Introvert a antisociál má toho len málo spoločné.
Po rozdelení si porúch osobnosti do kategórií a priblížení si hraničnej a narcistickej poruchy osobnosti pokračujeme článkom o antisociálnej poruche osobnosti. V prípade tejto poruchy osobnosti môžu nastať rôzne nedorozumenia, keďže mnoho ľudí zahŕňa do pojmu antisociálny celú škálu ďalších iných pojmov (napr. introverzia) a typov porúch osobnosti ako sú schizotypová, schizoidná či vyhýbajúca porucha osobnosti.
Aby v tom nebol chaos, na začiatok v skratke charakterizujem spomenuté typy osobnosti a pojmy:
- Schizoidná porucha osobnosti - osoba sa neusiluje o blízke vzťahy, je dobrovoľne odlúčená od spoločnosti, vyberá si osamelé aktivity a je úplne ľahostajná k postojom a názorom iných ľudí
- Schizotypová porucha osobnosti - cíti sa nepríjemne dokonca aj pri osobách, s ktorými je v blízkom vzťahu, môže mať zvláštne presvedčenia a uniká jej význam udalostí
- Vyhýbajúca porucha osobnosti - osoba extrémne citlivá na kritiku, má pocit odstrčenia a cíti sa byť zbytočná a menejcenná
- Introverzia - nie je porucha osobnosti a nezahŕňa sociálnu fóbiu ako v prípade niektorých porúch osobnosti, keďže introvert nemá problém so socializáciou (len ju nepreferuje)
- Antisociálna porucha osobnosti - osoba, ktorá nielen, že ignoruje pravidlá, no nerobí jej problém porušovať práva iných či konať impulzívne a manipulatívne
V skratke teda dúfam, že každému sú jasné hlavné rozdiely medzi spomenutými typmi osobností, teraz prejdime k detailnejšiemu rozboru antisociálnej poruchy osobnosti. V prvom rade spadá do skupiny B (emocionálne, nevyrovnané či impulzívne správanie) a teda v istom zmysle sa celkom odlišuje od ostatných typov “antisocial” osobností, nakoľko tie sa vyznačujú skôr vyhýbavým, odmietavým či ľahostajným správaním k spoločnosti. Antisociálna porucha osobnosti sa však charakterizuje dlhotrvajúcim modelom nerešpektovania práv iných ľudí a zároveň aj ich porušovania.
Osoba s touto poruchou cíti len veľmi malú alebo žiadnu empatiu voči iným ľuďom a nevidí problém v porušovaní zákona, respektíve úprave pravidiel podľa vlastných potrieb. Vývoj tejto poruchy zvyčajne začína už v detstve a pokračuje aj v dospelosti (pod 18 rokov sa však porucha oficiálne diagnostikovať nedá). Jednotlivec je zvyčajne cynický a pohŕda pocitmi, právami a dokonca aj utrpením druhých. Okrem toho môže mať doslova až nafúknuté sebahodnotenie, čo sa odzrkadľuje najmä na jeho pohŕdavom správaní (neochota niekde pracovať či rozprávať sa s ľuďmi, ktorí sú “pod jeho úroveň”) a tiež absencii záujmu o svoje aktuálne problémy či budúcnosť. Na druhú stranu môžu prejavovať svoje názory veľmi nenúteným spôsobom a tým pádom ohromiť alebo si získať niektorých ľudí.
Aby osoba mohla spĺňať diagnózu antisociálnej poruchy, musí spĺňať väčšinu symptómov:
- Nerešpektovanie sociálnych noriem - vykonávanie nelegálnych činností, ktoré môžu skončiť zatknutím
- Zneužívanie - klamanie a manipulovanie s ľuďmi vo svoj vlastný prospech
- Impulzívnosť - neschopnosť pozerať sa do budúcnosti, respektíve si čokoľvek plánovať
- Podráždenosť a agresivita - môže byť vystupňovaná aj fyzickými útokmi a napadnutiami
- Bezohľadnosť - najmä čo sa týka bezpečnosti ostatných, ale aj seba samého
- Konzistentná nezodpovednosť - prejavuje sa najmä neschopnosťou plniť si pracovné povinnosti či finančné záväzky
- Nedostatok ľútosti - prejavujúci sa buď úplnou ľahostajnosťou alebo racionalizovaním si akýchkoľvek situácii
Keďže ako aj pri predošlých poruchách osobnosti, aj v prípade antisociálnej poruchy musí ísť o dlhotrvajúce správanie, a preto sa dá diagnostikovať až v dospelosti, hoci ako som už spomínal, vývoj začína už v detstve. Tak ako aj v prípade narcistickej poruchy osobnosti, aj antisociálnu poruchu osobnosti môžu do značnej miery ovplyvniť biologické a genetické faktory, ale aj prostredie, v ktorom človek vyrastá. Predpokladá sa, že táto porucha je viac rozšírená medzi mužmi a keďže do značnej miery vedie k nelegálnym činnostiam, mnoho osôb končí vo väzení alebo s bohatým trestným registrom.
Antisociálna porucha osobnosti je jedna z najkomplikovanejších porúch osobnosti, keďže jednotlivec dobrovoľne nevyhľadá odbornú pomoc a striktne odmieta akúkoľvek terapiu. Navyše narozdiel od iných porúch osobnosti, na antisociálnu poruchu neexistuje žiadna presne špecifikovaná liečba a ukázalo sa, že používanie antipsychotík dokonca viedlo k zvýšenej frekvencii symptómov a ich silnejší prejav.
Osobne si myslím a hovorím z vlastnej skúsenosti, že jeden zo spôsobov, akým aspoň zmierniť symptómy osoby s antisociálnou poruchou je venovať jej neustálu pozornosť, keďže akonáhle o ňu nikto nemá záujem (ani len vlastná rodina), začne vyhľadávať problémy a skôr či neskôr skončí vo väzbe. Nakoľko ide o komplikovanú osobnosť a je nesmierne ťažké s ňou jednať, chce to ohromnú dávku trpezlivosti, ktorú nemá každý a teda zavrhnutie od tých najbližších nemusí byť nič výnimočné. Tým pádom sa dostávame do začarovaného kruhu, kedy je osoba kvôli svojej povahe a naozaj komplikovaným vlastnostiam zavrhnutá a len ťažko prijatá medzi iných ľudí, čo ju vedie k opovrhovaniu spoločnosti, necitlivosti až bezohľadnosti vystupňovanej až k trestným činnostiam. Pokiaľ si niekedy poznal takúto osobu, určite vieš, že je naozaj ťažké vychádzať s ňou a ak s ňou nezdieľaš rovnakú nenávisť voči niektorým ľuďom, spoločnosti, sociálnym normám a podobne, spoločnú reč budeš hľadať len veľmi ťažko.
