Sociálny experiment alebo masová vražda krutého diktátora?
Sovietsky zväz bol totalitnou krajinou, ktorá sa snažila pretaviť spoločenský experiment do skutočnej podoby za každú cenu. Majetok, právo a ani ľudský život pre komunistov nepredstavovali žiadnu prekážku. V takomto zriadení stačila malá iskra, aby prepukla do požiaru obrovských rozmerov, ktorý nebolo možné zastaviť. Tou iskrou bola zmena na poste najmocnejšieho muža Sovietskeho zväzu, keď sa hlavou krajiny stal Josef V. Stalin. Jeho zvolením sa rozpútal teror, ktorý stál milióny životov.
Ukrajina bola súčasťou Sovietskeho zväzu ako jedna zo sovietsky republík. Na jej území žili okrem Ukrajincov aj pomerne početné etnické skupiny Židov, krymských Tatárov, Poliakov alebo Nemcov. Jej územie z medzivojnového obdobia bolo odlišné od súčasnosti. Nepatrila k nej oblasť Haliče (severozápadná Ukrajina), ktorá bola súčasťou Poľska a Zakarpatsko (západná Ukrajina), ktorá bola súčasťou Československa (Podkarpatská Rus). Takisto ani polostrov Krym nebol súčasťou Ukrajiny, keďže ten získala až v roku 1954.
Ukrajina na mape Sovietskeho zväzu
Politicky existovali na Ukrajine, rovnako ako v celom Sovietskom zväze, silné komunistické frakcie, ktoré sa hlásili k boľševickému odkazu revolúcie. Popri nich však existovalo aj silné nacionálne povedomie, ktoré sa snažilo budovať nielen triedny, ale aj národný štát. Ukrajina si uvedomovala svoju dôležitosť pre Sovietsky zväz, pretože bola jednou z obilníc obrovského súštátia. Štátu záležalo na tom, aby riadilo hospodárstvo Ukrajiny, no napriek tomu vďaka procesu ukrajinizácie existovali silné tendencie na zachovanie súkromného vlastníctva malých roľníkov. Ukrajina bola v tom čase prevažne argárnou oblasťou a iba v niektorých oblastiach sa presadzoval priemysel. Bolo to hlavne v oblasti Donecku alebo Odesy, no zvyšok Ukrajiny bol výrazne poľnohospodársky, čo napokon ovplyvňovalo aj spôsob obživy. Roľníci hospodárili na svojich malých pozemkoch zastaranými metódami, no pre ich vlastnú obživu to bolo maximálne postačujúce.
Sovietizácia poľnohospodárstva = kolektivizácia a industrializácia
Sovietsky zväz začal hlásať už od prvých dní stabilizovanej moci, keď bolo jasné, že občianska vojna je vybojovaná, kolektivizáciu a industrializáciu krajiny. Lenin už v roku 1921 predstavil plán tzv. NEPu - Novej ekonomickej politiky, ktorý hlásal sovietizáciu hospodárstva. V praxi to znamenalo kolektivizáciu a obmedzenie súkromného vlastníctva. Ruka v ruke s tým bola nastolená aj otázka industrializácie. Sovietsky zväz vyvážal svoj najväčší obchodný artikel - poľnohospodárske plodiny - do zahraničia a za získané financie sa snažil industrializovať výrobu. NEP predpokladal, že pri zabezpečovaní obilia pre vývoz budú využité metódy, ktoré obyvatelia poznali ešte z čias občianskej vojny. Rekvirácie, ktoré slúžili na zásobovanie Červenej armády, sa mali skončiť víťazstvom boľševikov, no metódy ako prinútiť obyvateľstvo k odovzdávaniu nemalého podielu sa iba sofistikovali. NEP preto určoval pre roľníkov výšku naturálnej dane, ktorú museli odviesť do spoločného vlastníctva. Zo zvyškom mohli slobodne nakladať.
V. I. Lenin
Politika NEPu sa po smrti Lenina začala rúcať. Stalin totiž získal moc aj vďaka tomu, že prisľúbil zrýchlenie procesov sovietizácie spoločnosti. Radikálne sľuby si však zväčša žiadajú aj radikálne postupy. Systém kolektívneho hospodárenia v kolchozoch, združení malých roľníkov, niečo ako Jednotné roľnícke družstvá v Československu, sa nebudoval dostatočne rýchlo a narážal na odpor práve tých, ktorí mali byť jeho súčasťou. V oblastiach, ktoré boli poľnohospodárskym zázemím Sovietskeho zväzu, kolektivizácia nemala príliš veľa pochopenia. Stalin preto musel jednať.
J. V. Stalin
Na Ukrajine existovala silná skupina nacionálnych intelektuálov, ktorí pôsobili vo všetkých spoločenských oblastiach. Stalin veľmi dobre pochopil, že tých sa treba zbaviť ako prvých. Koncom 20. rokov sa tak začal skutočný hon na celú inteligenciu. Mnohí učitelia, profesori, ekonómovia či iní odborníci boli zatýkaní a často odsúdení vo vykonštruovaných procesoch k vyhnanstvu na Sibír. Spolu s nimi sa pozornosť obrátila aj na pravoslávnych kňazov, ktorí podporovali ukrajinské národné hnutie. Viac ako dve desiatky pravoslávnych episkopov boli zatknuté a rovnako súdené v monsterprocesoch. Mnohí kňazi zmizli bez stopy v sibírskom vyhnanstve. Ukrajinské nacionalistické hnutie bolo rozbité v priebehu niekoľkých mesiacov. Ich miesta zaujali ruskí odborníci, ktorí mali okrem personálneho plátania aj podporovať prosovietske záujmy. Veľmi rýchlo sa pozornosť úradov začala obracať na ďalšiu skupinu obyvateľstva, ktorá stála kolektivizácii v ceste. Boli to práve roľníci.
Zber kapusty v sovietskom kolchoze
Sovieti vytvorili obraz kulaka - sedliaka, vidieckeho zbohatlíka, ktorí je skutočnou príčinou biedy ostatných. Kulaci, podľa oficiálnej ideológie, vykorisťovali ostatných pracujúcich a bolo treba sa s nimi v záujme spravodlivosti a budovania lepšieho miesta pre život čo najskôr vysporiadať. Problém spočíval v tom, že kulakom, rozumej nepriateľom štátu, sa mohol stať každý. Neexistovalo presné vymedzenie hraníc a tak nebolo jasné ani to, kto kulakom je a kto už nie. Sovietska propaganda hlásala, že kulak je bohatý sedliak, ktorý využíva na svoje obohacovanie prácu ostatných. V praxi však úradníci označovali za kulaka skutočne každého, kto odmietal vstúpiť do kolchozu. Na obvinenie stačilo, napríklad, že mal inú strechu na dome alebo obydlie prešlo nejakou ďalšou rekonštrukciou, používal hospodársku budovu alebo mal lepšie náradie, vlastnil hospodárske zvieratá, vlastnil viacero druhov oblečenia a pod.
Kulakom mohol byť naozaj ktokoľvek
Prvá násilná vlna kolektivizácie dokázala zahnať obilnú krízu, ktorá prepukla v rokoch 1927 - 1928, práve vďaka strachu, ktorý šíril hon na kulakov. Roľníci nemali spočiatku záujem odpredávať svoje produkty štátu, keďže kúpne ceny boli neuveriteľne nízke. Poľnohospodári tak v podstate na obchode prerábali. Represie, ktoré stalinský režim použil dokázali prinútiť dostatočné množstvo roľníkov k spolupráci. Krízu sa podarilo odvrátiť, no stále to nestačilo na vykrytie zahraničného dopytu. Navyše hospodárska kríza západných krajín vyvolala nezáujem o sovietske poľnohospodárske produkty, čím klesali aj ceny, za ktoré boli sovietske plodiny odkupované. Stalinizmus sa to snažil riešiť zvýšením dodávok, čo znamenalo ešte výraznejšie zadĺženie sovietskych roľníkov. V aktuálnej situácii to však nebolo možné a Stalin si bol vedomý, že na dosiahnutie cieľa bude musieť pristúpiť k radikálnejším metódam.
Kolektivizácia delila spoločnosť na "dobrých" a "zlých"
V roku 1929 sa sovietske vedenie rozhodlo pristúpiť k urýchlenému plneniu kolektivizácie, pričom Ukrajina ako hlavný exportér obilia mala v týchto plánoch špeciálne postavenie. Vytváranie kolchozov začiatkom 30. rokov bolo sprevádzané ešte hrubšími praktikami a vlna násilia voči novooznačeným kulakom sa zostrila. Za väčšinu týchto praktík niesli priamu zodpovednosť čelní funkcionári Sovietskeho zväzu. Kolektivizáciu presadzovali vo všeobecnosti všetci komunisti, no drsné a barbarské spôsoby Stalina, Lazara Kaganoviča, Molotovova či ďalších radikálov boli až neľudské. Mnohé rodiny, ktoré by si ani ten najtvrdší radikál za normálnych okolností nedovolil označiť za zbohatlíkov, čelili ešte tvrdším represiám. Veľmi často sa stávalo, že represiám napomáhali obyvatelia dedín, no kým likvidovali hospodárstva svojich susedov, pripravoval sa plán na zabratie aj ich vlastnej pôdy. Každý kto odmietal vstup do kolchozu bol postihnutý neúnosnou dávkou odvodov naturálnej dane štátu. Mal odviesť do štátu viac ako dokázal dopestovať a na vlastnú obživu mu prakticky nič nezostalo. Okrem toho museli roľníci platiť obrovské poplatky v naturáliách takmer za každú hlúposť. Ak roľník využíval k práci hospodárske zviera, bol povinný odviesť daň aj za neho alebo musel odviesť daň za svoje náradie a pod. Veľmi ostrý nesúhlas vyvolávali poplatky mlynom, ktoré boli neúnosné a ich splnenie prakticky nemožné. Roľník tak nemal kde svoje obilie zomlieť a jediná cesta bola, aby ho odovzdal priamo štátu. Existovali ďalšie možnosti ako stalinský systém donucoval roľníkov k poslušnosti.
Nepriateľ štátu bol aj ten, kto vlastnil hospodárske zviera
Deti tých, ktorí odmietali kolektivizáciu, boli vylúčené zo školy, nedokázali vybaviť na úradoch žiadnu požiadavku, lekári odmietali týchto ľudí ošetrovať a pod. Tí, ktorí neboli schopní splniť nereálne požiadavky sovietov, dostali niekoľko hodín na zbalenie. Často boli prepadnutí v noci alebo zavčas ráno, vziať si mohli zväčša iba to, čo sami odniesli a v nedostatočnom oblečení boli deportovaní na Sibír. Vlaky, ktoré s týmito deportovanými roľníkmi prekonali v priebehu krátkeho času niekoľko tisíc kilometrov, mali iba zopár zastávok.
Zo sebou si mohli kulaci zobrať iba minimum osobných vecí
Ľudia sa tlačili v nákladných vagónoch bez akejkoľvek potravy či vody. Záťaž neprežili hlavne deti a starci, ich mŕtve telá vykladali počas zastávok. Na Sibíri vlak zastavil a vysilených roľníkov s rodinami vyložil v strede ničoho, aby ich tam nechali svojmu osudu. Bez akejkoľvek pomoci či nástrojov sa niektorí zomkli a v nehostinom prostredí severoázijskej divočiny si dokázali vybudovať svoje kolónie. V prípade, že sa týmto ľuďom začalo dariť a podarilo sa im vybudovať prosperujúce hospodárstvo či nebodaj komunitu, úrady ich opäť deportovali na iné miesto do ešte nehostinejších podmienok.
Podmienky sovietskeho poľnohospodárstva boli naozaj žalostné, pluh často ťahal sám hospodár
Vlna odporu voči takýmto postupom vlády bola obrovská. Na Ukrajine, ale aj v ostatných úrodných častiach Kavkazu či povodia Volgy sa začali organizovať ozbrojené povstania voči vláde. Revolty boli ohrozením stability, ale hlavne budovanej kolektivizácie. Roľníci prepadávali kolchozy a majetok, ktorý tam už bol nazhromaždený kradli a ničili. Veľmi často sa stávalo, že roľníci dopestované plodiny radšej zničili, ako by ich odviedli štátu. Takisto sa stávalo praktikou, že hospodárske zviera radšej porazili, než by ich odovzdali kolchozu. V podstate to znamenalo, že roľník jasne vyjadroval svoj nepriateľský postoj voči úradom a rozhodnutiam sovietov. Z pohľadu Stalina nebolo podstatné, že roľníci nesúhlasia s krokmi jeho úradníkov, dôležité bolo, že sa uchyľovali k radikálnym krokom, ktoré v konečnom dôsledku škodili aj štátnej doktríne kolektivizácie. Pod tlakom týchto skutočností sa snažil zmierniť svoj tlak a pozbierať sily na ďalší postup. Na jar roku 1932 však už nedokázal zastaviť vlnu úmyselného ničenia zásob, čo si vyžiadalo prvú fázu hladomoru.
V roku 1932 to bola iba slabá predzvesť toho, čo malo skutočne prísť. Napriek tomu si prvá vlna hladomoru na Ukrajine v roku 1932 vyžiadala takmer 200 000 obetí. Medzi najviac postihnutých patrili hlavne tí najslabší. Najväčšia úmrtnosť bola zaznamenaná u detí a starých ľudí, ktorí nedostatok potravín znášali najťažšie. Treba zdôrazniť, že hladomor v roku 1932 a ani hlad v nasledujúcom roku nepostihol iba Ukrajinu. Vyžiadal si obete aj v iných oblastiach, ktoré boli považované za obilnicu Sovietskeho zväzu, no Ukrajina predstavovala špecifický problém, keďže okrem kolektivizácie tu Stalin narážal aj na silný odpor v podobe ukrajinizácie a nacionalizmu, ktorý bolo treba takisto pokoriť. Ukrajina preto v problematike hladomoru zastáva výnimočné postavenie a bola postihnutá aj výrazne ostrejšie ako iné časti Sovietskeho zväzu.
Počas hladomoru trpeli hlavne deti
Hladomor v roku 1932 sa podarilo obyvateľstvu vydržať aj na základe vlastných zásob, ktoré neodovzdali a pred úradmi ukryli. Obete boli preto ešte stále mierne, ak sa to dá tak nazvať. Situácia sa zmenila v roku 1933. Po žatve a zbere plodín z jesene roku 1932 sa podarilo nazhromaždiť oklieštené, no pomerne dostatočné zásoby. Stalin však nariadil začiatkom roku 1933 novú vlnu rekvirácií, ktorej asistovali aj vojenské a policajné zložky. Rekvirácie boli likvidačné aj z toho ohľadu, že prichádzali po dlhodobom a systematickom decimovaní obyvateľstva. Do konca roku 1932 bolo na Ukrajine zlikvidovaných viac ako 200 tisíc hospodárstiev. Obyvateľstvo nemalo pokoj ani počas zimy. Okrem deportácií sa vo veľkom vraždilo. NKVD likvidovalo dediny, ktoré voči kolektivizácii povstali ako celok. Obyvateľstvo takýchto dedín nikto nedeportoval, ale priamo popravoval. Domy boli vypálené a dedina zanikla. Počítalo sa s kolonizáciou územia od najbližšej jari, no tieto procesy neboli natoľko aktívne, keďže Ukrajina nepredstavovala stabilizované územie.
Ľudia museli na začiatku roku 1933 vykopať zmrznuté plodiny zo zeme a odovzdať ich sovietskym úradom. Na fotografii sú deti, ktoré vyhrabávajú zemiaky v Doneckej oblasti v januári 1933
V decembri roku 1932 boli na Ukrajine zavedené vnútorné pasy, ktoré z roľníkov urobili de facto nevoľníkov. Roľník bol pripútaný k pôde a miestu bydliska a nemohol sa presúvať ani v rámci Ukrajiny. Mnohí poľnohospodári sa snažili zachrániť tým, že sa chceli dostať do ukrajinských miest. Vnútorné pasy prakticky zakazovali akýkoľvek pohyb obyvateľstva, no v prípade, že sa niektorí odhodlali k úteku do miest, tak tým nič nedosiahli. V meste nezohnali ubytovanie a ani prácu, pretože k všetkému musel človek predložiť pas. V prípade, ak bol takýto roľník odhalený v meste, bol odvedený do najbližšieho ústredia polície alebo NKVD, kde bol zväčša následne popravený.
Čoskoro prišiel obrovský hlad
Vidieckemu obyvateľstvu teda nezostávala iná možnosť, ako zostať pripútaný k svojej pôde a k domovom, ktoré predstavovali životnú ťarchu. Hranice Ukrajiny boli dôsledne kontrolované a hermeticky uzatvorené, čiže z územia nebolo možné utiecť do zahraničia a ani do inej sovietskej republiky. Ostré kontroly prebiehali aj na hraniciach jednotlivých ukrajinských krajov. Následne prebehlo niekoľko rekviračných vĺn, v ktorých úrady doslova “čistili” dedinu za dedinou. Úradníci, ktorí boli sprevádzaní policajnými a vojenskými jednotkami prehľadávali jednotlivé domy. Obyvateľom zobrali nielen zásoby jedla, ale aj peniaze či akýkoľvek majetok, ktorý by mohol poslúžiť pri výmene a získaní obživy. Rekvirovali oblečenie, nábytok, koberce, riady, jednoducho všetko.
Stalin na fotografii ako milujúci otec s dcérou nechal zomrieť milióny iných detí hladom, ktorý umelo vyvolal
Cennejšie veci brali so sebou, to čo nemalo žiadnu hodnotu ničili a pálili priamo na dvoroch. Ľudia, ktorí sa bránili voči rekvirovaniu, boli okamžite popravení. Mnohí však na ďalšie vlny rabovania už iba nemo prizerali alebo sa, naopak, snažili zúrivo brániť, čo ich stálo väčšinou život. Letargia sa rozhostila po celých dedinách, úradom nebolo možné odolať. Tým, ktorí prežili zostala iba holá strecha nad hlavou, pretože vojaci prehľadali každý kút domu. To čo malo nasledovať, sa do dejín zapísalo ako Veľký ukrajinský hladomor, ktorý započal už v januári roku 1933. To ešte stále nebolo najhoršie, pretože v zime roku 1933 dokončili katastrofu jednotky Zbernej komisie, ktorú viedol Viačeslav M. Molotov. Jeho jednotky používali k rekvirácii všetky dostupné prostriedky a veľmi často ich sprevádzali vraždy už aj tak zbetačeného obyvateľstva. Molotovova komisia vyzbierala potrebné množstvo štátnej dodávky, no to ju nezastavilo. Pôsobila ďalej a dedinu opúšťala až po dôkladnom vyčistení.
V. M. Molotov
Zimné a jarné mesiace roku 1933 boli jednou z najťažších a najčiernejších epizód v modernej ukrajinskej histórii. Sovietske vedenie pôvodne stanovilo, že rekvirácie majú získať viac ako 6 miliónov ton obilia, ktoré mala Ukrajina odovzdať štátu. Z celkového počtu 14 miliónov ton obilia to bola takmer polovica. Napokon sa však Molotovova komisia snažila zobrať všetko, aby tým zlomila ukrajinský odpor voči kolektivizácii. Čoskoro vypukol hlad, ktorý má v moderných dejinách len málo obdôb. Ľudia sa snažili kradnúť zo štátnych zásob, ktoré boli uložené v strážených skladoch. Ak bol ktokoľvek prichytený čo i len s hrsťou obilia, na mieste bol popravený. V ukrajinskom povedomí je toto nariadenie známe ako “zákon piatich klasov” a vyžiadal si čoraz viac obetí. Hlad ľudí donútil k oveľa hroznejším veciam. Okrem krádeží sa rozhostilo lovenie rôznych škodcov - potkany, myši, krádeže, zabíjanie a plienenie medzi vlastnými boli na dennom poriadku. V niektorých oblastiach sa ľudia hromadne uchyľovali ku kanibalizmu.
Obete hladomoru
Omnoho horšie však bolo, že sovietske úrady neboli schopné všetky rekvirované potraviny včas distribuovať z Ukrajiny. Bežne sa stávalo, že obyvateľstvo umieralo hladom zatiaľ čo sa na vlakovom nádraží povaľovali tony obilia, zemiakov, zeleniny, ktoré tam hnili, pretože ich nemal kto odviezť z krajiny. Tieto hnijúce kopy potravín boli napriek všetkému prísne strážené a kto sa k nim priblížil, bol na mieste zastrelený. Iróniou a krutosťou sovietov bola skutočnosť, že všetkých dedinských dobrodruhov a pomocníkov, ktorí boli pri rekviráciach aktívni a napomáhali úradom, nechali napospas vlastnému osudu. Títo ľudia umierali spolu so svojimi susedmi a nemali rovnako žiadne zásoby jedla. Mortalita rástla na Ukrajine neuveriteľnou rýchlosťou. Vyžiadala si najviac obetí medzi dospelými mužmi a deťmi. Muži sa snažili napriek všetkému zohnať obživu pre svoje rodiny, preto umierali vysilením ako prví. V dedinách kde pred hladomorom existovali školy plné žiakov, ktorí sa tlačili v triedach, sa tieto školy zatvárali, pretože nemal kto a ani koho učiť. Celé dediny v priebehu niekoľkých mesiacov vymreli a sovietske úrady sa iba ticho prizerali.
Červená farba znamená alarmujúce hodnoty mŕtvych
Molotov a aj Stalin boli niekoľkokrát žiadaní, aby zmiernili utrpenie Ukrajincov a poslali dedinčanom potravinové balíčky. Takisto aj zahraničie sa snažilo poskytnúť humanitárnu pomoc. Zodpovední sovietski činitelia však odmietali o akejkoľvek pomoci diskutovať. Naopak, obyvateľstvo v mestách, ktoré malo takisto nedostatok potravy, bolo nabádané, aby každého vidiečana, ktorí do mesta utiekol, okamžite ohlásilo. Akákoľvek pomoc či zamlčovanie sa rovnako vlastizrade, pretože to bola pomoc triednemu nepriateľovi. Až neskôr si Stalin uvedomil, že ak umelo vyvolaný hladomor bude pokračovať, nebude mať kto zasiať a zožať novú úrodu, čo sa môže v konečnom dôsledku vymknúť sovietskej kontrole.
Hladomor si vyžiadal milióny obetí
Tak v apríly 1933 prišli prvé inštrukcie, ktoré hovorili o tom, že sa majú obyvateľom vydať potravinové balíčky. Kým sa však tieto potraviny podarilo rozdeliť, zomreli desaťtisíce ďalších civilistov. V máji si sovieti naplno uvedomili hroziacu katastrofu a vydali preto nariadenie, ktoré malo zapojiť všetkých práceschopných ľudí do kolchozov. Začalo sa s poľnohospodárskymi prácami, ktoré priniesli prvé zásoby potravín v lete a na jeseň roku 1933. Sovietske rekvirácie v zime 1933/1934 neboli natoľko ostré a Ukrajinu sa podarilo stabilizovať. Napriek tomu si hladomor vyžiadal 3 - 4 milióny životov. Len pre porovnanie - nacistom sa v priebehu holokaustu podarilo zahubiť približne 6 miliónov Židov, sovieti dokázali skántriť viac ako polovicu tohto počtu v priebehu niekoľkých mesiacov. Žiaden z týchto zločinov sa tým, samozrejme, neospravedlňuje a ani neznižuje jeho miera závažnosti.
Bývalý ruský prezident Medvedev v Kyjeve pri pamätníku obetí hladomoru (2010)
Po hladomore sa na Sovietsky zväz zniesla vlna kritiky západných mocností a tichej kritiky aj zo strany domáceho obyvateľstva. Po Stalinovej smrti bol hladomor súčasťou odhalených zverstiev, ktoré boli diktátorovi pripísané. Hladomor bol umelo vyvolaný priamo na Stalinov príkaz. Po zániku Sovietskeho zväzu sa Ukrajina snažila dosiahnuť uznanie hladomoru za genocídu. Doposiaľ ho za genocídu uznalo približne 20 krajín, Česká republika je medzi nimi. Hladomor na Ukrajine predstavuje jednu z najvážnejších masových vrážd v dejinách Sovietskeho zväzu.
