Zjednotiteľ kmeňa Zulu a najvýznamnejší vojvodca v dejinách Afriky.
Náčelník malého afrického kmeňa Zuluov pochádzal z oblasti juhovýchodnej Afriky a už odmalička bol vystavený neľahkým podmienkam. Obklopovala ho krutosť a vraždenie, čo spôsobilo, že rovnaké praktiky neskôr vnášal aj do svojich vodcovských metód. Násilím vybudované posty najvyššieho sudcu, zákonodarcu, vojenského veliteľa ako aj duchovného vodcu z neho urobili jedného z najveľkolepejších vojenských náčelníkov nielen v histórii Afriky, ale aj v histórii celého sveta.
Narodil sa v roku 1787 v dnešnej africkej provincii Natal ako nemanželské dieťa s modrou krvou. Vodcovské schopnosti zdedil po svojom otcovi náčelníkovi Senzangakonovi aj napriek tomu, že celé detstvo sa o neho, ako aj o jeho bratov, starala len matka. Spolu s ňou sa ako dieťa ocitol pod nadvládou veľkého náčelníka Dingisvaja v konfederácii Mtetvov. Vďaka Dingisvajovi sa mladý Šaka Zulu dostal do jedného z vojenských oddielov, kde sa začali naplno prejavovať jeho vodcovské schopnosti a zanedlho sa vypracoval na veliteľa oddielu. Ani dosiahnutie vyššej pozície mu však nestačilo na to, aby odložil svoje kruté praktiky, práve naopak. Krutosť a bezcitnosť sa stali jeho súčasťou, akýmisi nosnými piliermi, pod ktorými začal budovať svoje neskoršie úspechy, spoločenské postavenie a osobnosť svetových dejín. Ako jedným z mnohých príkladov jeho brutality, ale zároveň aj geniality môže slúžiť bitka proti klanu Butjelezi, kde nebral ohľad ani na posvätné rituály a zaužívané tradície. Keď totiž neozbrojení bojovníci z nepriateľskej strany vybehli vpred, aby predviedli bojový tanec gija, Šaka ich bez milosti jedným priamym úderom rozdrvil, pričom ihneď vydal pokyn k útoku na zvyšok dezorganizovaných Butheleziov, čím spečatil osud celého klanu.
Ako vodca bol síce mladý a málo skúsený, no na druhej strane, veľmi rýchlo sa dokázal učiť nové veci. Neustále sa snažil o zdokonalenie praktík zaužívaných vo svojom oddiele, bol posadnutý vyhľadávaním maličkostí, ktorých odstránenie by jeho vojenskú jednotku posunulo medzi elitu. Výsledkom tohto sa začal protiviť vtedajším zaužívaným postupom a zavádzal vlastné pravidlá. Zaviedol používanie nielen dlhého ale aj krátkeho oštepu, vylepšil a zdokonalil dlhé štíty a zakázal svojim bojovníkom nosiť sandále, pretože podľa jeho názoru boli bosí bojovníci v boji rýchlejší a obratnejší. Byť bojovníkom v jeho oddiele znamenalo veľké riziko. Vysoké nároky, kruté tresty - to bola taktika jeho vodcovstva. Stačilo, že ste sa z boja vrátili bez krátkeho oštepu a čakal na vás trest smrti.
V roku 1816 zomrel Shakov otec a kreslo panovníka tým zostalo prázdne. A aj keď bol Šaka len nemanželským synom, následnícke právo sa týkalo aj jeho. Jediné, čo mu stálo v ceste na trón bol legitímny nástupca. Ten však preňho nepredstavoval žiadny vážny problém. Spolu s Dingisvajom zosnovali plán ako Šakovho nevlastného brata navždy odpratať z cesty. Týmto sa cieľavedomému a nenásytnému veliteľovi otvorila cesta na panovnícky trón a stal sa tak oficiálnym náčelníkom kmeňa Zuluov. Práve v tomto momente sa začala písať slávna história veľkého Šaka Zulu, ktorý svoj život doslova venoval a obetoval vojsku, kmeňu a reformám v ňom. Aj preto je v histórii navždy známy ako vojenský génius. Po svojom otcovi zdedil vojsko o veľkosti 2 000 vojakov, ktoré v priebehu 8 rokov dokázal zväčšiť na armádu čítajúcu cez 20 000 profesionálne vycvičených bojovníkov. Je autorom viacerých sociálnych, kultúrnych a politických reforiem, slúžiacich na centralizovanie a vytvorenie dobre organizovaného „štátu“.
Spravodlivosť bola pre nového náčelníka všetkým, platila, nech sa dialo čokoľvek. Podmienky vo vojsku boli síce tvrdé, no bojovníci aspoň vedeli, že tu platia pravidlá, o ktoré sa mohli oprieť v akejkoľvek situácii. Jednou z takýchto zásad bolo, že odstránil všetky privilégiá týkajúce sa majetných či príslušníkov rozdielnych tried. Postavenie v jeho armáde sa dalo získať len na základe prejavených schopností a tvrdej práce. Aj chudobní tak mali možnosť dostať sa do popredných armádnych funkcií, čo bolo pre mnohých veľmi motivujúce. Vojsko, ktoré sa formovalo pod jeho vládou, rástlo nielen v počte mužov, no hlavne naberalo na profesionalite. Fungovali v ňom jednotné pravidlá a ich porušenie sa veľmi prísne trestalo. Podarilo sa mu dostať vtedajšiu armádu do veľmi vyspelej podoby, postavenú na inovatívnych taktikách a na nových druhoch zbraní. Vojsko bolo navyše zjednotené myšlienkami a víziami úspechov, ktoré Šaka Zulu vždy vnášal do jeho centra. Presne vďaka tomu sa jeho vojsko stalo obávaným a zároveň úspešným vo väčšine bojov. Samotnú armádu rozdelil do niekoľkých skupín. Do prvej, nazvanej fasimba, patrili mladí nadaní chlapci, ktorí mali v budúcnosti tvoriť elitu zulskej armády. Boli Šakovými najobľúbenejšími vojakmi a stali sa postupne vzorom pre všetky ostatné jednotky. Ďalší oddiel nazývaný gamulaje spájal 20-ročných mladíkov, ešte nepripravených na sňatok, nemajetných, bez potomkov a záväzkov. Tým sa líši od chrbtovej kosti zulskej armády, takzvaných juvinggvanov, ktorí sa mohli oženiť až po zvládnutí skúšky zdatnosti, kedy mali v boji zabiť svojho prvého nepriateľa. Starší, ženatí a skúsenejší sa zas nazývali vimbe. Jednou z dôležitejších častí armády bola aj jednotka 15 - 16-ročných chlapcov zvaných dibi, tí mali za úlohu nosiť bojovníkom deky, oštepy, jedlo a vodu.
Vďaka oddanosti svojim bojovníkom a všetkým novinkám, ktoré zaviedol v rámci vojska, ho viacerí historici označujú ako vojenského génia. Okrem už spomínaných nových pravidiel prišiel aj s myšlienkou zdokonalenia štítu. Jeho klasickú techniku začal kombinovať s hovädzou kožou. Takýto štít bol v boji oveľa výkonnejší a spoľahlivejší než klasický, vyrábaný buď z dreva alebo z nejakého druhu kovu. Géniom ho však nenazývajú len vďaka vylepšeným zbraniam, no hlavne kvôli tomu, aký prístup mal ku svojim vojakom a ako ich viedol na ceste k víťazstvu. Jeho vojenská výchova bola krutá a tvrdá a zvládol ju len muž s pevnou vôľou. Na druhej strane, vďaka tomuto prístupu zo svojich ľudí postupne vychoval mužov v pravom zmysle slova. Jednou z vecí, ktoré boli v jeho vojsku zaužívané bolo tzv. cvičisko. Spočívalo v tom, že náčelník sa spolu so všetkými svojimi bojovníkmi vybral na simulovanú výpravu. Cesta bola dlhá aj 50 míľ, postupovalo sa nerovným terénom a počas najväčších horúčav. Vojaci tým boli pripravení na nemilosrdné podmienky v boji s nepriateľom, čo ich v prípade skutočného boja dostalo do značnej výhody. Aj vďaka tomu sa im podarilo oslabiť nepriateľa a boj vyhrať.
Víťazstiev Šakovho vojska bolo hneď niekoľko. Len čo so svojimi bojovníkmi popracoval na už aj tak výbornej kondícii, zaútočil na centrálnu usadlosť klanu Langeni. Šaka tu prežil určitú časť detstva, no, žiaľ, nie najšťastnejšiu. Dalo by sa povedať, že k útoku ho motivovala práve túžba po pomste, čo sa prejavilo hneď potom, ako všetkých zajatcov nechal zaživa ponarážať na drevené koly, pričom sa u každého osobne presvedčil, či je naozaj mŕtvy. Následne celú usadlosť a vydobyté územie podpálil. Nečakaný útok nepriateľa natoľko zaskočil, že sa nezmohol na odpor. Zuluovia tu nepobili len mužov, ale aj ženy a deti, ktoré "boj" sledovali z neďalekého kopca. Z celého kmeňa sa zachránilo len pár ľudí, no aj tých Šaka vystopoval, a tak ich čakal presne rovnaký osud ako ich súkmeňovcov.
Ďalší kmeň, na ktorý padol hnev Zuluov bol kmeň Ngvaneniov a Hlubiov. Ich domovom bolo úpätie Dračích hôr. Šaka Zulu hneď v prvých bojoch cielene zabil ich náčelníka, následkom čoho sa celý kmeň rozpadol. Jedna z troch častí kedysi súdržnej komunity zostala na úpätí a zanedlho splynula s kmeňom Zuluov. Takýmto spôsobom africký panovník neustále získaval nové posily do svojho vojska, rovnako ako aj nové územia, o ktoré sa jeho ríša neustále rozrastala. Trošku ťažším orieškom bola vojna s kmeňom Ndwandvey. Jeho náčelník Zvide vedel, že Šaka už napáchal dosť krutosti a rozhodol sa, že jeho ríšu porazí. Dal dokopy mužov a zaútočil na nepriateľský kmeň s dvojnásobným počtom vojakov. Išlo o komplikovanú vojnu pozostávajúcu z viacerých bitiek, prichádzali striedavé víťazstvá a prehry na oboch stranách. Práve tu sa však naplno prejavil Šakov zmysel pre prefíkanosť - dal dokopy všetkých svojich mužov a v noci sa vybrali do centra kmeňa Ndwandvey. Prikázal im spievať ndwandvské víťazné piesne a každý, kto sa vybral oproti prichádzajúcim víťazom, bol okamžite usmrtený. Týmto spôsobom oslabil jadro nepriateľskej armády a naklonil pomyselné misky váh na svoju stranu.
Víťazstvo nad kmeňom Ndwandvey bolo pre ríšu Zuluov obzvlášť podstatné. Získaním nového územia sa pôvodná ríša rozšírila zo 4 na 11 500 štvorcových míl, nehovoriac o tom, že počty vojakov sa navýšili na 40 000 bojaschopných mužov. Ríša sa rozprestierala od rieky Pangola na severe až po južnú Tugelu. Zo západu ju ohraničovala rieka Ncome a na východe až Indický oceán. Prišlo obdobie, kedy doslova vyhrávali jeden boj za druhým, čím si upevňovali postavenie regionálneho hegemóna. Podstatným bol rok 1824, kedy do oblasti impéria Zuluov prichádza britská expedícia. Šaka bol k nim veľkorysý už na začiatku, no jeho náklonnosť k nim prerástla ešte viac po atentáte, pri ktorom takmer umrel. Ošetril ho jeden z členov výpravy a tak, keď sa uzdravil, daroval im územie neďaleko Port Natalu. Naviazali veľmi úzku spoluprácu v rámci obchodu, no v neposlednom rade aj v rámci vojenských výbojov za cieľom obsadzovania ďalších nových území.
Aj keď bol Šaka Zulu nadmieru úspešný v umení vojny a dokázal ríšu rozšíriť o mnohé nové územia, vo svojom súkromnom živote to až natoľko pozitívne nebolo. Viaceré zdroje tvrdia, že bol homosexuál či impotent. Nech už to bolo akokoľvek, faktom je, že nezanechal žiadneho potomka, ktorý by po jeho smrti obsadil jeho miesto na panovníckom tróne. Za svojho života popri tom vôbec nemal núdzu o ženy - niektoré zdroje uvádzajú, že mal až 1 200 manželiek a konkubín, no každú, ktorá otehotnela prikázal nemilosrdne zabiť. Jeho vášeň za dobývaním nových území a vedením svojho početného vojska bola zrejme natoľko silná, že nechcel byť ničím a nikým pútaný k domovu, čím sám seba odsúdil na celoživotnú samotu. Postupom času ho však jeho činy a rozhodnutie byť navždy sám začali dobiehať. Trpel čím ďalej tým väčšími pocitmi úzkosti, pričom sa postupne uzatváral pred celým svetom. Jeho paranoja úplne prepukla po smrti matky. Za celý život bola pre mocného náčelníka snáď jediným človekom, ktorého mal rád, čo sa po jej smrti naplno prejavilo. Svoj smútok pretavil do nenávisti a zlosti, na ktorú znovu doplatili ľudia z celého kmeňa. Spolu s mŕtvym telom svojej matky prikázal zaživa pochovať stovky nevinných dievčat a ďalšie tisíce dal nemilosrdne popraviť, pretože podľa jeho názoru málo smútili. Odrazu akoby úplne stratil akúkoľvek motiváciu a chuť rozvíjať svoj kmeň. Prestal chodievať na výpravy so svojím vojskom, ľuďom zakázal pestovať a starať sa o plodiny, manželia mali zakázané milovať sa a plodiť deti. Jedným slovom, zakázal všetko, čo po stáročia patrilo k bežným činnostiam, veľmi podstatným na vtedajšie prežitie a existenciu. Svoj kmeň tým odsúdil k pomalému, ale istému vymieraniu, čo si všetci okrem neho veľmi dobre uvedomovali.
V momente, keď jeho vojsko bolo už dlhší čas na výprave, využili situáciu jeho nevlastní bratia, ktorí sa už dlhšie nedokázali pozerať na to, ako celý kmeň upadá. Krutosť, ktorú počas celého života propagoval a uplatňoval všade naokolo, sa nakoniec obrátila proti nemu. Bol zavraždený rukami svojich nevlastných bratov presne 24. septembra 1828 vo veku 41 rokov.
