Československí vojaci plakali a nechceli opustiť svoje pevnosti. S obrovskou odhodlanosťou sa chceli Nemcom postaviť zoči voči.
Cesta k vlastnému štátu bola pre Slovákov po celé stáročia veľmi náročná. Žalár národov v podobe tisícročného Uhorska kládol našim predkom pod nohy jedno poleno za druhým. Síce sme neboli druhoradými občanmi hneď od začiatku, no väčšie a vážnejšie problémy nastali až v polovici 19. storočia. Čas neúprosne uháňal vpred,u a tak sa ľudstvo a aj Uhorsko dopracovali až k začiatku 20. storočia. V roku 1918 sa však odohrala udalosť, ktorá výrazne zmenila mapu strednej Európy. Rakúsko-Uhorsko sa ocitlo v krvavej prvej svetovej vojne, a preto sa pomaly, ale isto blížil aj čas jeho definitívnemu zániku. Aj sa tak stalo a v roku 1918 vznikol náš vlastný štát - Československo.
Československo po získaní garancií a podpory (napríklad zo strany Francúzska) sa pomaličky začínalo formovať do stále novšej a modernejšej podoby. Po vykreslení hraníc, zhotovení štátnych symbolov a ďalších desiatkach zmenách sa Československo stalo vyspelým domovom pre Čechov, Moravanov, Slezanov, Slovákov, Nemcov, Rusínov a mnohých ďalších. Zámerne sme použili slovíčko vyspelý, pretože vtedy išlo naozaj o jednu z najrozvinutejších krajín sveta. Prežilo nepríjemnú hospodársku krízu i iné ďalšie problémy, no postupný nárast nacionalizmu po Európe už nie. V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa v susednom Nemecku pomaličky dostával k moci Adolf Hitler.
Ako isto viete, Hitler mal smelé plány na ovládnutie mnohých európskych krajín a území, no ako prvé musel poriešiť svojich okolitých susedov. Najskôr začal anšlusom Rakúska, ktoré získal bez jediného výstrelu. Po získaní Rakúska obrátil čoskoro zrak smerom k poslednej bašte demokracie v strednej Európe - k ešte stále pomerne mladému Československu. Postupne sa začala vytvárať operácia na obsadenie Československa s krátkym názvom Fall Grün. Daný vojenský plán počítal s výraznou pomocou od nemeckých politických strán a nemeckého obyvateľstva žijúceho v Sudetách nachádzajúcich sa v pohraničných oblastiach štátu. Sudetskí Nemci mali postupne zvyšovať tlak na československú vládu a klásť čoraz nesplniteľnejšie požiadavky, aby to vyzeralo, že sú diskriminovaní a utláčaní.
Plán bol jasný. Päť nemeckých divízií malo ako obrovská lavína prekročiť hranice Moravy zo severu i z juhu, spojiť sa a obkľúčiť tak zvyšnú časť československej armády situovanú na západe. Následne boli pripravené celé rady mužov a techniky na postup smerom na mesto Plzeň, odkiaľ by mali podľa plánu operácie stočiť svoj postup na sever a vstúpiť rovno do centra krajiny - samotnej Prahy. Všetko sa chystalo a vyvíjalo postupne a k akcii malo aj reálne dôjsť, no nikdy nedošlo. Keď sa nemecké vojská začali vo väčších počtoch sústreďovať okolo hraníc, československé velenie ihneď zistilo, že sa niečo chystá, a preto začalo s prípravou na obranu štátu.
Mali sme silných spojencov - zo západu veľmi priateľské vzťahy s Francúzskom (voči Nemcom) a na východe sme sa zasa spoliehali na Malú dohodu, kde sme si podali ruky s Rumunskom i Juhosláviou, aby si Maďarsko len tak zrazu nezačalo preberať naše územia. S pribúdajúcimi mesiacmi sa Československo začalo mobilizovať a povolaných bolo vyše 1 200 000 vyzbrojených mužov, tisícky diel, stovky tankov a lietadiel i ďalšej modernej vojenskej techniky (áno, Československá armáda patrila v danej dobe k najvyspelejším). Našou hlavnou výhodou však bolo mimoriadne vyspelé opevnenie hraníc, ktorého sa bál každý na čele s Adolfom Hitlerom. Obrovské ťažké pevnosti na hraniciach mali za úlohu odraziť akýkoľvek pokus zvonka na ohrozenie suverenity nášho štátu, aj keď bolo v tom čase ešte veľa hniezd a bunkrov stále v procese výstavby.
Ako sme napísali v prvej vete predchádzajúceho odstavcu, mali sme silných spojencov, na ktorých sme sa zároveň aj spoliehali. Ešte stále nám v prípade vojny s Nemeckom mohli výrazne pomôcť Francúzi s Britmi zo západu, Sovieti z východu či spomínané krajiny Malej dohody. Silnejúci tlak spôsobil, že Československo presunulo všetky svoje sily na hranice a už sa len čakalo na pokyn. Až prišiel čierny deň v našich dejinách - 30. september 1938. Vtedy sa v bavorskom Mníchove zišli predstavitelia Francúzska, Spojeného kráľovstva, Nemecka a Talianska, aby sa dohodli prakticky o budúcnosti Československa. Naši československí zástupcovia iba sedeli vo vestibule a bezmocne čakali na výsledky! Nakoniec sa nanešťastie Édouard Daladier, Arthur Neville Chamberlain, Adolf Hitler a Benito Mussolini dohodli na odstúpení Sudet Nemecku.
Aby toho nebolo málo, o niekoľko týždňov na to, 2. novembra 1938, došlo k Viedenskej arbitráži. Na základe danej zmluvy muselo Slovensko odovzdať susednému Maďarsku rozsiahle územia na juhu i na východe. Čochvíľa na to sa ťažko skúšané Československo rozpadlo a vznikol Slovenský štát a Protekorát Čechy a Morava. Československá vláda spočiatku Hitlerove návrhy odmietala, no keď s tlakom začali aj naši "spojenci", nakoniec sa musela podriadiť a státisíce vojakov či obrovské množstvo bojovej techniky sa z hraníc hanebne stiahlo bez akéhokoľvek boja. Naši predkovia boli ochotní sa brániť, aj keď vedeli, že vojna je zlá, no mali reálne šance, že by nemecký útok odrazili. Namiesto bránenia vlasti museli pod dozorom vypratať pevnosti a premiestniť sa preč.
Ktovie akoby vyzeral priebeh druhej svetovej vojny, ak by sme sa bránili ihneď od začiatku a pomohli by nám aj spojenci.
