Na požívanie vody naše telo reaguje až príliš špecificky, aby to celé bola len náhoda.
Už z detstva vieme, že náš jazyk rozoznáva štyri základné chute - sladkú, slanú, kyslú a horkú. Nie je to správne. Mnoho ľudí o nej dodnes netuší, no v roku 1908 bola objavená a popísaná aj chuť umami, ktorú vytvára predovšetkým glutaman sodný, mononatriumglutamat, mimoriadne obsiahnutý v jednom z typov morských rias, vďaka čomu bola aj objavená. Päticu základných chutí však zrejme čoskoro doplní ďalšia. Ťažko popísať niečo, čo ešte nikdy predtým popísané nebolo a tento prípad nie je výnimkou. Šiestou chuťou je totiž chuť vody. Áno, vyzerá to tak, že aj voda má chuť.
Po tomto objave si možno hovoríš, že veď všetko musí mať nejakú chuť, no nemáš pravdu. Chuť je signál vysielaný do mogzu receptormi v ústach a nie všetky látky ho musia vytvárať. Ak sa teraz vydáš olízať dvere, cítiť možno budeš častice vody či odpadové látky, no samotné drevo nie, keďže s ústnym prostredím nereaguje. K tomuto poznatku však pridáme ešte jeden. Určite si už počul o hypotalame, zvláštnom teliesku pri mozgu. Produkuje obrovské množstvo hormónov, ktoré regulujú všetko možné a vďaka jednému z nich dostávame informáciu, kedy piť netreba a vody je v organizme dostatok. No i ten hypotalamus to odniekadiaľ musí vedieť a vedci sa odhodlali zistiť, odkiaľ to je.
Mohli to byť žalúdok, ústa či dokonca aj črevá, no nakoniec ostal jediným kandidátom jazyk. Vedci z California Institute of Technology in Pasadena preto usúdili, že nejakým spôsobom na vodu bude reagovať, aj keď ju chémia popisuje ako tekutinu bez chuti. Treba to však aj nejako dokázať, preto boli použité geneticky upravené myši, ktoré boli mimoriadne citlivé na kyslú chuť. Tým na pitie ponúkli zároveň vodu a syntetický silikónový olej bez chuti, ktoré vyzerajú úplne rovnako. Drvivá väčšina myší však preferovala vodu, inými slovami z toho vyplýva, že bunky citlivé na kyslosť môžu zaznamenávať aj vodu.
Úspech motivoval vedcov použiť druhú skupinu hlodavcov, ktorých citlivé bunky registrujúce kyslosť reagovali aj na svetlo. Olej ostal, no voda bola nahradená len vernou imitáciou, modrým svetelným lúčom. Aj v tomto pokuse sa takmer všetky zvieratá vydali k zástupcovi vody a začali horlivo chlípať, neuvedomujúc si, že prehĺtajú len vzduch. To len podporuje teóriu, že jazyk skutočne pozná chuť vody, aj keď ju my nedokážeme popísať. Otázne je len, prečo na vodu reagujú kyslé bunky. Vedci však ponúkajú hypotézu aj na toto a ňou je, že voda zmýva kyslastý povlak hlienu z nášho jazyka a práve tak informuje o prehĺtaní vody. Pre úplné uznanie šiestej chuti však treba celú teóriu zaokrúhliť experimentami a na to si ešte niekoľko mesiacov počkáme, no zatiaľ všetko nasvedčuje, že voda nie je tak bez chuti, ako nás v škole učili.
