„Človek mieni, boh mení.“
Sneh, chyba v navigácii či neskúsenosť pilotov. Aj to sa môže postaviť úspešným športovým tímom na ceste za víťazstvom. V nasledujúcom článku vám predstavíme päť najznámejších (v našich končinách) leteckých katastrof v športovej histórií.
AC Turín
Je to pokojný priateľský zápas, ktorým sa kapitán futbalového tímu Benfica Lisabon Xivo Ferreira lúči so svojou bohatou športovou kariérou. Po víťazstve 3:2 dojato ďakuje spoluhráčom i hosťujúcim súperom, talianskeho futbalového zázraku AC Turín, ktorým sa však spiatočná cesta domov stane osudnou. Píše sa 4. máj 1949, je pod mrakom, mrholenie sa mení na dážď a ten na silnú búrku. Viditeľnosť je hrozná, sotva 40 metrov a každou sekundou sa zhoršuje. Kvôli oblačnosti musí pilot zostúpiť z výšky 2000 metrov a pokúsiť sa o vizuálnu kontrolu pred pristaním. Náhle sa však priamo pred ním z hmly vynorí veža baziliky na vrchu Superga (675 m. n. m.). Posádka vykríkne. Pilot podvedome pritiahne riadiacu páku, ale súčasne si uvedomí, že je neskoro. Lietadlo v plnej rýchlosti narazí do základov zadnej steny baziliky, roztriešti sa na kusy. Skazu dokoná explózia paliva. V horiacich troskách nachádza smrť všetkých 31 ľudí na palube: 18 hráčov, 6 klubových funkcionárov, 3 novinári a 4 členovia posádky. Nie len Turín, ale aj celé Taliansko je v šoku. „V jedinom okamžiku sme prišli o najlepší tím ligy a súčasne o takmer celý národný tím,“ píše popredný taliansky novinár Dino Buzati. AC Turín je totiž zázrakom, ktorý v rokoch 1942-1949 pozbieral všetky ligové víťazstva vďaka výnimočnej konštelácii skvelých hráčov, ktorí pod vedením Valentina Mazoly vniesli do hry moderné prvky. Teraz je všetko preč. Z celého tímu prežijú len traja hráči (Sauro Toma, Renato Gandolfi a Luigi Giuliano), ktorí sa zápasu nemohli zúčastniť.
Manchester United
Keď tréner Matt Busby preberá velenie nad červenými diablami, potáca sa tím Manchesteru na konci tabuľky. Postaví preto nové družstvo, ktorého vekový priemer je 22 rokov (preto sa mu tiež hovorí Busby Babes - Busbyho deti) a čoskoro sa stáva senzáciou. „Kluby vtedy vsádzali na skúsených hráčov, ale Matt na to išiel opačne,“ spomína bývalý hráč Bobby Charlton. “Hľadal talentovaných a odhodlaných mladých chlapcov. A vychádzalo mu to.“ Vo februári 1958 sa tím vracia z Pohára majstrov európskych krajín (dnes Liga majstrov) v Belehrade. Obloha je zatiahnutá, mrzne a vzduchom poletuje hustý sneh. Po doplnení paliva v Mníchove dáva riadiaca veža povolenie k štartu. Lietadlo naberá rýchlosť. Náhle však kapitán, bývalý pilot RAF James Thain, započuje pískanie motora. Okamžite preruší štart. To isté sa opakuje pri druhom pokuse. Kapitán nechá lietadlo skontrolovať. Príčina je banálna, a tak sa rozhodne pre tretí štart. Dvadsaťsedemročný útočník Liam Whelan vtedy medzi rečou prehodí: „Keď je toto naša smrť, som pripravený.“ Niektorí hráči, znepokojení divokými manévrami lietadla na rozjazdovej dráhe, si pre istotu sadnú dozadu. V okamihu, keď lietadlo dosiahne vzletovej rýchlosti, však vojde do neodpratanej kopy snehu. Kolesá podkĺznu, rýchlosť klesne a stroj sa nezdvihne. Na prerušenie štartu je neskoro. V tej chvíli sa ocitnú mimo štartovaciu dráhu a stratia nad lietadlom kontrolu. To prejde plotom a narazí krídlom do bungalovu stojaceho 300 metrov za dráhou. Z trosiek sa krátko na to vynoria šokovaní pasažieri. V zdemolovanom stroji si však nájde smrť 32 ľudí, z toho sedem mladých hráčov. Duncan Edwards, ktorému predpovedali skvelú budúcnosť, zomrie o dva týždne na to v nemocnici. Nemecké letiskové úrady obvinia kapitána z hrubej chyby - súd, ktorý sa tiahne až do roku 1968, však rozhodne, že za nehodu môže mníchovské letisko, ktoré neupratalo sneh z konca pristávacej dráhy. Samotný Busby je ťažko zranený a dlho sa potáca na pokraji smrti. Dvakrát dostane posledné pomazanie, napriek tomu prežije. Keď opúšťa nemocnicu, je odhodlaný znovu postaviť tím na nohy. Navzdory pesimistickým prognózam sa s ním ešte toho roku prebojuje do finále Anglického pohára. V roku 1963 ho získa a v roku 1968, desať rokov po mníchovskom nešťastí, získa tiež Európsky pohár, keď porazí vo finále Benficu 4:1.
Old Christians Club
Píše sa 13. október 1972 a ragbyový tím z uruguajského Solymar (neďaleko Montevidea) odlieta na zápas do čílskeho Santiaga. Nad pustou časťou Ánd sa lietadlo s 45 ľuďmi na palube dostáva do hmly. Piloti urobia chybu v navigácii a vo výške 4200 metrov nad morom sa pred nimi náhle vynorí skalnatý štít. Motor kvíli, pilot ťahá riadiacu páku na doraz. Stúpajú, ale nestačí to. Horský hrebeň lietadlu urazí zadnú časť trupu. Všetci kričia hrôzou a kŕčovito sa držia sedačiek. Pri ďalšom náraze sa z trosiek odlomí krídlo. V zápätí druhé. Zmrzačený vrak dopadá do snehu a po svahu sa rúti ako obrovské sane smrti. Trinásť ľudí zomrie okamžite, ostatní uviaznu v nadmorskej výške 3500 metrov. Zatiaľ čo čakajú na pomoc, snažia sa vo vraku vytvoriť provizórny úkryt. „Nemali sme čo jesť. Jediné, čo sme našli, bolo pár pohárov vína a čokoláda,“ spomína Nando Parrado. Situáciu ešte zhorší lavína, ktorá zasype vrak a všetkých vo vnútri. Roy Harley v panike hrabe a hľadá kamarátov. Každý schopný sa k nemu pridáva. Nestačí to a pod lavínou zahynie osem ľudí, vrátane kapitána tímu Marcela Pereza. Počas zúfalého boja o život sa navyše z prenosného rádia dozvedia šokujúcu správu. Záchranné akcie boli zastavené. Všetkých sužuje hlad. „Začnem jesť tých pilotov. To oni môžu za to, že sme tu,“ prehodí Parrado zo žartu. O pár dní neskôr to však už prestáva byť len čierny humor. I keď sú všetci kresťania, vedú v odhodlaní prežiť zúfalé diskusie s cieľom prekonať jedno z najsilnejších civilizačných tabu. Aby prežili, dopustia sa kanibalizmu. Jedia mäso mŕtvych kamarátov. „Najprv mäsité časti, neskôr i srdce, pečeň, obličky. Surové, pretože oheň dlho nevydržal,“ spomína Parrado. „Najhoršie bolo to prvé rozhodnutie“ dodáva Roy Harley. Ešte horšie než hlad je zima. „Mali sme len letné oblečenie, bolo 30ºC pod nulou a niektorí videli sneh prvýkrát v živote,“ vysvetľuje Robert Canessa. Vyberajú preto tých najsilnejších, ktorí sa pokúsia dôjsť pre pomoc. Z trosiek vyrobia primitívne pomôcky k uľahčeniu cesty, z izolácie lietadla ušijú provizorné spacie vaky. Dva mesiace po havárií sa Nando Parrado a Robert Canessa vydávajú na cestu. Počas desiatich dní prejdú v náročnom teréne 70 kilometrov a dorazia do Čile, kde narazia na pastiera Sergia Catalana. Dá im najesť a privolá pomoc. O deň neskôr sa záchranári vydávajú k vraku a 23. decembra 1972 je 16 preživších v bezpečí. Ich návrat sa stáva senzáciou. Robert Canessa je dnes uznávaný detský kardiológ. Nando Parrado sa dal na automobilové závody. Vyhral niekoľko pretekov, vrátane 24 hodín Le Mans. Každý rok sa schádzajú s ostatnými preživšími na mieste havárie. Taktiež klub sa dokázal spamätať a patrí k najlepším v najvyššej národnej súťaži Campeonato Uruguayo de Rugby. Už rok po nehode získal titul a od tej doby ešte 15 krát, naposledy v roku 2016.
Lokomotiv Jaroslavľ
Je slnečný deň a z miestneho letiska Tunošna sa chystá 7. septembra 2011 odletieť hokejový tím Lokomotiv Jaroslavľ do bieloruského Minsku. Odštartoval novu sezónu v KHL. Na palube luxusného trojmotorového lietadla Jakolev Jak – 42D je Slovák Pavol Demitra, no i trojica českých hráčov Jan Marek, Karel Rachůnek, Josef Vašíček. Štart prebieha bez problémov a piloti v kabíne žartujú. Veža povoľuje štart. Lietadlo však akceleruje nečakane pomaly a predné koleso sa stále nemôže odlepiť od zeme. Niet divu. Druhý pilot Igor Konstantinovič Ževelov, nezvyknutý na tento typ lietadla a navyše čiastočne pod vplyvom pre pilotov zakázaného fenobarbitalu (liek s tlmivými účinkami), šliapol na pedál a nevedomky pribrzďuje. Stroj čoskoro prechádza koncom dráhy a piloti zazmätkujú. Kapitán sa snaží prerušiť štart a palubný mechanik prepojuje motory na nízky ťah. Ostatní si však uvedomia, že na prerušenie štartu je neskoro. Nastavujú výškové kormidlá na maximum a celou silou sa snažia vzlietnuť. Mechanik znovu dáva maximálny ťah. Lietadlo sa 450 metrov za koncom dráhy odlepí od zeme. Vzápätí však narazí do anténneho systému LLZ a lietalo sa v rýchlosti 250 km/h nakloní a narazí do zeme. Krídlo sa rozlomí, pričom začne horieť 14 ton paliva v nádrži. Stroj sa pretočí na chrbát, trup sa rozlomí a časť trosiek dopadne do vôd blízkej rieky Volgy. V troskách zomrie 44 ľudí. Celý tím, okrem útočníka Alexanda Galimova, ten s popáleninami na 90 percentách tela umiera v nemocnici až 12- septembra 2011. Prežije jediný človek, letový inžinier Alexander Borisovič Sizov. Výsledok vyšetrovania preukáže zlé preškolenie pilotov i rutinné zanedbávanie leteckých postupov.
Hokejové reprezentačné mužstvo Československa
Hokejové reprezentačné mužstvo Československa začína prípravu na majstrovstvá sveta v roku 1949 zájazdom do Francúzska a Veľkej Británie. Kvôli organizačným problémom, pasom a vypredaným letenkám nemôžu odletieť spoločne. Zatiaľ čo sa v Londýne hrá už druhý zápas, posledných šesť hráčov ešte len odlieta z Francúzska. Dvojmotorové lietadlo Beechcraft 18 štartuje v hmle z letiska LeBourget o 16:38. Na palube sú Ladislav Troják, Miroslav Pokorný, Karel Stibor, Vilibald Šťovík, Zdeněk Jarkovský a Zdeněk Švarc. Kapitánom je skúsený pilot a vojnový hrdina René de Narbonne, ktorý počas vojny nalietal nad prielivom La Manche stovky letov. V zhoršujúcom sa počasí sa naposledy ozve o 17:39. Potom zmizne. Často neposlúchajúci pokyny skúsených navigátorov uhne z kurzu, čo sa mu v týchto podmienkach stane osudným. Rozsiahle pátranie je márne. V Československu sa šíria fámy, že lietadlo nehavarovalo, ale hráči emigrovali. Ich príbuzným začína znepríjemňovať život ŠTB. O mnoho dní neskôr je ale v prielivu nájdené telo pilota.
