„Nechápem to. Nechali sme tam tisíc mužov...“
Biblický príbeh o boji Dávida s Goliášom nás okrem iného učí, že žiadny boj nie je dopredu stratený. Nikdy netreba podceňovať naoko jasne slabšieho súpera. O pravdivosti tohto tvrdenia sa kruto na vlastnej koži presvedčili Briti 22. januára 1879 v bitke u Isandlwany. Táto krvavá bitka bola prvým stretom v takzvanej Britsko-zululskej vojne medzi britskými kolonizátormi a kmeňom Zuluov vo východnej časti Južnej Afriky.
Briti prišli do Južnej Afriky na začiatku 19. storočia a postupne si ju začali kúsok po kúsku ukrajovať pre seba. Zuulovia však patrili medzi tých, ktorí si úzkostlivo strážili svoju nezávislosť. Kolonizátori im na ňu niekoľko desaťročí nesiahali, nakoľko vedeli, že sa ríša stala pod vedením jej zakladateľa Shaka a jeho bezprostredných nástupcov mocným vojensky riadeným útvarom schopným rázne a drvivo zasiahnuť proti akémukoľvek nepriateľovi. V priebehu 40. rokov 19. storočia sa však vojenská kontrola nad územím južnej Afriky čoraz viac ocitala v rukách obávaného impéria. K vyhroteniu vzťahov medzi britskými kolonistami a kmeňom Zulu došlo zhruba o tridsať rokov neskôr, keď Zuulovia svojou expanziou začali prekážať Britom vo využívaní novo objavených diamantových nálezísk.
Zámienkou na vyhlásenie vojny sa stal práve vojenský systém zavedený ešte „Čiernym Napoleonom“, na ktorom stála celá existencia afrického kmeňa. Keď sa v roku 1877 stal Sir Bartle Frere správcom britskej kolónie Kapsko, otvorenému konfliktu medzi týmito územnými konkurentmi sa už nedalo vyhnúť. Frererovým cieľom bolo totiž založiť z kolónii v južnej Afrike centralizovanú federáciu pod vedením kráľovskej koruny, pričom Zuluovia svojím odbojom spojeným s expanziou mu v tom výrazne prekážali. Preto v decembri poslal zuluuskému kráľovi Cetshwayovi ultimátum o okamžitom rozpustení jeho stálej armády. Tomuto pochopiteľne Cetshwayo nemohol vyhovieť, aj keď po vojne s kolonistami ani trochu netúžil. Keby ultimátum akceptoval Zuluovia by ostali bezbranní nielen voči Britom, ale aj voči okolitým kmeňom a ich ríša by sa tak či tak rozpadla. Sirovi Bartlovi Freremu sa tak podarilo vyprovokovať vojnu, ale jeho nádeje v rýchly, prudký britský útok a bleskovú deštrukciu ríše Zuluov sa ani zďaleka nenaplnili.
Samotná bitka u Isandlwany sa stala pre hlavného veliteľa Lorda Chelmsforda, ale hlavne pre jeho podriadených, plukovníka Anthonyho Durforda a podplukovníka Henryho Pulleina, poverených vedením tejto operácie nočnou morou. Tento bojový stret je klasickým príkladom podcenenia presily nepriateľa spoliehajúc sa výrazne na prevahu paľných zbraní. Podcenenie protivníka sa prejavilo hneď na začiatku, keď Durford a Pullein odignorovali pokyny zhora nevystavaním vozňovej hradby, dokonca ani obvodového zákopu v tábore. Pôda v okolí Isandlwany bola príliš kamenistá, aby im to stálo za námahu, navyše keď domorodí bojovníci mali podľa nich málo skúseností a považovali ich za amatérov. Na prvý pohľad ich aroganciu možno považovať za oprávnenú, pretože spoločne mali k dispozícii okolo dvetisíc mužov ozbrojených jednoranovou zadovkou Martini-Henry vz. 1871, teda zbraňou kalibru 0,45 palca, s maximálnym dostrelom okolo 1 400 metrov a s najvyššou účinnosťou okolo 350 metrov. Každý z vojakov nosil so sebou 40-50 nábojov, ktoré im vďaka tradične skvelému streleckému výcviku priemerne vydržali iba na päť minút. Potom sa museli spoľahnúť na doplnenie munície alebo na bajonet. Práve pre tento prípad bolo v muničných vozoch na úpätí Isandlwana uložených nielen ďalších 30 nábojov pre každého strelca, ale ešte takmer pol milióna záložných nábojov, k tomu treba pripočítať dve poľné delá a batériu vrhačov rakiet. Britskí vojaci tak naozaj disponovali palebnou silou, čo mohla a hlavne mala poraziť desať-násobnú presilu Zulu.
V tejto bitke však vojenskou disciplínou a taktikou preslávení červenokabátníci spravili niekoľko chýb. Fatálnou sa pre Britov stala ich nepružnosť práve pri životne dôležitom dopĺňaní munície, plus situáciu im nezľahčili ani ich riedke línie znižujúce koncentráciu paľby. Zuluovia ľahko prenikali do bezprostrednej blízkosti červenokabátnikov a mohli použiť oštepy, s ktorými vedeli narábať majstrovsky. Britské bajonety nemohli konkurovať precízne vypracovaným domorodým bodným zbraniam. Takže v tomto konkrétnom boji sa po prvotnej paľbe nemohli spoľahnúť v podstate na nič, ani na náhradné strelivo, ani na bajonet. Bojisko sa premenilo na krvavý kúpeľ a vďaka problémom pri rozdávaní náhradnej munície zomrelo v tejto bitke 1300 britských vojakov. Väčšinou prežili len príslušníci domorodých jazdeckých oddielov z britských kolónií, pretože pri pohľade na ten masaker skrátka ušli, z bielych vojakov britského kontinentu ich prežilo iba 55. Ako je spomenuté už vyššie, v počte záložných nábojov britské obtiaže nespočívali. Zakladali sa však na tom, že zásobovacie vozy sa nachádzali priďaleko od centra boja, pretože ten vypukol vyše kilometer od tábora, kde sa náhradná munícia nachádzala. Prečo? Pretože, keď okolo jedenástej vypukol boj, po tom, ako malý prieskumný oddiel narazil na celú 22 000-ovú zuluskú armádu okamžite sa sformujúcu do tvaru býčích rohov (armáda postupujúca v oblúku s posilnenými krídlami), ostali Briti tak zaskočení, že v rozpore s taktickými pokynmi sa jednoducho nestiahli späť do tábora.
Ďalším kameňom úrazu sa stal fakt, že munícia bola v britskej armáde starostlivo balená v ťažkých drevených debnách pribitých medenými pásmi a uzavretých deviatimi pevnými skrutkami, čo hrdzaveli, vďaka čomu sa veľmi pomaly odskrutkovávali a tým pádom otváranie debien trvalo pomerne dlho. Navyše sa tu naplno prejavila britská byrokracia, keď velitelia odmietli vydávať náhradné náboje bez žiadanky. Jednotlivé debny boli rozdelené jednotlivým plukom a podľa veliteľov sa ani náhodou nesmeli medzi sebou miešať. Jeden z poručík kráľovského delostrelectva Horace Smith-Dorrien si dovolil tento neefektívny systém porušiť a začal so svojimi delostrelcami otvárať inkriminované debny bajonetmi, či sekerami, namiesto skrutkovačov. Za prečin svojvoľného poškodzovania armádneho majetku a rozdeľovaniu nelegálne získanej munície bez ohľadu na plukovú príslušnosť dostal dokonca pokarhanie od jedného zo seržantov. Vydávanie náhradného streliva sa tak pochopiteľne kriticky spomalilo a vojaci britskej armády dokázali odolávať enormnej presile len dve hodiny. Bitka u Isandlwany sa tak skončila neočakávanou, ponižujúcou porážkou britskej armády, v ktorej prišla o viac dôstojníkov ako v bitke pri Waterloo. Bitka znamenala pre Britov absolútnu katastrofu, ale ako sa vraví všetko zlé je na niečo dobré. Jeden plus predsa len táto bitka červenokabátnikom priniesla a síce to, že po nej už uzatvárali debny so strelivom len ľahko odstrániteľnou svorkou.
Víťazstvo Zuluov nemohli nechať Briti bez odozvy, pretože by mohlo inšpirovať aj ďalšie už podradené kmene k vzbure. Nemohli dovoliť, aby sa spochybnila ich mocenská prevaha nad necivilizovanými divochmi. Vojna trvala do 4 júla, kedy lord Chelmsford dobyl zuluské hlavné mesto Ulundi a usmrtil posledných zuluských vojakov. O mesiac neskôr zajali kráľa Cetshwaya, previezli ho do Kapského mesta, neskôr do Londýna, kde v pokoji dožil. Aj zvyšných Zuulov ušetrili, ale ich územie bolo definitívne zabrané. Bez ohľadu na celkový výsledok vojny bitka u Isandlwany sa stala pre Juhoafričnov významným medzníkom v histórii ako žiarivý príklad srdnatého odporu proti Európskemu imperializmu. Pre Britov znamenala táto bitka naopak veľké zlyhanie, dá sa nazvať priam fraškou a najradšej by ju z histórie vymazali.
