Napriek tomu, že niektorí predstavitelia Tretej ríše boli právoplatne odsúdení, neprestávali skupiny anti-nacistických aktivistov vo svojom love.
Najväčší ozbrojený konflikt v ľudských dejinách, 2. svetovú vojnu, neprežilo 50-80 miliónov ľudí. Z toho minimálne 6 miliónov židov zomrelo v koncentračných táboroch. Drtivý zločin proti ľudskosti položil na kolená celý svet a nacistické zverstvá z pamäti zmazať nejdú. Obzvlášť to platí u preživších holokaustu, ktorých časť sa rozhodla i po konci vojny prenasledovať zodpovedných za spôsobené utrpenie.
Lovci nacistov sú ľudia bojujúci za jediný cieľ - dolapiť a postaviť bývalých nacistických vojnových zločincov pred súd. Niektorí z nacistov boli nájdení mŕtvi, preto sa nevylučuje, že okrem zavlečenia pred súd sa ich lovci snažili prípadne aj zabiť. Okrem Mosadu sa takýmto aktivitám venovali aj jednotlivci, medzi najznámejších patrili Simon Wiesenthal, Tuviah Friedman, manželia Klarsfeldovci a momentálne sa "lovu" venuje napríklad Efraim Zuroff.
Práve Sergovi a Beate sa budem v tomto článku venovať, keďže stáli za dolapením mnohých z významných tvárí vtedajšieho nacistického Nemecka. Ich aktivitu si netreba predstaviť ako túžbu po drastickej a krvavej pomste - praktiky, ktoré využívali, spočívali v získavaní informácií, prieskumoch pohybov obyvateľstva a kontrole vojenských zápisov. Kto teda Klarsfeldovci boli?
Serge Klarsfeld sa narodil do židovskej rodiny na jeseň roku 1935 v Rumunsku, no už v útlom veku sa s rodičmi presťahoval do Francúzska. V roku 1943 deportovali jeho otca do Osvienčimu, kde v plynovej komore zomrel. Jeho mama a sestra prežili vojnu vo francúzskom štáte. Beate sa narodila o 4 roky neskôr, v roku 1939. Na rozdiel od Sergeho bola z Nemecka a jej otec počas vojny musel narukovať do armády. Sama však tvrdí, že jej rodina s k nacistickej ideológii nehlásila. Vojnu prežili jej rodičia i ona, no od puberty začala mať s nimi neustále problémy - stále sa sťažovali na správanie ľudí k Nemcom po vojne, no nevedeli si priznať chybu v tom, čo nacisti spôsobili ostatným krajinám.
V roku 1960 sa Beate rozhodne ísť pracovať ako au-pairka do Paríža, kde prvýkrát vidí, akú spúšť za sebou zanechal holokaust. Po tom, čo spozná historika Sergeho Klarsfelda, v roku 1963 uzavrú manželský zväzok. Keďže Sergeho otec zomrel v koncentračnom tábore, pomohol jej otvoriť oči a uvedomiť si, aké závažné boli zločiny páchané vládou jej domovskej krajiny.
Beate so silným aktivizmom začala už v roku 1968, keď dala verejne facku vtedajšiemu kancelárovi západného Nemecka. Aby toho nebolo málo, vykrikovala pri tom: "Nacista, nacista!" Vtedajší kancelár Kiesinger bol totižto členom nacistickej strany. Ako sa neskôr ukázalo, obaja manželia spolupracovali s Východným Nemeckom na prenasledovaní predstaviteľov bývalého nacistického Nemecka. O pár rokov na to však rozbehli prvú akciu, v ktorej môžeme hovoriť o únose.
Kurt Lischka bol šéfom parížskeho Gestapa. Zorganizoval transport viac než 73 000 francúzskych židov do koncentračných táborov. Práve naňho si ako prvého manželia posvietili. V roku 1971 začali sledovať dom a denné návyky bývalého brutálneho vraha, ktorý v tom čase pôsobil ako obchodník. Klarsfeldovci sa ho po dlhšom nátlaku na nemecké úrady pokúsili uniesť do Francúzska, kde by musel čeliť súdu, no nepodarilo sa. Napriek tomu sa nevzdávali a vďaka médiám sa snažili postaviť verejnosť proti Lischkovi. Ako symbol odplaty im ODESSA, čo je organizácia bývalých príslušníkov SS, ktorá im pomáha unikať pred justíciou, vyhodila do vzduchu auto a poslala domov bombu.
Beate a Serge sa však nevzdávali a boli odhodlaní dokončiť lov na Kurta Lischku. Spojili sa s ďalšími obeťami holokaustu a násilne vtrhli do jeho kancelárie. Serge mu namieril pištoľ priamo do tváre, no nezastrelil ho. Nemecké úrady po tomto už nemohli zostať nečinné a po 8 rokoch po začatí lovu na bývalého veliteľa parížskeho Gestapa bol odsúdený na 10 rokov. Po polovici trestu bol však kvôli zlému zdravotnému stavu prepustený.
Lov na Kurta Lischku nebol jediným, ktorému sa za tieto roky venovali. Klaus Barbie, tzv. Mäsiar z Lyonu, bol ďalší, ktorému sa rozhodli znepríjemniť život. Ako veliteľ lyonského Gestapa si vďaka svojej extrémnej brutalite túto prezývku plne zaslúžil. Ako väčšina vrchných predstaviteľov nacistického Nemecka po vojne utiekol do Argentíny, neskôr sa presťahoval do Bolívie. Tam ho v roku 1971 vystopovala Beate Klarsfeldová a začala sériu verejných protestov s podmienkou, aby krajina Klausa vydala do Francúzska.
Klaus Barbie
Bohužiaľ, bolo to nemožné, keďže bolívijský diktátorský režim podporoval vlny nacistických prisťahovalcov. Neraz sa priamo pred úrady s reťazami pripútala a s rôznymi transparentmi získavala priazeň verejnosti. Barbieho prívrženci sa ju kvôli jej mnohopočetným protestom pokúsili zabiť a vláda ju uväznila. V roku 1983 prišla k vláde demokracia a Barbieho konečne vydali do Francúzska, kde bol odsúdený na doživotie. Vo väzení zomrel na leukémiu.
Snažili sa taktiež loviť predstaviteľov vtedajšieho nacistického francúzskeho štátu, ktorý ovládal väčšinu územia až do vylodenia v Normandii v roku 1944. René Bousquet, Jean Leguay, Maurice Papon a Paul Touvier, všetko predstavitelia vtedajšieho Vichystického Francúzska, boli postavení pred súd a odsúdení za zločiny proti ľudskosti za deportácie židov. Toto všetko sa stihlo udiať ešte pred rokom 2000, keďže po tomto období už je viac než pravdepodobné, že zvyšní vojnoví zločinci už nežijú.
Naľavo Beate
V tématike zostali stále aktívni, zostavili knihy, v ktorých sa snažili zmapovať mená všetkých francúzskych židov prevezených do koncentračných táborov. Už v roku 1984 im bol od francúzskeho prezidenta udelený Rad čestnej légie. To je najvyššie francúzske vyznamenanie za civilnú alebo vojenskú službu pre vlasť. V poslednej dobe o nich bolo počuť v súvislosti s tým, že varovali pred nebezpečnou Le Penovou vo Francúzsku. Pripomínala im totiž silnú pravicu z tridsiatych rokov - nechcú, aby sa niečo podobné už zopakovalo.
