Celý svet sa snaží odhaliť tajomstvo úspešných športovcov.
Jediný futbalový tím, ktorému sa podarilo kvalifikovať na každé majstrovstvá sveta, je Brazília. Jamajka na posledných Olympijských hrách v Riu vyhrala až 11 medailí - môžete hádať, koľko z nich bolo v jednoznačne šprintérskej disciplíne. Osem. Tie zvyšné tri boli buď na 400m, alebo na 4x400m, ktoré sa behajú v tempe pre mnohých už šprintérskom. Na posledných troch olympiádach obsadil minimálne prvé a druhé miesto v stolnom tenise vždy športovec z Číny. Je to všetko o drine alebo sa za týmito úspechmi skrýva niečo viac?
Začnime Jamajkou. Vedci zistili, že majú v krvi špecifický gén umožňujúci srdcu pumpovať krv do svalov rýchlejšie, než je to u bežného človeka. Tento gén sa často vyskytuje u obyvateľov Afriky - no ešte častejšie práve na Jamajke. Počas trhu s otrokmi sa plavilo smerom k Amerike niečo okolo 10 miliónov ľudí - tí, čo to prežili až na Jamajku, patrili medzi najtvrdších. O dominancii jamajských šprintérov hovorí aj fakt, že z desiatich najrýchlejších 100-metrových šprintov v histórii bolo až 7 zabehnutých práve Jamajčanom. Jedinou reálnou konkurenciou v tomto rekorde pre nich môže byť USA. Nie je to však len vďaka génom.
Každý rok sa na Jamajke konajú závody s hovorovým názvom Champs. Cestu na ne si nájde približne 30 000 fanúšikov - táto krajina je asi jedinou, kde je atletika najväčším lákadlom pre fanúšikov. A nie je to len o Champs. Jamajka implementovala atletiku do všetkých úrovní školstva a snaží sa deti vychovávať týmto smerom. Prvý jamajský premiér, Norman Manley, bol skvelý atlét. A práve preto sa láska k atletike začala týmto štátom šíriť ako nejaká nákaza. Ďalším dôvodom môže byť aj silný individualizmus Jamajčanov, ktorý bol výborne vidieť aj na tom, čo Bolt predviedol v Pekingu. Chcel vyhrať, chcel to všetkým ukázať. Keď pri konci šprintu na 100m videl, s akým náskokom vyhráva, začal sa tešiť priamo počas behu. Mnohí tvrdia, že ak by tak neurobil, mohol prekonať aj svoj neskorší rekord 9.58s.
U Jamajčanov to je výborná infraštruktúra a konkurencia medzi mladými, motivácia školstva k atletike a ich odhodlanie. Čo však stojí za neuveriteľnou úspešnosťou Keňanov v behoch na dlhé trate? Väčšina ľudí si myslí, že ide práve detstvo týchto bežcov. Väčšina z nich totiž do školy, do obchodu alebo aj za kamarátmi musí chodiť dlhé trate, rovnako aj pre vodu či jedlo. Aby si decká tieto cesty skrátili, začali utekať. Keby si na Slovensku videl vyslovene "vychrtlé" dieťa, zavolal by si na rodičov sociálku. Keňania však svoje postavy dokážu využiť. Kvôli tomu, že rodiny často nemajú z čoho žiť a jediná možnosť je pracovať v poľnohospodárstve.
Keď je človek v Keni mladý, nemá príliš veľa príležitostí. Buď môže začať tvrdo pracovať na poli alebo môže začať tvrdo trénovať na to, aby sa stal úspešným atlétom. Väčšina z detí taktiež utekajú bosé, čo ich núti behať viac po špičkách. Práve táto technika je menej zaťažujúca a umožňuje im stať sa excelentnými bežcami. Čo ich však odlišuje od tých všetkých snaživých bežcov v Európe, v USA? Ich tréningy sú založené na obrovskej motivácii a túžbe po úspechu. Nemajú žiadne špeciálne prípravy, technológie. Proste robia to, čo chcú. Mnohí vedci sa v teóriách o úspešnosti keňských bežcov opierajú o ich život vo vysokej nadmorskej výške, no práve život v sťažených životných podmienkach môže byť jedným z najvýznamnejších faktorov.
Netreba však zabúdať na rovnako úspešnú Etiópiu. Tak, ako u mužov drží momentálny svetový rekord práve keňský bežec Samuel Wanjiru, u žien drží prvenstvo bežkyňa z Etiópie, Tiki Gelana. Vyššie napísaná teória platí samozrejme aj pre ďalšie africké krajiny, kde sa atléti sústreďujú práve na behy na dlhé trate.
Čo ale naši hokejbalisti? Dominanciu, akú predvádza naša reprezentácia práve v tomto športe svet vidí naozaj málokedy. Na všetkých 12 majstrovstvách sveta, ktoré sa konali, sme obsadili medailovú pozíciu. Zlatý hetrik z posledných troch turnajov bez pochýb hovorí o tom, že sme na svete najlepší. Prečo tomu tak je? Hráči, čo to u nás robia, milujú tento šport. Aj keď možno pre väčšinu hráčov bol hokejbal zo začiatku len bonusom popri hokeju, mnohí pri ňom zostali a napriek tomu, že sa ním nedá uživiť, robia ho z lásky.
Tomuto športu by sa u nás zišlo omnoho väčšie finančné a mediálne zázemie - chce to asi ešte viac času. Kto vie, koľkokrát budú musieť naši chlapci ešte získať prvé miesto, aby získali väčšiu podporu od verejnosti. A aj keď je naša dominancia v tomto športe malým zázrakom, treba veriť, že kombináciu talentu a odhodlania využijeme aj v iných športoch a potešíme ľudí. Rovnako ako juhokórejskí lukostrelci, americkí basketbalisti alebo japonskí judisti.
