Márne sa snažil prepojiť psychoanalýzu, marxizmus a kvantovú fyziku.
Žiak Sigmunda Freuda, vyznávač pornografie a predstaviteľ marxizmu, psychoanalýzy a kvantovej fyziky, ktoré sa pokúšal prepojiť v jedno. Vytvoril tzv. sexuálnu politickú ekonómiu, podľa ktorej vedie cesta za lepšou spoločnosťou skrz lepší orgazmus. Sexuálnu energiu pokladal v živote za najdôležitejší aspekt utvárajúci osobnosť a celkovú charizmu. Bol tiež utvrdený v tom, že libido disponuje energiou, ktorá podlieha rovnakým fyzikálnym zákonitostiam ako ostatné formy energie. Socialistické ZSSR a kapitalistické Spojené štáty však odmietali Reichove absurdné filozofovanie, jeho knihy sa preto stali terčom nemilosrdnej cenzúry a kritiky. Jeho príbeh mohol byť spomienkou na výborného lekára a jedného z najúspešnejších psychoanalytikov „po-freudovskej“ generácie. K tomu by sa však musel držať konvenčných lekárskych postupov a teórií. To ale nebol Reichov prípad. Ako psychiater sa stále vydával do hlbších vôd i tak dosť temného sveta Freudovho libida a nevedomia.
Ako to častokrát býva, ani mladý Wilhelm nedisponoval práve ružovými spomienkami z detstva. To prežil na farme v Bukovine, kde zažíval pravý, sedliacky spôsob života. Od štyroch rokov bol navyše častokrát svedkom milostného aktu medzi pomocníčkou a jej priateľom. Sex mu teda učaroval už odmalička. Svoje sexuálne túžby si po prvýkrát naplnil v jedenástich, no dobre odštartované dospievanie čoskoro vystriedali ťažké chvíle. Nejedenkrát nachytal mamu pri nevere s jeho domácim učiteľom, čo neskôr oznámil otcovi. Mamina reakcia na vyzradenie nevery bola však fatálna. Po manželskej hádke sa rozhodla pre samovraždu. O pár rokov neskôr ju tým istým spôsobom nasledoval aj Wilhelmov otec. Aj cez neľahké dospievanie sa však mladému Wilhelmovi darilo a svoj život chcel zasvätiť objavovaniu tajov ľudskej psychiky. Ako 21-ročný preto nastúpil na Viedenskú univerzitu, kde sa už o rok neskôr stretol so Sigmundom Freudom. Ten si ho postupne obľúbil natoľko, že už o ďalší rok povolil Wilhelmovi vstup do Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti. V roku 1922, teda štyri roky po nástupe na univerzitu, už viedol vlastnú psychoanalytickú prax a okrem iného bol dokonca zástupcom Freudovej psychoanalytickej polikliniky.
Freudova dôvera mala byť ale čoskoro narušená, keď sa rozhodol mladý absolvent medicíny vydať na cestu ďalej než jeho učiteľský guru. Wilhelmov objekt záujmu bol jasný - ľudská sexualita a všetko s ňou späté. Rôzne psychické ochorenia začal pripisovať zablokovanej sexuálnej energii. Tá mohla podľa neho negatívne vplývať na činnosť svalov a orgánov a vytvárať v okolí tela zvláštne vibrácie, ktoré následne spôsobujú neurózy. Najúčinnejším liekom mal byť pritom orgazmus. V 30. rokoch sa však začalo jeho meno spájať s podivuhodnými psychoterapeutickými sedeniami. Pacienti si mali po vstupe do Wilhelmovej ordinácie totiž odložiť všetko čo mali na sebe. Okrem toho, že nahých pacientov nevypočúval ako neutrálny poslucháč, mal im tiež fyzicky stimulovať určité partie, aby tak uvoľnil svalovú stuhnutosť. Rozhodol sa ale pokračovať ešte o čosi ďalej. Svoje novátorské sexuálne pohnútky začal krížiť s filozofiou Karla Marxa o postavení buržoázie a proletariáte. Sexualita mala podľa neho obrovskú spojitosť s celkovým postavením spoločnosti, s jej právami, zákazmi a povinnosťami. Stále viac sa tak presadzoval aj v politickej sfére, čo ho nakoniec v roku 1930 priviedlo až do nemeckej komunistickej strany.
Malý Wilhelm Reich v roku 1900
Nadmerné zameranie na sexuálne otázky sa ale u súkmeňovcov nestretlo s veľkým pochopením a o tri roky neskôr bol zo strany vylúčený. Za politickú angažovanosť ho napokon vylúčili v roku 1934 z Medzinárodnej psychoanalytickej spoločnosti. Naraz sa ho tak zriekla politická i psychiatrická obec. Po nástupe Adolfa Hitlera k moci sa jeho knihy nestretli s ideálnym čítaním. Boli preto pálené priamo na ulici a Reich musel reagovať útekom do Dánska. Odtiaľ sa nedobrovoľne vydal na výlet Škandináviou. Zamieril do Švédska i Nórska, nikde však nemal dobré meno. Všade sa naňho ľudia pozerali ako na marxistického sexuálneho maniaka. Zákaz vykonávať v severských krajinách psychoanalýzu bola tak pre Reicha trpkým sklamaním, no nie na dlhú dobu. Onedlho mu totiž prišlo pozvanie na vykonávanie vedeckej praxe v USA. Pozvánka do raja, pomyslel si zrejme v ten moment Reich.
Orgonový elektrický akumulátor
A zakrátko prišiel s novým a zároveň jeho najznámejším vynálezom – orgonovým elektrickým akumulátorom, ľudovo prezývaným orgonová komora. V drevenej škatuli o veľkosti telefónnej búdky mali byt pacienti vystavení silnému prúdeniu orgonu, čo bola podľa Reicha energia pochádzajúca z kozmu. Pobyt v škatuli mal mať blahodarné účinky ako na fyzické, tak i psychické zdravie. Prístroj si vyskúšal aj sám Albert Einstein, no sedenie zakončil so skeptickým verdiktom. Nebol ale jediný zo známejších osobností, ktorí si chceli orgonovú teóriu vyskúšať na vlastnej koži. Medzi ďalších sa radili tiež spisovatelia ako Saul Bellow či William S. Burroughs. Na konci 40. rokov už bol však pod drobnohľadom FBI. Americká vláda videla v orgonovej teórii utajené komunistické praktiky, za jej účelom malo byť nabúranie morálky americkej spoločnosti. Výsledkom bolo niekoľko razií na Reichovej farme, čo viedlo v roku 1954 k zákazu predaja pochybných akumulátorov. Jeden z jeho učencov však zákaz porušil, a tak sa Reich ocitol vo väzení, ktoré už neopustil. V marci roku 1957 konštatovali väzenskí lekári smrť v dôsledku zlyhania srdca z neznámych príčin. V čase jeho väznenia bolo americkou vládou spálených približne 6 ton dokumentov, poznámok a kníh, ktoré mali byť navždy utajené pred zrakmi bežných ľudí.
