Najrozšírenejší vojnový zločin v histórii ľudstva.
V prvom rade si nesmieme pod pojmom detskí vojaci predstaviť výhradne maloletých (pod 18 rokov) so zbraňou v ruke, kričiacich propagandistické heslá v predných líniách boja. Jedná sa totiž aj o zásobovačov, špiónov, poslov, rôznych asistentov či kuchárov. Do bojovej mašinérie môžu deti zapadať i skrz propagandu či ako sexuálny otroci, samovražední atentátnici alebo ľudské štíty.
Dejiny detských vojakov sa datujú od dôb antiky, kedy slúžili ako rôzni poslovia, pohoniči či nosiči zásob. Príkladom nám môže byť aj vtedajšia mytológia, v ktorej niekedy v negatívnom, inokedy zas pozitívnom svetle vystupujú i mladí bojovníci (Herkules a jeho spoločník Hyla, Davi slúžiaci kráľovi Saulovi či tzv. „Egyptskí hrdinovia“). Najčastejšími využívateľmi detí v časoch vojny boli predovšetkým Rimania a Sparťania. Grécky filozof a historik Plutarchos vo svojich dielach hovorí o krutom a nerozumnom zneužívaní mladistvých, tí mohli byť už od šestnástich rokov povolaní do krvavého kolosu zvaného vojna. V stredoveku sme zase svedkami zrodu šľachtického sluhu – panoša. Hoci bola jeho úloha v skutočnom boji obmedzená, slúžil ako nosič zbraní a brnenia, staral sa o koňa a o všetky „podradné veci“, ktoré by mohli pána pri vykonávaní jeho funkcie rozptyľovať. Za využívanie detí na vojenské a propagandistické účely sa považuje aj Detská križiacka výprava v roku 1212, ktorá znamenala nábor tisícok neplnoletých. Ich cieľom malo byť oslobodenie kresťanských miest od nadvlády moslimov pomocou detskej nevinnosti a čistoty. Nie je asi prekvapením, že väčšina z nich skončila mŕtva či ako lacná pracovná sila alebo sexuálni otroci. Príchodom novoveku a narastajúcou modernizáciou armády sa deti čoraz častejšie objavujú v predných líniách, už však nie ako asistenti, ale ako plnohodnotné bojové oddiely.
Keď Napoleon čelí v roku 1814 masívnej invázií spojeneckých vojsk Rakúska, Ruska, Pruska a Švédska, sú do boja povolané zálohy vo forme detí. Väčšina z nich sú siroty a svoju dobrú povesť nadobúdajú v bojoch o Holandsko pod vedením maršala MacDonalda. Vekový priemer týchto mladíkov sa odhaduje na 16 rokov. Mnohí z brancov, ktorí boli povolaní v týchto krušných časoch do armády, boli označovaní ako „Cisárove dvojčatá“. Túto prezývku si vyslúžili najmä za svoje hrdinské činy a neochvejnú morálku. Počas americkej občianskej vojny sa v bitke pri Antietam (známa aj ako najkrvavejší deň v americkej histórií) zúčastňuje aj niekoľko detí, vrátane 11-ročného Willieho Johnstona, ktorý za svoju obetavosť dostáva medailu za statočnosť. Používanie detských vojakov však nebolo ničím nezvyčajným ani v iných kultúrach. V Bošin vojne, kde bojoval cisársky dvor proti šógunovej moci, sme na sklonku vojny svedkami sfanatizovaných mladých bojovníkov, ktorí sa neboja s katanou v ruke rozbehnúť proti gatlingovým guľometom.
Presuňme sa teraz do prvej svetovej vojny, kde iba 8-ročný Momčilo Gavric vstupuje do srbskej armády po tom, čo jeho rodinu vyvraždia vojaci z Rakúsko-Uhorskej monarchie. Na západnom fronte sa chlapci mladší ako 12 rokov pravidelne zúčastňujú bojových výprav. Motivovaní úprimným vlastenectvom, no i prekrútenou propagandou sa bezhlavo rútia oproti istej smrti. Záznamy z bitky o Gallipoli registrujú cez 120 detí pod 15 rokov, ktoré bojovali a umierali v zákopoch o dôležitý polostrov. Iba vo Veľkej Británii sa podarí vstúpiť do armády 250 000 chlapcom mladším ako 18 rokov. Ak sa maloletí neobjavujú vo vojnových vravách, sú mnohokrát „vrhnutí“ do priemyselných oblastí a baní, kde majú svojou prácou podporiť vojenskú mašinériu a jej dlhodobé ciele. Na oboch stranách konfliktu sme tak svedkami zneužívania detí na vojenské účely. Práve tieto skutočnosti však v roku 1924 poslúžia Lige národov ako hlavné piliere pre prijatie všeobecných práv dieťa.
Napriek snahe chrániť najmenších a najslabších proti „všetkým formám vykorisťovania“ sa vzostupom fašizmu a rozpútaniu druhej svetovej vojny odkladá otázka zneužívania detí vo vojne na vedľajšiu koľaj. Opakujú sa rovnaké chyby a na oboch stranách barikád sa objavujú maloletí so zbraňou v ruke. Vďaka klamstvu a neoverovaniu dokumentov sa do armády Spojených štátov dostáva iba 12-ročný Calvin Graham. Krátko na to vyplávajú na povrch ďalšie neúmyselné, no mnohokrát aj plánované pokusy náborových pracovníkov dostať maloletých do vojnovej vravy. Vo Veľkej Británii zase roku 1940 vzniká akási „posledná obranná línia“, domobrana, ktorej súčasťou sú aj 16 a 17 roční chlapci. Viac ako 1200 ich zomiera pri nemeckých bombových útokoch. Proti bleskovej vojne a ohromným ľudským stratám odpovedá Sovietsky zväz náborom detí do armády. „Synovia pluku“ (väčšinou siroty) ochotne vykonávajú akúkoľvek vojenskú misiu, väčšinou však prieskum a diverzné akcie. Po celej Európe registrujeme stovky prípadov, kedy partizánske skupiny využívajú deti na propagandistickú a vojenskú činnosť.
Nemecká mašinéria však čoskoro spomaľuje a nastáva obrat vo vojne. Otvorením druhého frontu sa príslušníkom Hitlerjugend menia zo dňa na deň priority, hru s drevenou puškou na lúke vystrieda špinavý zákop a zhrdzavený panzerfaust. V bitke o Francúzsko sa hlavným nepriateľom spojeneckých vojsk stanú mládežnícke oddiely SS, ktoré svojou zúrivosťou a efektívnosťou mnohokrát prevyšujú svojich starších spolubojovníkov. No ani fanatická oddanosť a bojovnosť nestačia proti materiálnej a ľudskej presile. Začiatkom roku 1945 sú na Hitlerov rozkaz tisíce detí odtrhnuté od školských lavíc a poslané na samovražedné misie. Odpoveďou na nekonečné zástupy ruských tankov má byť podľa nemeckého velenia 12. tanková divízia SS, ktorá mala vo svojich radoch cez 10 000 chlapcov, z toho 65% mladších ako 18 rokov. Neprijatie porážky spôsobí obrovské utrpenie a zúfalstvo, aj v posledných dňoch Tretej ríše bojujú stovky detí v uliciach zrúcaného Berlína. Medzitým na opačnom konci sveta rozhodnú japonské úrady o možnosti vstupu detí do armády (i keď sa jednalo o možnosť, kto odmietol bol potrestaný odňatím slobody). Mnohým chlapcov vo veku 17 rokov je povolená výnimka a stávajú sa samovražednými pilotmi kamikadze. Iní, vo vekovom rozmedzí 14-17 rokov, sú odvelení na Okinavu, kde v júni 1945 prebehne jedna z najkrvavejších bitiek druhej svetovej vojny. Vzniká aj špeciálna jednotka Tekketsu Kinnotai, ich členovia však do jedného zomierajú v samovražedných misiách, kedy sa s granátom v ruke vrhajú pod pásy amerických tankov.
Podobné, ba i horšie zneužívanie detí sa ťahá naprieč celými dejinami. Aj napriek medzinárodným dohovorom a zmluvám sa vo Vietname objavujú členovia komunistickej mládeže so zbraňou v ruke. Počas krvavej vlády Pol Pota sú zase v Kambodži mladiství strojcami krutej genocídy. V Sierra Leone získavajú tieto „bezbranné bytosti“ status sexuálnych otrokov. Detí zo zbraňou v ruke pribúda, vyskytujú sa v každom väčšom konflikte a v akomkoľvek štáte (Uganda, Haiti, Kuba, Bolívia, Kolumbia, Srbsko, Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Čečensko, Jemen, Palestína, Srí Lanka, Singapur, Filipíny, Čína, Ukrajina, Sýria, Libanon, Kurdistan, Irak, Irán, India, Zimbabwe, Sudán, Čad, Pobrežie slonoviny, Demokratická republika Kongo, Libéria, Rwanda, Sierra Leone). V súčasnosti sa však pojem detský vojak spája predovšetkým s africkým kontinentom, kde u širokej verejnosti panuje obraz 12 ročných detí prečesávajúcich zbombardované domy s kultovým AK-47 v ruke. Tých má byť podľa odhadov z roku 2004 až 100 000. V najväčšej koncentrácií pôsobili počas druhej vojny o Kongo ako súčasť rôznych militaristických organizácii. Svoju povesť krutých bojovníkov bez štipky ľútosti získali i pri genocíde v Rwande. V Ugande napríklad tvorili väčšinovú časť Božej armády odporu. Zaujímavým je aj Somálsko, kde sú deti mladšie ako 18 rokov súčasťou oficiálnych ozbrojených zložiek.
I keď sa môže na prvý pohľad zdať využívanie detí na vojenské účely viac kontraproduktívne ako užitočné, opak je pravdou. Hoci dospelý človek porovnaní s dieťaťom dosahuje lepšie výsledky asi v akejkoľvek mentálnej či fyzickej oblasti, mladiství skorej prepadávajú propagande, klamstvu a cielenej manipulácií. Mnoho generálov rovnako vyzdvihuje ich statočnosť, obratnosť, vytrvalosť a fanatickú bojovnosť. V časoch občianskych vojen a s tým spojeným rozvratom spoločnosti nie je preto prekvapením, že rôzne militaristické skupiny siahajú práve po mladistvých. Tí potrebujú málo, sú len nepopísanou tabuľou, ktorú treba viesť v znamení „cukru a biča“. Deti sú všeobecne odvážnejšie, no i krutejšie. Zároveň sú lacnejšími vojakmi. Je ľahké ich zdisciplinovať, poslúchajú, nekladú otázky. Sú preto pre mnohých naozaj ideálnymi vojakmi.
Medzinárodné spoločenstvo cielenie bojuje proti verbovaniu detských vojakov už viac ako 20 rokov. Z vojenských uniforiem sa podarilo vyzliecť už desaťtisíce, no na čiernej listine stále zostáva 7 krajín: Afganistan, Demokratická republika Kongo, Mjanmarsko, Sudán, Južný Sudán, Somálsko a Jemen. V dnešných dňoch môžeme medzi tieto štáty zaradiť aj Ukrajinu a nikým neuznávaný Islamský štát. Na východe Ukrajiny registrujú úrady cez 41 prípadov náborov detí do ozbrojených zložiek. Z nich sa väčšina udiala na území, ktoré ovládali separatisti. Medzi vojakmi malo pôsobiť cez 37 detí (33 chlapcov a 4 dievčatá). Tento počet je však neporovnateľný s „všemocným“ Kalifátom, kde inštitúcie počítajú detských vojakov na tisíce. "Využívajú deti, pretože je ľahké vymyť im mozog. Môžu si z nich urobiť, čo chcú, zabránia im pokračovať v školskej dochádzke a namiesto toho ich pošlú do svojich škôl," opisuje praktiky islamistov Rami Abdar Rahmán z organizácie ochrancov ľudských práv. Na území ovládanom ISIS funguje niekoľko špecializovaných tréningových centier, kde sa už 5 ročné „mláďatá kalifátu“ učia, ako narábať s nožom, automatickými zbraňami, granátmi. Väčšina sa však nikdy nedostane do predných línií boja a skončí ako ľudský štít alebo samovražedný atentátnik.
V súčasnosti tak registrujeme po celom svete 200 000 až 300 000 detí zneužívaných pre vojnové účely. Väčšina týchto prípadov spadá podľa Medzinárodného súdu do zmluvy Rímskeho štatútu, ktorý hovorí, že „regrutovanie alebo prijímanie detí mladších ako 15 rokov do ozbrojených síl“ je tvrdý vojnový zločin.
