Pomalá, rozjímavá dráma o dekonštrukcii rodiny, životných traumách a nemožnosti vykúpenia nesklamala.
Dráma o zdrvujúcom a neporaziteľnom zármutku v nechutne realistickom kabáte napísaná a režírovaná Kennethom Lonerganom vám vyrve srdce a opantá vás značnou dávkou depresie. Nie okamžite. Nepokúša sa útočiť na divákove emócie prvoplánovo. Nestojí na grafických vyjadreniach svojich najsilnejších momentov, preto nečakajte close-up na hercovu tvár v explicitnom záchvate plaču za sprievodu pomalých slákov a slow-motion. Pod kožu sa vám zaryje pomaly, takmer nedramaticky, podobne ako rany života samotného. To, ako s vami snímka pohla, si pravdepodobne uvedomíte až retrospektívne a je možné, že najbližšie dni budete mať problém zbaviť sa nepríjemných a ponurých myšlienok na ňu. Manchester vo vás bude dozaista nejaký čas zrieť a počas tohto obdobia si postupne uvedomíte, ako neuveriteľne nádherná a ľudská táto štúdia zármutku a vyrovnávania sa so životnými pochybeniami vlastne je.
Príbeh začína predstavením životom zlomeného bostonského údržbára Leeho (Casey Affleck). Z naratívneho hľadiska publikum zatiaľ nerozumie, čo zapríčinilo jeho samotárstvo a chronickú melanchóliu. No po tom, čo sa Lee dozvie, že jeho starší brat zomrel a on sa musí postarať o jeho 16-ročného syna Patricka (Lucas Hedges), začne rozprávanie naberať komplexnejšie kontúry. Mladší z bratov Chandlerovcov sa vyberie do Manchesteru a príbeh sa pozvoľna začína prelínať s flashbackmi vnášajúcimi do celej situácie stále viac svetla. Scenáristicky je si Lonergan očividne veľmi istý, pretože snímka sa nikam neponáhľa a informácie dávkuje postupne, čo pristane celkovej atmosfére príbehu. Tichý a z veľkej časti emočne neprístupný Lee zistí, že na podobnú situáciu je absolútne nepripravený a návrat domov mu navyše otvorí nejednu ranu z minulosti.
Manchester By The Sea je film o živote, aký žijeme v skutočnom svete – bez ružových okuliarov a čierno-bielych filtrov, bez možnosti úniku pred vlastnou bolesťou, bez poučenia sa z vlastných chýb a bez rozprávačského uzatvorenia. Lee, neustále prenasledovaný tieňom hroznej tragédie, nám ukazuje, že niektoré traumy nie sú len nevyriešené, no predovšetkým nevyriešiteľné a naučiť sa s nimi žiť nemusí vždy výjsť. Kontrast odlišných prístupov k podobnej situácii je možné vidieť pri záverečnej konfrontácii Leeho a jeho bývalej manželky Randi (Michelle Williams). Affleckovo „there is nothing there“ diváka postaví pred zdrvujúcu realitu akosi civilne, nenútene a otravne realisticky. Celý scenár je premyslený do poslednej bodky a herci nemajú najmenší problém ho predať. Oscarové nominácie Williams a Hedgesa sú zaslúžené a Affleckov triumf bol takmer nevyhnutný. Jeho stvárnenie melancholického Leeho, ktorý rezignoval na život je pohlcujúce, realistické a stojí na ňom všetko ostatné. Snímku by stálo za to si pozrieť aj keby nemala nič viac, než onen výkon Caseyho Afflecka, no v skutočnosti ide o prehliadku fantastických hereckých výkonov, vycibreného režisérskeho umu a vynikajúco napísaného príbehu (Oscar pre originálny scenár by tento rok nemohol byť v lepších rukách).
Je určite na mieste oceniť aj Amazon Studios, keďže sa nám do oscarových nominácií (absolútne zaslúžene) zatúlal prvý film z produkcie streamovacej spoločnosti a ako už spomínal aj Jimmy Kimmel počas samotnej ceremónie - vďaka Mattovi Damonovi, že ako producent netlačil do hlavnej úlohy seba, ale prihral ju Affleckovi. Hoci je Matt dobrým a uznávaným hercom, ukázalo sa, že Caseymu vytvorila priestor pre životný herecký výkon, ktorý sa zaradí k tomu najlepšiemu, čo sme v novej dekáde videli. Všetci zúčastnení napokon priviedli na svet výnimočné dielo.
Pochopiteľne, nejde o film pre každého, no ak máte radi surové drámy ponúkajúce neprvoplánovú hĺbku, ste na správnej adrese. Párkrát sa pravdepodobne aj nasmejete, no tento vlak je naložený predovšetkým ťažkotonážnou depkou. Tá vás ešte pár dní po zhliadnutí neopustí. Spomínaná realistickosť spôsobuje totálnu absenciu pátosu, čo je v prípade podobnej snímky veľké plus. Na druhú stranu nečakajte bombastický a nervy drásajúci zážitok už v kinosále. Predstavené udalosti sú síce traumatizujúce a niekoľko scén neskutočne silných, no atmosféra snímky si vás opantá postupne. Nedočkáte sa veľkých plot twistov a monumentálnych rozuzlení, no ak ste dostatočne pozorní, po premietaní si všimnete, že sa vo vás niečo pohlo. A to niečo vo vás už navždy ostane. 9/10
