Navštívili sme snáď najnebezpečnejšie miesto v Bratislave.
V roku 1972 bol v bratislavskej mestskej časti Vrakuňa postavený zaujímavý objekt. Na adresách Stavbárska 34 až Stavbárska 42 vyrástlo päť budov tvoriacich neuzavretý polkruh, poprepájaných výťahovými vežami. V strede polkruhu sa nachádzal čistý a úhľadný parčík pripomínajúci nádvorie. Budova bola plná garsóniek a menších bytíkov vhodných pre miestnych stavbárov. Po dostavaní okolitých sídlisk ako Medzi jarkami sa však byty robotníkov v Pentagone premenili na sociálne byty. Teraz je ošarpaná budova vo Vrakuni snáď najškaredšou a najnevábnejšou budovou v hlavnom meste. Chceme však uviesť, že najproblémovejšími sú v Pentagone len dva bočné vchody. Ak ťa zaujímajú výpovede obyvateľov, neváhaj si prečítať aj tento článok.
Tak prečo ju nenavštíviť? Prosíme ťa, neopakuj našu chybu, pretože presne tieto slová sme si povedali my. Chodiť do okolia Pentagonu nie je dobrý nápad, najmä nie v noci. A preto sme sadli na prvý trolejbus a vystúpili na najbližšej zastávke. V prvom rade, Pentagonu na jeho príšernej povesti extrémne pridávajú médiá či ľudia, ktorí varujú pred nebezpečenstvom, no to je len dobre. Na druhú stranu, človek, ktorý o ohavnej budove nikdy predtým nepočul, zazrie len neskutočne škaredý hranatý komplex, kde má každý kus omietky inú farbu, väčšina okien má vlastné satelity a okolo sa motá niekoľko podozrivých ľudí, poväčšine tak sfetovaných, že ani nevedia, kde sú.
Tak sme to obehli tam a späť, všimli si zavretú krčmu. Nie všetci obyvatelia Pentagonu sú... pentagonoví. V komplexe sídli resocializačné zariadenie, ktoré, zdá sa, zlyhalo na plnej čiare, dobročinná organizácia a niekoľko normálnych ľudí. Zlé sociálne podmienky ich však odsúdili na život na Stavbárskej ulici. Dnes tu v okolí poväčšine vidno Rómov. Ráno je väčšina ľudí ešte pri vedomí a sú schopní napríklad aj ovládať bicykel a vydať sa na ňom nakúpiť. No mnoho ľudí sa po našom príchode záhadne vytratilo. Nikto nekomunikuje, no každý sleduje náš pohyb. Či už je na ulici, pred vchodmi alebo v okne. Všetci sa tu očividne poznajú a nových ľudí ľahko rozoznať.
Asi dvadsať minút sa neudialo nič prevratné (okrem toho, že obyvatelia náhodou hádzali špaky z okna tam, kde sme stáli), no potom sa skupinka asi troch mužov zrejme odhodlala vstať zo smeťami zasvinenej trávy a vydala sa prezistiť situáciu. Pred ich príchodom nás našťastie zachránil pán z miestneho podniku a jeho nevrlosť sme postupne dokázali zlomiť slovami, že o tri minúty je späť a porozpráva sa. Nebol späť ani o hodinu, každopádne, problém so zvedavými obyvateľmi sa aspoň na chvíľu vyriešil.
V tom momente sa však oproti nám približoval podozrivý rómsky pár. Z diaľky na nás začali hulákať ich predpotopné marketingové reči o tom, ako sa určite staráme o svoje vlasy a už nám do rúk začal strkať na sto percent ukradnutý Wella šampón. Povedali sme, že kúpime, no najprv musí odpovedať na pár otázok. Od Pentagonu sme odišli a muž sa predstavil ako Fero Róža a ako dôkaz vytrhol svojej manželke dve igelitky. Z jednej z nich vytiahol na dne hodený, nalomený občiansky jeho manželky Jany. Tvrdil, že býva v Dúbravke a že tam stoja šampóny 3,50 €, kým v tunajších obchodoch 4,20 €. Vypočítal, že rozdiel medzi týmito sumami je vraj 50 centov a lepšie je predsa mať 50 centov než nemať a tak vždy kúpi (=ukradne) zo dvadsať šampónov a vydá sa s nimi do Pentagonu.
Fero a Jana, fotka upravená kvôli viditeľnosti
Nedalo sa povedať, že by nám práve dôveroval. Na druhú stranu išlo o mimoriadne invazívneho človeka, ktorý do nás strkal pri každej príležitosti. Keďže sme si boli istí, že nás už aspoň sedemkrát oklamal, povedali sme, že robíme SOČ-ku a naoko sme mu verili a súcitili s ním. Párkrát sme si dokonca tľapli a vnímavými rečami o jeho rodine sme si postupne získali jeho dôveru. On však našu nie. Mimochodom, vymyslel si aj svoju dcéru, ktorá vraj v Nemecku študuje niečo s dopravou, no nie je to doprava, no niečo iné, len on nevie presne čo.
"Zaplatíme vám, ak nás dostanete dnu." Radostnejší úsmev na niekoho tvári už snáď nikdy neuvidíme a Fero Róža nás okamžite začal sprevádzať po celom areáli. On sa v Pentagone nebojí, pretože sa ľudia boja jeho. Vraj. Fero sa snažil tváriť tak milo, ako to len falošný človek plný prefíkanosti na konci sociálneho rebríčka dokáže. Inými slovami, prekukli by ho aj feťáci z Pentagonu. "Asi pred troma dňami, na piatom poschodí tu znásilnili ženu," skonštatoval len tak mimochodom, cumľajúc špáratko medzi zubami. Na náš zdesený pohľad odpovedal slovami: "Je tu jeden pikér, včera ho zobrala polícia. Už to spravil tretíkrát. Žena sa vracala z práce o polnoci, on sa za ňou rozbehol po schodoch a znásilnil ju. Totálne dobité nohy mala," vytiahol si špáratko z úst a pokračoval ďalej.
Aj napriek tomu, aká je Pentagon žumpa, nájdeš tu len pervitín a heroín. Na drahšie nie sú peniaze, no na totálny odpad sa tu nikto nezníži. Vraj príde o prestíž. Všetky drogy podľa Fera majú prichádzať z miestnej krčmy a herne, ktorá sa nachádza priamo v bytovom komplexe. Na otázku, prečo ju narkomani proste neprepadnú odpovedal, že sám nevie. Tipuje však, že majiteľ vlastní značnú časť bytov a mohol by obyvateľom narobiť riadne problémy. A navyše je jeho tovar lacný. Drogy sú však hnacím motorom obyvateľov Pentagonu. Piko je tu na raňajky, heroín na obed a večera sa zapíja okenou. Keď sa jedna žena ležiaca na tráve nechcela podeliť s jej heroínom, muž vstal a palicou jej zničil tvár.
Keď sme prechádzali okolo tretieho bloku bytov, pridala sa k nám žena s roztrhaným oblečením, dvomi zubami a ukradnutou kartičkou NAKA. Potvrdila všetko, čo Fero povedal, a pridala príbeh o tom, ako z druhého poschodia bol vyhodený muž (overiteľné). Jeho spolubývajúci vraj podľahol halucináciám a bez zmyslov ho zabil (podľa niektorých verzií skočil sám). V Pentagone okrem iného žije aj mnoho prostitútiek. Tie zarobené peniaze často utrácajú u drogových dílerov. Podľa našej novej spoločníčky jedna dokonca porodila do záchoda (overiteľné).
Ďalším zaujímavým poznatkom je, že väčšina obyvateľov Pentagonu postrácala svoje kľúče a len niekoľko ľudí ich už má. Preto sa všetci zhromažďujú pri vchodových dverách a čakajú na svojho spasiteľa, ktorému najčastejšie vynadajú do spi**ných k***tov, že kde sa toľko motá. Nová pani bola presne touto figúrou a dvere otvorila. Medzitým sa však ešte stihla rozhovoriť o neschopnosti polície. Jej príslušníci sú vraj ľahko podplatiteľní a často chytajú len bezvýznamných ľudí. Drogových dílerov sídliacich v niektorých bytoch nechávajú tak.
"Chceteísťdnu," vyhŕkla nová pani z úst. Po tom, čo sme počuli, nám nebolo všetko jedno a vážne sme ísť dnu nechceli. Fero nás už varoval, že najhoršie je práve piate poschodie. Ženy tam rodia na chodbe, striekačky si strkajú do intímnych miest, muži tam močia na chodbe a vraj sa z toho všetkého okamžite pomiatneme. Jeho ruka nás však už tisla dnu a veľké kovové dvere za nami zavrel. Uvedomili sme si, že by bolo rozumné zvážiť aj extrémne prípady, preto som nenápadne skúsil potlačiť dvere.
V Pentagone sa nachádzal funkčný čip. Asi aby sa dementi ako my nedostali dnu. Naozaj rozumné. Rýchlo som si vymyslel, že som vonku niečo stratil a keď som sa po pár sekundách vrátil dnu, medzi dvere som nenápadne nohou vkopol kamienok, aby ostali otvorené. Nikto si nič nevšimol. Privítala nás totálne zničená chodba a napravo sa nachádzal, pozor, funkčný výťah. Svetlo síce nesvietilo, ale na Pentagon je to poriadny úspech. Zrazu sa však spustil alarm dverí, ktoré zjavne začali húkať, pretože boli dlho otvorené. Bezzubá pani na každého z nás poriadne nahučala a dvere už-už išla zatresnúť. Keď sme si však uvedomili, že celú podlahu výťahu pokrývajú použité striekačky, prezervatívy, v poslednej chvíli sme rozrazili dvere a odišli. V tej panickej chvíli sme nevideli iný spôsob, ako sa kedy dostaneme von.
