Len vďaka odvahe a poriadnej dávke šťastia sa v našej jadrovej elektrárni nestala udalosť podobná Černobyľu.
Keď sa niekde spomenie havária atómovej elektrárne, každému z vás pravdepodobne medzi prvými napadnú miesta ako Černobyľ či japonská Fukušima, no málokto vie o nehodách z rokov 1976 a 1977, ktoré sa stali v Jaslovských Bohuniciach a mohli spôsobiť katastrofu omnoho väčších rozmerov, ako si viete sprvu predstaviť. Na samom začiatku vám odpovieme na otázku, ktorú ste si asi práve položili: „Keď ide o takú katastrofu, prečo o nej nevieme?“ Odpoveď je pomerne jednoduchá. Keďže sa táto udalosť stala v čase, kedy bolo bývalé Československo ovplyvňované komunistickým režimom, propaganda nedovoľovala pripustiť, že by sovietska technológia mohla zlyhať. No a čo sa to teda v 80-tych rokoch minulého storočia stalo?
Celý incident sa odohral v ťažkovodnom reaktore označenom ako A-1, ktorý sa budoval od roku 1958 a dostavaný bol o štrnásť rokov neskôr (takže ešte pekných pár rokov predtým, než sa svet dozvedel o Černobyle). Hlavným problémom tejto časti elektrárne bol čisto experimentálny dizajn, vďaka čomu dochádzalo na pracovisku k množstvu chýb, ktoré mali aj smrteľné následky. Najväčším rizikom tohto bloku bolo, že palivo sa vymieňalo počas prevádzky. Prvá vážna nehoda sa stala v roku 1976, kedy práve pri výmene palivového súboru došlo k neplnohodnotnému uzatvoreniu tesniacej zátky palivovej kazety, čo malo za následok pod tlakom chladiva jej vymrštenie z reaktoru do priestorov reaktorovej sály, do ktorých začal unikať oxid uhličitý. Všetci pracovníci tak museli z týchto priestorov odísť, pretože inak by sa okamžite zadusili. Problémom tak zostal otvorený technologický kanál, ktorý sa musel okamžite utesniť, inak by do hodiny všetok plyn unikol do ovzdušia a reaktor by tak nemal byť čím chladený. Za následok by to potom malo tavenie palivových článkov a výbuch podobný tomu černobyľskému. Nastala evakuácia, no dvaja odvážni pracovníci, Milan Antolík a Viliam Pačes neušli, ale rozhodli sa zastaviť únik oxidu. To sa im aj podarilo a aj keď to v tom momente netušili, zachránili nespočetné množstvo ľudí. Za svoju odvahu dostali z rúk prezidenta v roku 2008 štátne vyznamenanie. Dvaja ich kolegovia ale toľko šťastia nemali. Pracovali na úseku pod zemou a cez únikový východ sa nemohli dostať, pretože bol uzamknutý pre obmedzenie krádeží (vitajte na Slovensku).
K druhej havárií v reaktore A-1 došlo 22. februára 1977 pri výmene palivového článku. Pri príprave čerstvého palivového článku si pracovníci všimli, že sáčok so silikagelom, ktorý sa vkladal do ich vnútra ako absorbér vlhkosti po dobu jeho uskladnenia, je roztrhnutý a guľôčky sú vysypané v palivovej kazete. Silikagel povysávali, avšak nevšimli si, že istá časť uviazla vo vnútri kazety v mriežkach. Po zavezení palivového článku do reaktoru nemohlo chladiace médium voľne prúdiť a lokálne prehrievanie spôsobilo roztavenie palivových prútov a prepálenie rúry nádoby moderátora. Tým prišlo k jeho prieniku (ťažkej vody - oproti obyčajnej vode má mierne odlišné fyzikálne vlastnosti) do primárneho okruhu a v dôsledku toho k rýchlemu nárastu vlhkosti, ktorá následne viedla k rýchlemu poškodeniu pokrytia paliva nachádzajúceho sa v reaktore. Primárny okruh bol silno kontaminovaný štiepnymi produktami, pričom dôsledkom netesnosti parogenerátora bol čiastočne kontaminovaný aj sekundárny okruh.
Táto vážna nehoda tak bola zlyhaním ľudského faktora a na medzinárodnej stupnici jadrových udalostí, skrátene INES, jej patrí stupeň 4 (8 stupňov od 0-7, najvyšší siedmy dosiahli len havárie v Černobyle a Fukušime), čo zodpovedá havárii s lokálnymi následkami. Blok bol po tejto udalosti uzavretý a od roku 1979 prebieha jeho likvidácia. Vyhorené palivo sa do roku 1999 vyvážalo do Ruska a rádioaktívny odpad sa ukladá do Republikového úložiska rádioaktívneho odpadu v Mochovciach. Pokiaľ si myslíte, že práce likvidácie sú už ukončené, musíme vás vyviesť z omylu. Vyraďovanie by totiž malo byť ukončené najskôr v roku 2033. Vzhľadom na vyššie spomínané snahy sovietskeho režimu o utajenie havárie doteraz neexistujú detailné informácie o príčinách, priebehu a dôsledkoch tejto havárie. Jedno je však isté, keby šťastena v oboch prípadoch nestála na našej strane, mapa strednej Európy mohla dnes vyzerať úplne inak.
