Nie vždy pracoval tvrdo, no úspech dosahoval s pozoruhodnou ľahkosťou.
Život jedného z najväčších spisovateľov 19. storočia nebol ani zďaleka tak ružový, ako si mnohí myslia. Charles Lutwidge Dodgson alias Lewis Caroll mal veľa problémov, s ktorými sa musel od útleho detstva naučiť žiť. I cez všetky nástrahy a prekážky sa však nevzdal a pokračoval vo svojom cieli – zanechať niečo zo seba aj pre budúce generácie, a to sa mu podarilo ako málokomu. Veď jeho najznámejšia dvojica diel "Alica v krajine zázrakov" a "Za zrkadlom a čo sa tam stalo" sú dodnes považované za vrchol fantasy literatúry, ktorý poznajú nielen deti po celom svete.
Charles Dodgson sa narodil do konzervatívnej a hlboko veriacej rodiny činnej najmä v anglikánskej cirkvi a armáde. Korene jeho predkov pochádzali prevažne z oblasti severného Anglicka a Írska. Meno Charles zdedil po svojom otcovi a dedovi. Charlesov otec vynikal v matematike a jazykových vedách. Vyštudoval školu vo Westminsteru a následne univerzitu v Oxforde. Najvyšší vrchol v matematike dosiahol po tom, čo sa stal docentom matematiky a jeho kariéra začala nadobúdať vedecko-pedagogických kontúr. Namiesto postupu do vyšších úradov sa však rozhodol oženiť so svojou sesternicou Frances Jane Lutwidgeovou. Po príchode manželského zväzku sa uchýlil do ústrania a stal sa dedinským kňazom. Ako duchovný anglikánskej cirkvi viedol svoje deti podobným hodnotám. Mladý Charles mal však na vieru svoj vlastný názor a nenechal sa otcovými ráznymi názormi strhnúť na jeho stranu. Charles to už od ranného veku nemal jednoduché, keďže mal vskutku početnú rodinu. Otec splodil so svojou sesternicou/manželkou neuveriteľných 11 detí (7 dievčat a 4 chlapcov). Ďalším pozoruhodným faktom je, že všetci prežili až do dospelosti, čo bolo v tej dobe pozoruhodné, keďže medicína bola iba v plienkach a ľudia umierali bežne aj pri pôrodoch.
V Charlesových jedenástich rokoch sa rodina presťahovala z Daresbury do dedinky Croft-on-Tees v grófstve Yorkshire. Dôvodom bola najmä rozsiahlejšia farma, ktorá sa stala ich domovom na celé štvrťstoročie. Až do svojich jedenástich rokov bol vzdelávaný rodičmi na farme a školské prostredie tak poznal až v neskoršom veku. Doma dodržoval tzv. čitateľský denník, ktorý pozostával zo zoznamu kníh, ktoré mu rodičia vybrali. Dôkazom jeho vysoko rozvinutého intelektu bola aj kniha Cesta pútnika (The Pilgrim's Progress), ktorú prečítal už v siedmich rokoch. Vzťah s jeho otcom bol vždy popisovaný ako triezvy a realistický, zatiaľ čo vzťah s mamou mal o niečo bližší a láskyplnejší, keďže bol na istú dobu jediným synom v rodine. Prvýkrát okúsil školské prostredie v dvanástich rokoch, keď odišiel na súkromnú školu do neďalekého Richmondu, kde od začiatku vynikal svojím matematickým a logickým uvažovaním. Aj napriek veľkému intelektu a jazykovému a logickému nadaniu trpel nízkym sebavedomím, čo malo zrejme za následok zajakávanie, ktoré ho sprevádzalo takmer celým životom a spôsobovalo mu nemalé psychické problémy. Rečovú vadu vnímal oveľa intenzívnejšie ako jeho okolie a neskôr ju prezýval „váhavosťou“. Vysoká horúčka, ktorú prekonal vo veľmi malom veku, za sebou tiež zanechala doživotnú ujmu na zdraví v podobe ohluchnutia na jedno ucho. V adolescencii si prešiel aj čiernym kašľom, čo malo pravdepodobne za následok chronickú slabosť hrudníka.
V roku 1850 nastúpil na univerzitu v Oxforde, kde sa venoval najmä matematike, teológii a literatúre. Po pár dňoch na univerzite ho však povolali domov po tom, čo mu zomrela mama vo veku 47 rokov. Po piatich rokoch štúdia sa stal univerzitným lektorom matematiky, čo bola síce vysoko postavená a dobre platená profesia, ale Charlesa neuspokojovala, ba ho priam nudila. V začiatkoch svojej akademickej dráhy neskrýval veľké očakávania, no tie sa postupom času premenili na zhnusenie. Problémom boli najmä poslucháči na jeho prednáškach, ktorí boli podľa jeho slov hlúpi a pochádzali z bohatých rodín, takže sa o nič nezaujímali a nemali záujem sa učiť novým veciam. Aj napriek neuspokojeniu z práce však zotrval v rôznych pozíciách na univerzite až do smrti. No ešte predtým, konkrétne v 60. rokoch 19. storočia, sa mala Charlesovi v hlave ukotviť inšpirácia pre napísanie detskej knihy.
Všetko vzišlo z postupného spriatelenia sa s novým dekanom Henrym Liddellom a jeho rodinou, ktorá v obrovskej miere ovplyvnila Charlesov život. Postupom času si s rodinou Liddellovou a najmä s ich deťmi vybudoval blízky priateľský vzťah. Za týmito tvrdeniami stoja viaceré skutočnosti, ktoré vyobrazujú Liddellove deti Lorin, Edith a Alice ako primárny prúd inšpirácie pre knihu Alica v krajine zázrakov. Veď práve na motív Alice Liddellovej bola vytvorená fiktívna postava v Carrollovej knihe. Roku 1963 dokončil prvý rukopis Alice v krajine zázrakov, ktorý obsahoval 90 strán. V knihe sa však potýkal s nedokonalosťami, ktoré ešte dva roky opravoval a prepisoval. V tom istom roku ako dokončil dielo sa s rodinou Liddellovou z neznámych príčin rozišiel. O možnom dôvode sa dodnes vedú rôzne špekulácie.
Originálne ilustrácie od Johna Tenniela
Po tom, čo vydavateľstvá zamietli alternatívne názvy Alica medzi škriatkami a Alicina zlatá hodina, bola kniha vydaná v roku 1865 pod pôvodným názvom a literárnym pseudonymom Lewis Carroll. Kniha zaznamenala okamžitý komerčný úspech a Charlesove alter ego bolo známe široko-ďaleko. Sláva mu zabezpečila slušný obnos peňazí a zástupy obdivovateľov, o ktorých nie vždy stál. Rozhodol sa preto poznávať Rusko, kde začal pracovať aj na pokračovaní Alica za zrkadlom. Netrvalo dlho a krátko po literárnom úspechu prišla nemilá správa, ktorá Charlesa hlboko zasiahla - zomrel otec, Charles starší. Smrť otca mala za následok niekoľko rokov trvajúce depresie, ktoré sa podpísali aj na temnejšej atmosfére Alicinho pokračovania. Carrollove nonsensové diela sa stali kultúrnou ikonou, ktorú si držia i po takmer 170 rokoch. Niektorí kritici pripísali Carrollove nereálne a absurdné príbehy halucináciám, ktorým sa oddával vo svojich drogových výletoch. Myšlienka, že bral drogy, ho tak isto veľmi preslávila, i keď nebola nikdy relevantne preukázaná. I napriek sláve a peniazom zostal jeho život pri starom a aj naďalej sa venoval učeniu a prednášaniu. Svoju pút ukončil 14. januára 1898 v Guildforde (vo veku 65 rokov), keď podľahol zápalu pľúc.
Alice Liddell, podľa ktorej bola pomenovaná kniha
