Sexuálne zvláštnosti a výstrednosti v histórii ľudstva: Homosexuálni hopliti, prostitúti v Osmanskej ríši a iní

Vnímanie homosexuality, ale aj ľudskej sexuality ako takej, bolo počas celej našej histórie premenlivé. Od antickej otvorenosti a tolerancie, cez stredoveký konzervativizmus až k opätovnému myšlienkovému návratu k antike počas humanizmu a renesancie, končiac modernými dejinami. V nich najskôr úmorná snaha o neúčinnú „liečbu“ všetkých deviácií či dokonca o kriminalizovanie a prenasledovanie, až po liberalizmus a umiernenosť súčasnosti. Spoločenské a morálne aspekty homosexuality prenechajme radšej kompetentným vedcom a pozrime sa na nie až tak ojedinelé prejavy homosexuality v našej dávnej i nedávnej minulosti.

Köčekovia

Táto kasta tanečníkov sa paradoxne vyvinula v konzervatívnom prostredí Osmanskej ríše a svoj vrchol dosiahla od 17. do 19. storočia. Išlo o chlapcov regrutovaných z výhradne nemoslimského prostredia. Šlo teda o Židov, Grékov, Rómov, Arménov a mnoho iných. Chlapci boli často súčasťou devširme, čiže špeciálnej dane platenej nemoslimskou časťou populácie predovšetkým na Balkáne. Rovnako ako janičiari, aj títo chlapci, boli vychovávaní od útleho veku v prísnom režime a po šiestich rokoch výcviku boli pripravení slúžiť pre potreby háremu. Na túto úlohu boli vyberaní len pekní chlapci, ktorí pre svoje vystúpenia používali hrubú vrstvu make-upu a špecifické šatstvo. Svojim typickým tancom s krúživými a melodickými pohybmi bokov za podmanivej hudby vzbudzovali v mužskom obecenstve sexuálny apetít. Ten aj bez výhrad v pasívnej roli realizovali a to mužovi, ktorý bol ochotný zaplatiť najväčšiu čiastku. Išlo teda o akúsi formu dražby. Typickým prejavom mužov v hľadisku bola aj snaha o upútanie pozornosti tanečníkov krikom, rozbíjaním pohárov a inými hlasnými prejavmi, ktoré často viedli ku konfliktom a občas aj k úmrtiam. Köčekovia boli nenávidení a často aj vraždení Čengi, brušnými tanečnicami, ktoré nedokázali vystáť, že títo chlapci majú u mužov väčší úspech, ako ony. Kvôli častým rozbrojom medzi mužmi bol tento fenomén v druhej polke 19. storočia potláčaný sultánom a postupne úplne vymizol.

Köček s tamburínou

Mamelukovia

V moslimskom svete ešte chvíľu zostaneme. Otrokársky spoločenský systém tam fungoval až do konca novoveku a otroci zohrávali kľúčovú úlohu nielen v domácnosti a v priemysle, ale aj v armáde. Kto by nepočul o tureckých janičiaroch, ktorí tvorili jadro osmanskej armády. V postavení otrokov boli aj Mamelukovia, ktorých meno znamená v arabčine majetok. Bola to elitná kasta bojovníkov, ktorí si vydobyli svoju reputáciu v celom moslimskom svete. Od Nílu po Gangu boli nenahraditeľnou zložkou armády a spravidla pôsobili ako ťažká jazda. Ich vplyv bol tak obrovský, že založili viaceré dynastie a vládli v dnešnom Iraku, Perzii, Afganistane a v Indii. V Egypte vládli takmer tristo rokov. V bitke pri Ajn Džálút ako prví zastavili postup Mongolov a rozvrátili ich chanát na Blízkom východe. Pre nás je ale zaujímavá ich patriarchálna a maskulínna spoločnosť. Boli to otroci, hoci len formálne. Používali turecké mená a hovorili tureckým dialektom a zväčša šlo o otrokov z osmanských oblastí, Balkánu či Kaukazu. Ich deti po nich dediť nemohli. Zvykom teda bolo, že Mameluk si kúpil mnoho malých chlapcov, ktorým zabezpečil prísnu náboženskú a vojenskú výchovu a títo chlapci po ňom po tom zdedili celé imanie. V háremoch boli aj ženy, no pre Mamelukov bol najobľúbenejší sexuálny pomer s ich chovancami, ktorý považovali za príjemnejší. Správu majetku a obchodovanie naopak zverovali svojim ženám, keďže to považovali za remeslo nehodné bojovníkov. Ženy mamelukov tak často disponovali obrovským majetkom.

Mamelucký šľachtic z Aleppa, 19.storočie

Neoadamiti

Týmto pojmom sa označovali všetky stredoveké kresťanské sekty vymykajúce sa štandardu v tom najextrémnejšom zmysle slova. Ich označenie pochádza od antických Adamitov, ktorí boli bizarnou gnostickou sektou, usilujúcou sa priblížiť k prvotnej čistote Adama a Evy. Išlo hlavne o odmietanie manželstva a praktikovanie nudizmu. Ich stredovekí nasledovníci však zašli oveľa ďalej. K Neoadamitom patrili rôzne sekty naprieč celou stredovekou Európou, ako napríklad holandskí Pikardi, nemeckí Beghardi či Bratia a sestry slobodného ducha, ktorí boli rozšírení v celej západnej Európe. Ich spoločným menovateľom bola už spomínaná nahota, odmietanie manželstva či spoločné užívanie majetku a často aj zdieľanie sexuálnych partnerov v rámci komunity a otvorená homosexualita. Neoadamiti boli bez výnimky považovaní za kacírov a kvôli ich heréze boli prenasledovaní. Boli rozšírení aj v Čechách ako radikálna odnož husitov. Jedna z komunít bola založená istým francúzkym kňazom Adamom Rohanom na neznámom ostrove obtekanom riekou Nežárka (Jihočeský kraj). Paradoxne práve husiti, známi svojou náboženskou netoleranciou, zlikvidovali takmer všetky neoadamitské sekty v Čechách.

Perzekuovaní Neoadamiti

Svätý oddiel

V antickom Grécku sa v prvej polovici štvrtého storočia pred n.l. zrodilo jedno z najzvláštnejších vojenských zoskupení v histórii. Išlo o počin mocného bojótskeho mesta Téby. Svätý oddiel tvorilo vybraných 150 homosexuálnych párov. Práve emocionálna väzba medzi vojakmi, spravidla medzi starším a skúsenejším vojakom a mladším náprotivkom, mala zabezpečiť výhodu v boji. História nám potvrdila, že tvorca tohto oddielu, tébsky vojvodca Gorgidas, sa skutočne nemýlil. Gréci dlho nepoznali iný spôsob boja, ako v podobe ťažkej pechoty - hoplitov, podporených ľahkoodencami - peltastmi. Základným princípom takmer každej bitky v starovekom Grécku bolo “pretláčanie” pravej strany. Tá bola kľúčová z jednoduchého dôvodu: vojak pravák drží v pravej ruke meč alebo kopiju, zatiaľ čo súper oproti má na tej strane štít. Tébania však boli progresívni a ako prví sa rozhodli vytvoriť nový štýl boja - z dôvodu mobility vojska zľahčili brnenie a na udržanie si nepriateľa od tela predĺžili kopije. Zaviedli aj taktické zmeny – nepravidelný kosí šík ako vojenskú formáciu. Za pomoci týchto reforiem a za prispenia svätého oddielu si preto poradili aj s technologicky ustrnutou Spartou v bitke pri Leuktre. Ani Tébanom však osud neprial byť na vojenskom výslní príliš dlho. V bitke pri Chairónei podľahli spolu so svojimi gréckymi súkmeňovcami novej vojenskej sile na scéne – Filipovi II. z Macedónie. Ten prišiel s ťažkou jazdou a prevratnou macedónskou falangou: vrcholom gréckej vojenskej geniality, s ktorou neskôr jeho syn Alexander dobyl celú Áziu. Tým skončila aj krátka, no slávna existencia Svätej gardy.

Tébska garda podľa Hansa Jakoba Oeriho

Amazonky

Na záver sa pozrieme na spoločenstvo žien, ktoré je síce mytologického pôvodu, no vykazuje jasné znaky ženskej homosexuality. Tá sama o sebe, rovnako ako aj mužská, nebola v antickom svete ničím výnimočným. Najznámejšou priekopníčkou zo žien bola lyrická poetka Sapfo, ktorá založila dievčenskú školu na ostrove Lesbos. Jej tvorba bola ovplyvnená aj sexualitou a to v tom najširšom zmysle slova. Vráťme sa však k Amazonkám. Grécki dejepisci ich považovali za skutočný národ, ktorý obýval severné pobrežie Čierneho mora a názor na ich spoločenské usporiadanie bol rôzny. Diodóros Sicílsky sa o nich v prvom storočí pred n.l. zmieňuje ako o spoločenstve, ktoré úplne ovládajú ženy. Ako panny slúžili vo vojsku po určitý čas a až po povinnej vojenskej službe sa vydávali, aby mohli mať deti. Ich muži zostávali v domácnosti a vládla im vždy kráľovná. Podľa ďalšieho gréckeho historika, tentokrát z prelomu letopočtov, Strabóna, žili Amazonky izolovane a bez mužov. Akurát raz za rok sa mohli stretnúť so susedným a výsostne mužským kmeňom Gargareánov, s ktorým splodili potomstvo pre zachovanie kmeňa. Dievčatá vychovávali spoločne, no chlapcov buď vraždili, ponechávali v divočine alebo priniesli naspäť k mužom. Hlavnou zbraňou Amazoniek bola sekera, no populárny bol aj luk. Ich pomenovanie pochádza zo slova amazos, čo znamená bezprsé, lebo si vraj odrezávali jeden prsník, aby im neprekážal pri streľbe z luku.

Amazonka v zbroji