Čakal, že ho v tábore budú mučiť, ale dopadlo to úplne inak.
Nemecká nacistická mašinéria sa počas druhej svetovej vojny príkladne starala o to, aby vymyla mozgy svojim vojakom a presvedčila ich o tom, že všetci naokolo chcú Nemecku ublížiť a je potrebné ich jednoducho zničiť a vyhubiť. Nebezpečná ideológia sa onedlho dostala aj do hlavy Heinricha Steinmeyera, príslušníka Waffen SS, čiže jednej z najnebezpečnejších a najsurovejších jednotiek, aké nacistické Nemecko zažilo. Nanešťastie pre Heinricha, po vylodení v Normandii ho zajali Spojenci a poslali do tábora pre vojenských zajatcov až do ďalekého Škótska. Skončil v dedinke Comrie v tábore Cultybraggan a napriek tomu, že všetci vedeli, k akej jednotke patril a čomu ako nacista veril, nikto sa k nemu nesprával nevhodne a všetci boli vľúdni a pristupovali k nemu s rešpektom. Po zajatí si myslel, že ho buď určite zabijú, alebo ho nechajú mučiť a použijú bolestivé násilné techniky na to, aby od neho zistili čo najviac informácií, ale nič z toho sa napokon neudialo.
Heinrich nemohol v prvé dni uveriť, akí ústretoví sú k nemu jeho väznitelia a postupom času zmäklo aj jeho srdce a z mysle zmizla nacistická ideológia, ktorej dovtedy tak slepo veril. Sám tvrdil, že sa z neho stal nový človek a keď sa nakoniec po vojne dostal späť domov, rozhodol sa dedinku Comrie opätovne navštíviť. Pri návšteve v pozícii slobodného občana sa skamarátil s mnohými miestnymi obyvateľmi a Comrie mu prirástla k srdcu až natoľko, že sa vo svojom závete zaviazal darovať všetko, čo po ňom zostalo, priamo dedinke a najmä jej seniorom. Po predaji domu a vyriešení všetkých záležitostí bolo len nedávno fondu v Comrie odovzdaných viac než 450-tisíc eur, aj keď Heinrich zomrel ešte v roku 2014, no všetci zostali spokojní s tým, ako sa jeho príbeh skončil. Po smrti ho dokonca nechali spáliť a jeho popol bol rozprášený nad dedinkou. Na pobyt v Škótsku teda nikdy nezabudol a keďže po vojne tam žil viac než 20 rokov , cítil povinnosť nejako to obyvateľom vrátiť.
