Po dlhej dobe sme vyspovedali slovenského umelca, ktorý nám priblížil svoju netradičnú tvorbu.
Snáď si ešte mnohí z vás spomínajú na našu sériu rozhovorov s titulom Talent Spod Tatier, ktorej sme sa pravidelne v minulosti venovali. V rámci nej sme mali možnosť vyspovedať desiatky talentovaných domácich umelcov a dokázali sme si, že Slováci nezaostávajú ani v tejto disciplíne. Od posledného dielu už uplynul viac ako rok a ja sám som aj zabudol, aké príjemné bolo predstavovať vám nové mená, ktoré si časom aj vďaka nám našli spôsob, ako spraviť z umenia prácu. Aj preto sme sa rozhodli od dnešného dňa opäť pokračovať a ako prvého vám predstavíme Jakuba, ktorý poňal umenie zaujímavou a skôr alternatívnou formou. Poďme sa teda spoločne pozrieť na jeho diela a myšlienky s potenciálom otvoriť oči mnohým ľuďom.
Kedy a akou cestou si sa dostal k umeniu?
Nejako od detstva som stále niečo čarbal. Najradšej na steny a všade tam, kde by sa to nemalo. No a keby ste sa pozreli ku mne domov, tak to čarbanie po stenách mi ostalo stále. Potom na základnej ma rodičia prihlásili do umeleckej školy na výtvarku. Na strednej som mal tiež umelecký odbor – propagačné výtvarníctvo, a tak nejako z toho vychádza, že od malička som stále niečo tvoril.
Zohráva podľa teba v umení podstatnú rolu talent?
Tak ako vo všetkom. Techniku sa človek vie naučiť a vycibriť. Dôležité je dať dielu a tvorbe samotnej myšlienku a koncept. Zober si Banksyho alebo Keitha Haringa. Veľkí umelci vždy vedeli vopchať do diela veľkú myšlienku. To nedokáže každý. A v umení nie je nič horšie ako pekné veci bez pointy. To je ako so ženou, keď je pekná, ale prázdna, tak to stojí za …
Čím sa najčastejšie zvykneš inšpirovať?
Vlastne celý môj koncept tvorby spočíva v tom, že som si vytvoril alter ego PinkRabbit. Je to ružový zajac, ktorého využívam vo svojej tvorbe a prostredníctvom ktorého vyjadrujem vnímanie sveta, svoje podvedomie, sny, to čo som zažil, to čo by som chcel zažiť, to čo nezažijem, ale bolo by to ”popi*i”, keby sa to dalo. Najviac ma inšpiruje svet, ktorý vidím kolo seba. Baví ma len tak ísť sa prejsť do mesta a pozorovať všetkých tých zombie ludí, ktorí sa náhlia za niečím, čo neexistuje.
Potrebuje podľa teba umelec ku svojej práci aj kvalitné vzdelanie v tomto odbore?
Tak ja som nikdy nebol veľmi študijný typ. Na výšku som nikdy nechcel ísť, lebo som vedel, že by ma skôr či neskôr vyhodili. Ale strednú som miloval. To som mal umelecký odbor. Robil som si všetko podľa seba. Ani som tú školu nebral nejako vážne a moje obhajoby prác boli hotová komédia, ale dala mi jednu úžasnú možnosť. Každý deň som mohol byť kreatívny a niečo tvoriť. Keď to má človek každý deň, tak si to neuvedomuje. Ale akonáhle to skončilo, uvedomil som si, že to potrebujem k životu. Potrebujem tvoriť a potrebujem sa realizovať. Aj keby mi tá škola nedala nič iné, kvôli tomuto uvedomeniu stálo za to chodiť tam.
Vedel by si nám popísať, ako vznikajú tvoje diela a približne koľko času ťa stoja?
Moje diela vznikajú vo vlnách. Niekedy za mesiac neurobím nič. Niekedy aj dlhšie. A potom spravím za mesiac aj 10 obrazov. Potrebujem si nazbierať myšlienky, nápady a keď je to už neúnosné, tak to ide ako lavína - jedno za druhým. Čiže, počkať na ideu trvá dlhšie. Samotná maľba už toľko času nevyžaduje. Ide o to, že ja to maľujem, ako keby to maľovalo decko. Sú to v podstate detské maľby. Ako keď som bol malý a kreslil som si hocičo, čo som zažil. Tak teraz robím to isté, len motívy sa prispôsobili veku. Je to svet dospelých, zachytený detským spôsobom.
Akú métu by si chcel vo svojej práci dosiahnuť?
V prvom rade sa chcem aj naďalej tešiť z každého dňa, ktorý môžem prežiť, vychutnať si ho a niečo vytvoriť. Pred pár rokmi som mal veľmi nepríjemné obdobie. V podstate veľa nechýbalo a nemusel som tu už vôbec byť. S odstupom času sa na to pozerám ako na najväčší dar, aký som mohol dostať a fakt ďakujem, že som niečo také zažil v mladom veku, pretože som si usporiadal hodnoty a priority. Teda presne viem, čo chcem robiť. Chcem tvoriť, maľovať. Chystám, že sa konečne pustím do street artov po Európe a chcem sa venovať svojmu projektu CONTROWEARSY, ktorý pred časom uzrel svetlo sveta.
Dokázal by si nám v krátkosti predstaviť CONTROWEARSY?
Je to taký môj kreatívny label, pod ktorým tvorím hand painted čiapky, oblečenie a ďalšie rôzne “pi*ovinky”, ktoré mi napadnú. O pár dní pôjde do predaja prvá oficiálna kolekcia šiltoviek. Je to taký môj protest proti všednosti, nude a fádnosti, ktorú okolo seba vidím. Všetko je maľované ručne. Všetko je originál. Zároveň je to moja životná filozofia, pohľad na svet. Je to pre všetkých, čo sa tešia zo života, porušujú normy, neznášajú uniformitu, obmedzenia a konvencie. Chcú, aby bol život jedna obrovská párty, že raz, keď už bude koniec, tak si s klídkom povedia, že to, kur*a, stálo za to. Proste pre ľudí, ktorí sú svojím spôsobom kontroverzní, lebo žijú život ako chcú, podľa svojich pravidiel a nie tak, ako im povie niekto iný. Veď ten život je krátky, že to až pekné nie je.
Tvoje práce sa od toho klasického umenia dosť líšia. Ako by si svoj “žáner” definoval?
Ťažko definovať presný žáner. Je to zmes. Vychádza to zo mňa, ale presne som to nezadefinoval. Vyzerá to detsky, zároveň moje diela vyjadrujú vážne veci. Vyzerá to zábavne, ale je to svojím spôsobom smutné. Je to rozorvané, tak ako ja.
Máš aj nejaké idoly?
Ani nie, že idoly. Skôr sú to ľudia, s ktorými sa nejak stotožňujem a uznávam ich tvorbu. Z výtvarných umelcov Salvador Dalí, Banksy, Haring, Warhol, Basquiat, Hirst, Koons a Jaro Čech. Jaro, to je veľký umelec. Verím, že raz sa o tom svet dozvie… Čo sa týka fotky, tak milujem tvorbu Toscaniho, Kratochvíla a aj Saudka. Spisovatelia Bukowski, Hemingway, Salinger … dosť sa stotožňujem so stratenými existenciami, s jasným názorom na život.
S akými reakciami sa stretávaš, keď niekomu ukazuješ svoju tvorbu?
Dosť často je to že WTF? … more, to čo je? Niekto sa pobaví, niekto prevráti očami, že som maľoval ružového zajaca s obrovským penisom, z ktorého vylietavajú motýle. Niekto povie, že sa mám dať vyšetriť a už som sa stretol aj s tým, že som počul “ty vole, je to fakt dobré” . Čiže názory sú rôzne, tak ako aj ľudia sú rôzni. Niekoho to pobúri, niekoho to rozosmeje. V každom to vyvolá určitú emóciu a to ma teší. Ale keď sa na moju tvorbu ľudia nepozrú len očami, ale skúsia sa zamyslieť, tak v nej vedia nájsť veľa myšlienok. Napríklad obraz “Always Coca-cola” je vyjadrenie môjho pohľadu na konzum a aj na spoločnosť ako takú. Na tom obraze je PinkRabbit ako čúra do fľaše z Coca-coly a zároveň pije z plechovky Coca-colu. Je to symbol. Coca-colu som zvolil ako symbol konzumu a to, že PinkRabbit do tej fľašky ští, ale zároveň z plechovky coca-colu pije, symbolizuje, že aj keď konzumom v podstate pohŕdam, tak som jeho súčasťou. Tiež konzumujem, ovplyvňuje ma reklama a všetko kolo toho. Problém ľudí je v tom, že sa až príliš pozerajú očami a potom im unikne podstata.
Má podľa teba slovenský umelec šancu uživiť sa svojou tvorbou?
Ale hej. Všetko sa dá.
Čo robíš, keď práve netvoríš?
Vystrájam s kamošmi a s kamoškami. Párty, kino. Raz do týždňa dokonca navštívim aj fitko. Veľmi rád cestujem, len momentálne oveľa menej, ako by som chcel. A potom taká klasika - sem tam niečo prečítam. Mám rád rôzne dokumenty a audioknihy. Parádne sa pri tom spí.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti?
Chcem sa naplno venovať CONTROWEARSY. To znamená veľa veľa tvoriť. Obrazy, street art, čiapky, oblečenie. A chcem aj dosť pocestovať.
Aký je podľa teba cieľ umenia?
Umenie by malo byť o sebavyjadrení a o emóciách. Umenie musí v človeku zanechať stopu. Ale pre každého môže byť cieľ iný. Pre niekoho je cieľ sebarealizácia, pre nie niekoho to môže byť zisk z predaja diela. Ide o to či ste umelec, umelecký nadšenec, zberateľ umenia alebo umenie predávate.
Má podľa teba ešte umenie schopnosť ľudí zasiahnuť a priniesť im šťastie, radosť alebo dokonca meniť ich k lepšiemu?
Určite má. Vždy sa nájdu diela, ktoré budú mať túto moc.
Čo je pre teba najdôležitejšia vec ako pre začínajúceho umelca?
Najdôležitejšie je to, aby som si mal za čo kúpiť farby (smiech). A potom, aby som mohol svoje umenie dostať k ľuďom. Našťastie, dnes máme kopec možností, ako svoje umenie prezentovať a dostať na oči.
Aký je podľa teba najlepší spôsob porozumieť umeniu?
Nepozerať sa len očami. Oči ťa môžu oklamať. V umení to platí dvojnásobne
Dnes sa umelci často snažia šokovať. Snažíš sa o to aj ty?
Ja mám úplne iné vnímanie sveta ako väčšina ľudí. To, čo je pre niekoho provokatívne, je pre mňa úplne normálne. Keby si vedel, čo všetko som realizoval, tak aj ty by si možno prekrútil očami. Čiže asi sa o to provokovanie nejako podvedome stale snažím. Ono, dnes sú ľudia ako v tranze. Klapky na očiach a idú ani sami nevedia kam. Napriek všetkým ušetrovačom času, čo sme uz vymysleli, nič nestíhaju a stále sa ponáhľajú. Keď im neje*neš po hlave alebo nevypichneš ako, tak si nevšimnú nič. Ale baví ma provokovať. Bavia ma reakcie ľudí. Hlavne tých pokriteckých.
Mal si niekedy ako umelec krízu, v ktorej si spochybňoval napríklad sám seba?
Krízu som nemal, ale samozrejme, že rozmýšľam o tom, či som niečo nemohol urobiť lepšie. Určite som svojou tvorbou ešte nedosiahol vrchol, ale seba som nikdy nespochybňoval. Viem, čo chcem svojím dielom povedať, viem, že to tam mám a viem, že v každom mojom obraze je ukryté tajomstvo. Keď človek o sebe pochybuje, tak skončil. A keď sa mi to niekedy stane a ja začnem o svojich dielach pochybovať, odložím štetce a pôjdem predávať hot dogy.
Jakubovi ďakujeme za vyčerpávajúci rozhovor a vám všetkým za pozornosť. Na záver ešte pripomíname zopár linkov, takže jeho prácu môžeš sledovať na jeho oficiálnej stránke www.controwearsy.com a instagrame @controwearsy. No a v prípade, že poznáš talentovaného umelca prípadne ním sám si, pokojne sa mi ozvi na [email protected] a spoločne niečo vymyslíme. Dovidenia!
