské schopnosti a disciplínu svedčí aj fakt, že ich nasadili aj v útoku na partizánske veliteľstvo, kde sa v tom čase nachádzal aj samotný vodca Juhoslávie, Tito, ktorému sa podarilo ujsť len na poslednú chvíľu. Koniec kozáckych bojovníkov na strane Nemecka sa dá nazvať až prikrutým. V máji 1945 sa totiž vzdali Britom, tí ich však poslali späť do ZSSR, kde ich buď popravili, alebo poslali do gulagu spolu s ich ženami a deťmi. Veliteľ kozáckych divízií, generála von Pannwitz je dodnes kozáckym národným hrdinom, lebo nevyužil možnosť vyhnúť sa poprave v súlade so Ženevskou konvenciou. Vyhlásil, že keď bol s Kozákmi v dobrom ostane s nimi aj v zlom.
