Príbeh japonského poručíka Hiroo Onodu je krásnym príkladom tradičného japonského charakteru a ich typickej oddanosti.
Poručík Onoda bol na konci roku 1944 prevelený na malý ostrov Lubang, kde mal za úlohu spomaliť progres Spojených štátov, ktoré mali II. svetovú vojnu už prakticky pod kontrolou. Príkaz znel jasne: Nech sa deje čokoľvek, treba bojovať do poslednej chvíle a nikdy sa nevzdať. Bola to samovražedná misia, no japonský charakter nedovolil Hiroo-vi povedať nie.
Američania prišli na tento ostrov o dva mesiace neskôr s obrovskou armádou. Drvivá väčšina Japoncov skončila mŕtva alebo v zajatí. Onoda a jeho traja muži sa však dokázali ukryť v džungli, aby odtiaľ odštartovali tichý boj proti americkým jednotkám a miestnemu obyvateľstvu. O 6 mesiacov neskôr Američania zhodili bomby na Hiroshimu a Nagasaki, v dôsledku čoho sa Japonsko vzdalo a krvavá vojna skončila.
Množstvo Japoncov ukrytých v džungli sa túto informáciu nikdy nedozvedelo a vytrvalo bojovali ďalej. Pre východnú Áziu a jej rozvoj po vojne to bol v tej dobe obrovský problém. Americká armáda sa snažila tento problém vyriešiť a na ostrovy vyslala tisícky správ oznamujúcich fakt, že vojna skončila a boje môžu prestať. Aj sám Onoda tieto odkazy dostal, no spálil ich - veril, že je to len návnada, ktorá ich má dostať z džungle.
O 5 rokov neskôr Američania prestali tieto odkazy posielať a väčšina vojakov sa vrátila domov. Ľudia na ostrove Lubang sa vrátili k bežnému životu. Onoda a jeho oddaní muži však pokračovali. Strieľali farmárov, kradli vybavenie a zabili každého, kto sa im nevedomky priblížil. Do situácie sa vložila vláda Filipín. Rozoslali do džungle svoje odkazy, no ani tie nepomohli - Onoda im neveril a ignoroval ich. Posledný pokus urobilo samotné Japonsko, no Onoda opäť listy ignoroval - mysliac si, že je to pasca Američanov. Ľudí na ostrove to napokon prestalo baviť, vyzbrojili sa a vzali veci do vlastných rúk. Jeden z Onodových mužov sa vzdal, druhý bol zabitý. A o desať rokov neskôr bol zabitý aj jeho posledný muž, Kozuka.
Písal sa rok 1972 a správa o smrti Kozuku celé Japonsko zaskočila. Ľudia v krajine žili s vedomím, že posledný vojak sa z vojny vrátil oveľa skôr. Ak bol Kozuka v roku 1972 stále na Lubangu, Onoda, posledný nezvestný japonský vojak z druhej svetovej, je možno živý tiež. Ten rok sa začalo v džungli rozsiahle pátranie, no Onodu nikto nenašiel - a tak vznikla legenda. Pre niektorých bol živým hrdinom, pre iných len bláznom alebo mýtusom.
Norio Suzuki, mladý študent, ktorý sa narodil rok po vojne, si myšlienku Onodu zamiloval. Suzuki bol koniec koncov sám považovaný za blázna - miesto tradičného života opustil školu a stal sa dobrodruhom. Prespával pod hviezdami, dobrovoľničil na farmách, výmenou za nocľah a jedlo. Bol to typický “hipík” so slobodným duchom. V roku 1972 si Suzuki určil nový cieľ, po návrate domov sa totiž nevedel stotožniť s kultúrnymi normami, aké v Japonsku vládli. Nenávidel školu. V žiadnej práci nevydržal. Potreboval ísť na cesty. A práve príbeh Onodu mu dal odpoveď na otázku, kam to tentoraz bude. Úprimne veril, že on bude tým, ktorý ho nájde. Dosť sebavedomá myšlienka pri predstave, že to nedokázalo Japonsko, USA ani Filipíny.
Neozbrojený a nepripravený sa Suzuki začal túlať džunglou. Jeho taktika znela jednoducho - bude kričať Onodovo meno s dodatkom, že cisár sa o neho bojí. Našiel ho za 4 dni. Onoda spoločnosť po dlhej samote privítal a bol veľmi zvedavý, čo sa deje s Japonskom. Dvaja blázni sa stali priateľmi. Suzuki sa spýtal Onodu, prečo stále bojuje. Rozkaz znel nikdy sa nevzdať a tak zostal. Takmer 30 rokov jednoducho poslúchal rozkaz. Onoda sa zase spýtal Suzukiho, prečo ho hľadá. Suzuki mu odpovedal, že túžil nájsť jeho, pandu a snežného muža, v tomto poradí.
Šialenci, ktorí sa videli ako hrdinovia - napriek tomu, že nerobili absolútne nič. Onoda obetoval život vojne, ktorá neexistovala. Suzuki našiel Onodu, pandu a zomrel v Himalájach, kde hľadal snežného muža. Navonok ich príbeh nedáva absolútne žiadny zmysel, veď si predstav 30 rokov v džungli - vraždenie, spánok v špine, otravný hmyz, nedostatok potravy. Alebo že bez peňazí, spoločnosti a zmyslu života zomrieš pri hľadaní Yetiho. Onoda však neskôr priznal, že nič neľutuje. Tvrdí, že je hrdý na to, čo robil. Že slúžil celé roky neexistujúcemu cisárovi. Ak by Suzuki žil, pravdepodobne by tvrdil to isté. Onoda trpel pre vernosť svojmu cisárovi. Suzuki trpel a zomrel v mene dobrodružstva.
Onoda sa v roku 1974 vrátil do Japonska a stal sa celebritou. Politici mu chceli podať ruku, televízie sa predháňali o jeho prítomnosť. Neskôr napísal knihu a vláda mu ponúkla obrovskú sumu peňazí na život. No Onoda nebol šťastný. Našiel konzumnú, kapitalistickú spoločnosť, ktorá nemala nič spoločné so starým Japonskom, pre ktoré bol ochotný 30 rokov trpieť. Ako novopečená celebrita sa pokúsil stav v krajine zmeniť, no bol umlčaný. Nebol považovaný za niekoho, koho sa oplatí počúvať - bol len atrakciou.
Nebolo prekvapením, že Onoda upadol do depresie - 30 rokov v džungli a jeho zlomí pár mesiacov v modernej spoločnosti. No v džungli pre niečo žil - jeho utrpenie niečo znamenalo. Všetky problémy, ktoré mal, mal pre nejaké vyššie poslanie. V Japonsku bol konfrontovaný s krutou pravdou - jeho boj neznamenal nič. Japonsko, pre ktoré žil a bojoval, neexistovalo. Tridsať zbytočných rokov. A tak sa v roku 1980 odsťahoval do Brazílie, kde neskôr zomrel.
