Dali by sa ich nájsť určite stovky, no toto sú štyri príbehy žien ako dôkaz toho, že aj pre nežné pohlavie neboli vlastnosti ako odvaha, vodcovstvo a húževnatosť neznáme pojmy.
Na konci praveku došlo k jednej z najväčších zmien v dejinách ľudstva. Podľa antropológov sa týkala prerodu matriarchálnej spoločnosti na patriarchálnu. Inými slovami ženy ako matky – darkyne života stratili svoju vedúcu funkciu v ľudských spoločenstvách, teda v kmeňových zriadeniach, ktoré sa pretvárali do zložitejších celkov. Úsvit ľudskej civilizácie prial mužskému elementu, ktorý šiel ruka v ruke s rozvojom vojenstva a triedneho delenia. Paradoxom je, že čím bola spoločnosť civilizovanejšia, tým mali ženy v spoločnosti nižší vplyv. Naopak, barbarské spoločenstvá poskytovali ženám oveľa viac sebarealizácie. Vikingské ženy mali trebárs právo na rozvod a často bojovali bok po boku s mužmi. Germánske štítonosky boli bežnou súčasťou vojska a medzi kočovnými Sarmatmi boli také schopné bojovníčky, že to podnietilo Grékov k vytvoreniu mýtov o bájnych Amazonkách.
Ťažko by sme podobné príklady hľadali v staroveku či v antike medzi národmi, ktoré považujeme za „civilizované“. Ani starých Grékov, ktorí dali svetu demokraciu, nenapadlo, že by sa táto „vláda ľudu“ mala vzťahovať aj na ženy. O konzervatívnom a pokresťančenom stredoveku ani nehovoriac. Poďme si však uviesť pár zaujímavých príkladov z dejín, ktoré nám potvrdia, že ženy na čele armád či veľmocí boli rovnako schopné, ak nie rovno schopnejšie ako muži. Janu z Arku však medzi nimi budete hľadať márne.
Hatšepsut
Táto egyptská vládkyňa jednoznačne patrí na prvé miesto nášho zoznamu, keďže sa považuje za prvú „veľkú“ ženu ľudskej histórie. Nebola síce prvá egyptská faraónka (o 300 rokov ju predbehla Sobekneferu), ale svojou dĺžkou a spôsobom vládnutia si jednoznačne zaslúži prvú priečku. Z historických faktov treba zmieniť, že patrila do 18. dynastie, bola dcérou Thutmose I. a vydala sa za svojho nevlastného brata Thutmose II. (bola s nim príbuzná z otcovej strany). Svojmu manželovi však dala len dcéru, a tak sa nástupcom stáva dvojročný Thutmose III., ktorého mal jeho medzičasom mŕtvy otec s inou konkubínou. Dvojročne chlapča začína vládnuť so svojou regentskou matkou, ktorá ho však po čase úplne zbavuje vlády a celú moc preberá do svojich rúk. Vládla v rokoch 1478 – 1458 p.n.l. a právom ju možno označiť za piatu faraónku svojej dynastie.
Zaujímavosťou je, že na verejnosti nosila mužské oblečenie a nechávala sa zobrazovať s bradou. Jej vláda bola mierumilovná a prospešná. Za jej najvýznamnejšie počiny sa považujú obchodné výpravy do bájnej krajiny Punt (zrejme dnešné Somálsko), odkiaľ sa začalo dovážať kadidlo a myrha (živica, ktorá sa používala na výrobu kadidla). Hatšepsut dokonca nariadila doviezť a kultivovať niekoľko sadeníc stromov produkujúcich myrhu a ide o prvý známy import cudzích drevín v histórii. Rovnako úspešná bola aj v staviteľstve. Na svojom účte má stovky projektov a dala vyhotoviť také obrovské množstvo skulptúr, že takmer každé významné múzeum má niečo od Hatšepsut. Mnoho faraónov si dokonca privlastnilo jej vlastné výtvory. Umrela vo veku nedožitých 50 rokov. Po matkinej smrti sa stal naozajstným a nielen formálnym panovníkom jej syn Thutmose III.
Boudicca
Na druhom mieste budeme pokračovať s jedným z najväčších povstaní v Rímskej ríši, ktoré však nebolo vedené nejakým otrokom z Trácie, ale ženou, ktorá sa volala Boudicca. Bola to manželka kráľa Prasutagusa, ktorý vládol keltskému kmeňu Icénov v polovici prvého storočia nášho letopočtu. Kmeň sídlil na východe Británie približne na území dnešného grófstva Norfolk. Albion v tých časoch prechádzal veľkými zmenami. Rímska ríša konečne prelomila keltskú moc a jednou z metód udržania vplyvu boli síce miestni, ale aj tak bábkoví vládcovia, akým bol pravdepodobne aj Prasutagus. Formálne nezávislý kráľ zveril svoju dŕžavu svojim dcéram, keďže syna nesplodil. Rím však závet svojho spojenca nerešpektoval a územie kráľovstva bolo anektované. Boudicca bola navyše zbičovaná a jej dcéry znásilnené legionármi. Tieto odporné zločiny a krivdy Ríma splodili jedno z najväčších povstaní vedených keltskou kráľovnou Boudiccou. Ako symbol britskej bohyne Andraste sa Boudicca v roku 60 postavila do čela povstania a zjednotila kmene Icénov a Trinovantov pod jednou zástavou. Kampaň začala dobytím mesta Camulodunum, ktoré bolo chabo bránené. Rimania vedení guvernérom Gaiom Suetoniom Paulinom boli zaneprázdnení vojenským ťažením proti ostrovu Mona (dnešný Anglesey pri severozápadnom pobreží Walesu), na ktorom bola jedna z posledných pevností druidov a zároveň slúžil ako útočisko britských rebelov proti rímskej nadvláde.
Na pomoc mestu bola poslana IX. Légia, ktorá utrpela zdrvujúcu porážku vzhľadom k tomu, že bola výrazne prečíslená (2 500 Rimanov proti desiatim tisícom Keltov). Povstalcom výrazne narastali rady a s Boudiccou už bolo v zbrani takmer stotisíc bojovníkov. Ďalšími dvoma dobytými mestami boli Londinium (Londýn) a Verulamium (St Albans), odkiaľ Rimania radšej ušli. Suetonius však začal zhromažďovať všetky dostupné rímske jednotky v Británii a podarilo sa mu zhromaždiť desaťtisíc legionárov a vojakov z radov pomocných oddielov. Miesto finálnej bitky bolo niekde v blízkosti dnešnej Watlingskej cesty. Zomknuté rady Rimanov v úzkom koridore, navyše skvele vyzbrojené, vybavené a podporené jazdou, boli pre neorganizovaných Keltov neprekonateľným protivníkom. Po krátkom boji bola vyše 200-tisícová armáda porazená a keďže si Kelti vozovou hradbou sami zablokovali ústup, aj zmasakrovaná. Boudicce sa síce podarilo uniknúť, no po tejto fatálnej prehre spáchala samovraždu.
Roxelana
Toto dievča slovanského pôvodu z Haliče bolo v puberte odvlečené Tatármi a okolo roku 1520 predané priamo do sultánovho háremu. Jej meno Roxelana bolo len tureckou prezývkou, v skutočnosti sa volala Anastasja Lisowska. Vďaka vlastnej šikovnosti sa dievčina dokázala vypracovať na najlepšiu konkubínu v háreme a získať si sultána Sulejmana Nádherného, ktorý sa do nej bezhlavo zamiloval. V ceste jej nestála len samotná turecká spoločnosť riadená výsostne mužmi, ale aj ostatné konkubíny. Roxelana však dokázala prekľučkovať medzi dvornými a háremovými intrigami a podarilo sa jej viacero husárskych kúskov. Sultán si ju vzal formálne za manželku, čo sa možno zdá normálne, no v Osmanskej ríši to bolo pre sultána neslýchané. Ako bývalej otrokyni sa to podarilo v celej histórii Osmanskej ríše len jej. Pochopiteľne pred svadbou konvertovala na islam a po svadbe prijala meno Hürrem Sultan. Ako jediná zo sultánových žien si vydobyla špeciálne privilégium a mohla porodiť viac ako jedno dieťa. Vynikala nielen v háremových záležitostiach, ale vyznala sa aj v umení, diplomacii a získala obrovskú moc a vplyv. Nie darmo sa hovorí tomuto obdobiu aj Sultanát žien.
Podporovala výstavbu škôl, mešít a kúpeľov a udržovala čulú korešpondenciu nielen so svojím manželom na vojenských výpravách, ale aj s radom európskych umelcov, politikov a štátnikov. Bola veľmi prefíkaná a vypočítavá a pomocou svojho vplyvu dokázala Roxelana presadiť svojho syna do pozície budúceho sultána Selima II. i napriek tomu, že nebol spomedzi sultánových synov najstarší. Ten najstarší, syn ďalšej prominentnej konkubíny Mustafa, bol odsúdený a popravený za viacero prečinov. Sultánova nevôľa voči Mustafovi však bola len produktom Roxelaniných intríg a úkladov voči nemu a jeho matke Mahidevrane, jej životnej sokyni. Roxelana zomrela v spánku ako 53-ročná. O jej etnicite sa dodnes vedú polemiky. Väčšina historikov sa domnieva, že bola pôvodom Ukrajinka, no uvažuje sa aj o poľskom (zhovievavá politika sultána voči Poľsku) či rusínskom pôvode (jej prezývka Roxelana má možný výklad ako Rusínka).
Alice Auma
Alice sa narodila v roku 1956 v Ugande do chudobnej rodiny a živila sa ako predavačka a príležitostná prostitútka. Ako neplodná bola opustená dvoma manželmi a po čase konvertovala na kresťanstvo. V roku 1986 v Ugande zúrila občianska vojna medzi vládou a povstalcami. U Alice sa začali prejavovať silné známky schizofrénie a i keď sa ju rodičia snažili všemožne vyliečiť, bolo to neúspešné. Ako táto žena tvrdila sama o sebe, vstúpil do nej duch talianskeho vojaka Lakwena, ktorý bol kapitán a zahynul v I. svetovej vojne pri Níle. Po tom, ako strávila 40 dní sama v divočine, sa so svojou neuveriteľnou charizmou snažila postaviť do čela povstalcov. Rozhádaná a slabo vyzbrojená povstalecká armáda ju však ignorovala, a tak Alice začala putovať po krajine a budovať vlastnú armádu. Ako Alice o sebe tvrdila, bolo v nej usídlených viac duchov: istý Franko zo Zaire a viacero Kórejcov a Arabov. Často hovorila neznámymi rečami a inšpirovala mnoho domorodcov, ktorí ju považovali za sväticu. Postupne získala armádu len o sile 15-tisíc vojakov, navyše biedne vyzbrojených, no dosiahla s nimi neuveriteľné víťazstvá. Svoju armádu nazvala Armádou Ducha Svätého (ADS) a zaviedla prísne pravidlá – žiaden alkohol ani tabak a vojsko muselo žiť v celibáte.
Keď však ADS bojovala, diali sa zázraky. Alice dokázala „pričarovať“ svojej armáde silu a nezraniteľnosť. Vojaci bojovali v tranze, spievali náboženské piesne a vládne vojská utekali z bojov. Alicine zázračné schopnosti sa však začali postupne vytrácať. Neďaleko Lusaky sa ADS dostala pod delostreleckú paľbu a bola takmer rozprášená, no Alice sa podarilo z boja uniknúť na bicykli. Alice stratila všetko, a tak sa utiahla do Kene, kde ako 50-ročná po nadmernom pití a užívaní drog umrela. V Alicinom posolstve „pokračoval“ jej bratranec Joseph Kony, ale trochu iným smerom. Premenoval ADS na Armádu Božieho Odporu a vytvoril jednu z najdesivejších povstaleckých skupín na svete. Detskí vojaci, zabíjanie, mučenie, sexuálne násilie, zotročovanie a kanibalizmus boli a sú na dennom poriadku dodnes. Kony pustoší a terorizuje Južný Sudán, Stredoafrickú republiku a Demokratickú republiku Kongo, ale to už je iný príbeh.
