Jedna z najhorších genocíd, o ktorej sa až toľko nehovorí.
Prvá svetová vojna bol ozbrojený konflikt globálnych rozmerov trvajúci od 28. júla 1914 do 11. novembra 1918, ktorý sa odohrával prevažne na území Európy, ale aj na ostatných kontinentoch a bol to dovtedy najväčší vojnový konflikt v dejinách ľudstva. Zámienkou vojny sa stal úspešný atentát na arcivojvodu a následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d'Este. Rakúsko-Uhorsko následne vyhlásilo vojnu Srbsku, čím vyvolalo reťazovú reakciu vedúcu k vojne dvoch veľkých koalícií, ktoré mali za následok rozšírenie vojny po celej Európe v priebehu jediného mesiaca. Na jednej strane stáli štáty Dohody, ktoré na začiatku vojny tvorilo Francúzsko, Rusko a Spojené kráľovstvo. Neskôr sa k nim pridalo Taliansko (1915), USA (1917), Japonsko a ďalšie. Ich oponentom boli Ústredné veľmoci – Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Neskôr sa k nim pridala Osmanská ríša, Bulharsko a ďalší. Rovnako, ako sa počas druhej svetovej vojny odohrala nechutná genocída Židov, sa genocída udiala aj počas svetovej vojny prvej a týkala sa Arménov. A zatiaľ čo Nemecko sa neustále za svoje činy ospravedlňuje, krajina, ktorá spôsobila genocídu Arménov, ju stále nepovažuje za historický fakt.
Ako sa to však celé odohralo? Najskôr je potrebné sa pozrieť na obdobie prelomu 19. a 20. storočia, kedy sa Arménsko nachádzalo pod nadvládou Osmanskej ríše. Na začiatku 20. storočia sa silná Osmanská ríša rozprestierala hneď na troch kontinentoch a tvorilo ju veľké množstvo etnických a náboženských skupín, medzi ktorými však nebolo rovnoprávne postavenie. Napríklad kresťania mali zakázané nosiť zbrane, boli vylúčení z vojenskej a štátnej služby a platili vyššie dane ako moslimovia. Tieto, ale aj mnohé ďalšie okolnosti mohli za fakt, že zo strachu ich mnoho emigrovalo v tom čase hlavne do Ruska.
19. storočie je pre Osmanskú ríšu dobou úpadku a vnútorných zmätkov. Ríša tak rýchlo strácala svoje územia, počas tohto storočia vyhlásili nezávislosť Grécko, Srbsko, Čierna Hora, Bosna, Moldavsko či Rumunsko a taktiež prišla o územia v severnej Afrike na úkor Veľkej Británie a Francúzska. Narastal aj tlak Ruska na ríšu, keďže sa vyhlásilo za ochrancu pravoslávnych kresťanov na Balkáne a neskôr za ochrancu všetkých kresťanov v Osmanskej ríši. Počas vojny medzi týmito dvomi celkami na strane Ruska bojovali aj arménskí dobrovoľníci z Kaukazu a osmanská vláda začína hovoriť o arménskej kolaborácii s nepriateľom. Koniec 19. storočia chápeme ako skutočný prielom v arménskom politickom zmýšľaní a východná Anatólia sa stala dejiskom permanentných konfliktov medzi kurdskou populáciou, Arménmi a osmanskou armádou. Na narastajúci tlak arménskych nacionalistických strán reagoval sultán Abdulhamid II. založením špeciálnych vojenských jednotiek. Masakry civilného obyvateľstva pribúdali a na konci 19. storočia zahynulo vo východnej Anatólii 300 000 Arménov. Prehlbujúca sa kríza v Osmanskej ríši viedla k radikalizácii spoločnosti a k silnejúcim myšlienkam panturkizmu. Nemoslimské menšiny sa pre osmanských Turkov stávali čoraz väčšou prekážkou pri budovaní tureckého štátu.
Genocída Arménov bola výsledkom troch podstatných faktorov - prehrou Osmanskej ríše v balkánskych vojnách v rokoch 1912-1913 a stratou území na Balkánskom polostrove, puču mladoturkov v roku 1913, ktorý priniesol nárast nacionalizmu a v neposlednom rade kvôli vypuknutiu prvej svetovej vojny. Po tom, čo Nemecko vyhlásilo vojnu Rusku, podpísalo s Osmanskou ríšou zmluvu o blízkej spolupráci a mobilizácii. Enver Paša, hlavný vojenský vodca Osmanskej ríše počas prvej svetovej vojny, bol poverený velením na východnom fronte a pripravoval inváziu na Kaukaz, aby si otvoril cestu do Azerbajdžanu. Medzitým utrpela osmanská armáda porážku v bitke pri Sarikamise, kedy bola zastavená ruskou protiofenzívou, na ktorej strane bojovali aj jednotky arménskych dobrovoľníkov z Kaukazu. Enver následne z porážky obvinil Arménov a obžaloval ich z kolaborácie s nepriateľom. Skutočným dôvodom prehry však bola zlá a nepremyslená stratégia. Ruská armáda po výhre postupovala ďalej východnou Anatóliou a podporovala arménske povstanie proti miestnemu guvernérovi v meste Van. V hlavnom meste osmanskej ríše vládol chaos, a tak sa Talaat (Talaat Paša, Enver Paša a Džamal Paša stáli na čele mladotureckého režimu a ovládali celú vtedajšiu ríšu) rozhodol pre radikálne riešenie.
Arménska genocída bola súvislým procesom ničenia - masové popravy, zabavovanie majetku, deportácie, nútené asimilácie, štátom vyvolaný hladomor a cieľom bolo jediné - zlikvidovať arménsky národ žijúci na území Osmanskej ríše. Vláda vedená stranou Mladoturkov sa riešením arménskej otázky zaoberala už na začiatku prvej svetovej vojny. Autorom plánu likvidácie bol Dr. Bahaeddin Shakir a Talaat, ktorý nechal zriadiť tajnú špeciálnu organizáciu, prostredníctvom ktorej sa rozkazy predávali do konkrétnych provincií. Za počiatok genocídy sa označuje 24. apríl 1915, kedy Talaat nechal zatknúť cez 200 vplyvných a bohatých arménskych intelektuálov žijúcich v Istanbule. Tí boli obvinení za vyvolanie revolúcie v meste Van a okrem zatknutia a väzenia na nich čakalo najskôr mučenie a potom poprava. Razie proti Arménom pokračovali a počas prvých týždňov bola zlikvidovaná celá vyššia vrtstva arménskej komunity.
V máji 1915 vydal Talaat oficiálny rozkaz k deportácii všetkých obyvateľov arménskeho pôvodu. Tí mali byť deportovaní do nehostinného sýrskeho púštneho mesta Dajr az-Zaur. Aby bol spôsob riešenia arménskej otázky legálny, spísal Talaat dočasný Vysídlovací zákon. Vyhlásenie bolo zdôvodnené vojenským stavom a ohrozením bezpečnosti krajiny. Podľa oficiálnej propagandy Mladoturkov mali byť Arméni vysťahovaní len dočasne. Zákon vstúpil v platnosť 25. mája, no deportácie sa začali na mnohých miestach oveľa skôr. Niektorí Arméni mali na prípravy k odchodu niekoľko dní, zatiaľ čo ďalší dostali oznámenie iba niekoľko hodín dopredu a často si so sebou nemohli vziať viac, ako boli schopní uniesť na chrbte.
Do konca júla 1915 bola celá arménska populácia z Osmanskej ríše vysídlená. Na základe zákona o deportáciach sa obyvatelia arménskeho pôvodu zhromaždili v určený čas na danom mieste, hneď na to boli zdraví muži oddelení, poslaní po skupinkách do blízkeho okolia a tam ich príslušníci čaty zabili. Ženy, starci a deti sa potom vydali na cestu do sýrskej púšte. V niektorých prípadoch ľudia putovali cez 1000 kilometrov východnou a južnou Anatóliou, kde počas leta teploty dosahujú okolo 40 stupňov Celzia. Okrem toho im chýbali potraviny, preto mnohí zahynuli počas cesty od hladu, smädu alebo na epidémiu. Niektorí sa navyše stáli ľahkými cieľmi, kedy nechránené konvoje boli ľahkou korisťou a boli zmasakrované.
Organizátorom deportácií bolo jasné, že šance na prežitie Arménov sú takmer nulové, hlavne pre deti, starých ľudí a tehotné ženy išlo o cestu smrti. Tieto konvoje smerovali do Aleppa, kam sa ale dostala len malá časť deportovaných a následne sa vetvili do sýrskeho vnútrozemia. Napríklad v Dajr az-Zaure onedlho vypukol hladomor, no mladoturecké úrady nereagovali. Talaat dokonca v lete 2016 rozhodol, že pochod prežilo príliš mnoho Arménov a dal rozkaz, aby tisíce Arménov bolo nahnaných do jaskýň a popravených. Koncom roka 2016 bolo v utečeneckých táboroch zhromaždených v katastrofálnych podmienkach okolo 200 000 ľudí, kvôli chorobám a hladomoru sa však toto číslo zmenšovalo. Z pôvodnej arménskej populácie v Osmanskej ríši sa odhaduje, že smrti uniklo asi 600 000 osôb, a teda 1 500 000 Arménov sa stalo obeťami genocídy.
Poslednou obeťou likvidácie bola arménska hmotná kultúra na území dnešného Turecka. Mladoturci ničili arménske kostoly a odstraňovali z budov arménske nápisy, aby sa zbavili všetkých stôp po arménskom kultúrnom a náboženskom živote. Turecko do dnešného dňa odmieta, že sa jednalo o genocídu, zatiaľ čo medzinárodne je uznávaná v Nemecku, Taliansku, Rusku, Francúzsku, Kanade, Švédsku a dokonca aj na Slovensku.
