11 legendárnych mečov.
Meč je nepopierateľne najznámejšia chladná zbraň v histórii ľudstva. Už od svojho počiatku slúžil na sekanie, rezanie, bodanie a mrzačenie ľudí, čím sa stal symbolom vojny, moci ale i spoločenského postavenia. Ako jedna z mála zbraní si vydobyla dominantné postavenie vo všetkých známych civilizáciách Európy, Ázie a Afriky.
Počiatky meča sa datujú s príchodom bronzu, keďže dovtedy žiaden známy materiál nemal vlastnosti potrebné na jeho výrobu. Odrazu tak mohla vzniknúť zbraň zahŕňajúca vlastnosti sekery a kopije, schopná súčasne bodať aj sekať bez rizika, že sa pri náraze zlomí. Nový smrtonosný nástroj začal absolútne dominovať na bojovom poli. Národy, ktoré vedeli vyrobiť kvalitnejší meč, si podmaňovali technologicky zaostalejších súperov. Ďalšia zreteľná zmena pre vojenstvo a tým pádom aj pre meč nastala príchodom železa, avšak vzhľadom na krehkosť a nepoznané vlastnosti kovu sa výroba v zbrojárstve obmedzila výhradne na jednoduché sekery, dýky a kopije. Svoj vzostup zažil meč až nástupom Rímskej ríše a jej ikonickým gladiusom, ten sa stal spoločne s veľkým štítom (scutum) nečakane ničivou zbraňou, ktorá v rukách elitných legionárov ovládla celý dovtedy známy svet. Okrem krátkeho meča využívali statoční „Jupiterovi synovia“ aj dlhý jazdecký meč zvaný spatha (dlhšia verzia gladiusa), ten prebrali po páde Ríma germánske štáty, vďaka čomu sa zbraň rozšírila do celej Európy.
V tejto dobe sa stali postrachom „starého kontinentu“ aj severské čepele Vikingov, ktoré mali zúžený tvar, čo výrazne zvyšovalo ich odolnosť voči zlomeniu. Spolu s nástupom temného stredoveku a upevnením kresťanstva došlo aj k rozmachu rytierskeho stavu a s ním spojenou „érou meča“. Chladná zbraň začala symbolizovať vysoké ideály, ako obranu pravdy, ochranu chudobných a utláčaných. Nositeľ meča mal byť Kristovým vojakom, odvážnym a šľachetným bojujúcim proti krivdám sveta, skutočnosť však bola mnohokrát iná, zbraň sa stala v nesprávnych rukách mocným katom, ktorý bez milosti trestal bezbranných, chudobných a zbedačených. Tak alebo onak, skvelo vycvičený rytier spolu s kvalitným mečom znamenal pre panovníka bezkonkurenčný bojový stroj. S rozvojom miest, technológie a postupnou zmenou taktiky boja prešiel premenou aj úchop a tvar meča. K jednoručnému variantu sa pridal meč obojručný, slúžiaci výhradne pre pechotu na presekávanie nepriateľských pík. Neskôr typickú zbraň nahradili kordy, šable a paloše. Definitívny koniec stredoveku a tým pádom aj koniec „éry meča“ spečatil objav pušného prachu a rozvoj palných zbraní.
Meč siedmich konárov
Baekje, staroveké kráľovstvo nachádzajúce sa na Kórejskom polostrove, ktoré spoločne s krajinami Goguryeo a Silla tvorilo jedno z najsilnejších vojenských mocností Ázie. Na vrchole svojej krvavej vlády ovládalo väčšinu západného polostrova a úrodné oblasti na juhu Číny. V roku 372 si kráľ Geunčogo Baekje uctil japonský klan Jamato mečom siedmich konárov ako symbol mieru a vzájomného rešpektu medzi vládnucimi dynastiami. Táto netypická chladná zbraň je v súčasnosti dôležitým historickým odkazom, ktorý ukazuje na vzťahy medzi jednotlivými krajinami východnej Ázie. V dnešných dňoch je meč pred očami bežného smrteľníka skrytý vo svätyni Isonokami v prefektúre Nara v Japonsku. Samotná zbraň má takmer 75 centimetrov a je určená výhradne na ceremoniálne účely. Unikátny tvar podľa všetkého odkazuje na motívy stromov, ktoré boli v kórejskej kultúre veľmi populárne.
Meč milosrdenstva
Legendárna zbraň kedysi patrila Edwardovi Vyznávačovi, poslednému saskému kráľovi Anglicka a Wessexu. Jeho vláda trvala 24 rokov a je charakterizovaná oslabovaním monarchie a posilneným moci šľachty, pričom krátko po jeho smrti začali Noramani pod vedením Viliama Dobyvateľa expandovať do Anglicka. Meč je od roku 1236 známy aj ako Cutana a používa sa pri korunovácii britských monarchov. Zbraň je však vzácna aj preto, že je jedna z mála artefaktov, ktorá prežila vládu lorda protektora Cromwella. Ten totiž podobné stredoveké vzácnosti roztavoval kvôli zlatu a železu. Príbehov rozprávajúcich o zlomenej čepeli je mnoho, najpopulárnejšia legenda však hovorí, že ju poškodil anjel, aby tak zabránil nespravodlivému zabitiu. Rovnako sa spája aj so známym mýtom o Tristanovi.
Joyeuse
Karol Veľký, franský kráľ a prvý cisár Svätej ríše rímskej, patrí jednoznačne k najväčším panovníkom svetových dejín. Počas svojho života vytvoril z franského kráľovstva svetovú mocnosť, rozprestierajúcu sa na väčšine územia strednej a západnej Európy. Rovnako je považovaný za zakladateľa francúzskej a nemeckej monarchie, vďaka čomu je mnohokrát prezývaný ako „otec Európy“. Práve slávny meč Joyeuse má byť údajnou zbraňou mocného panovníka. Legendárny artefakt sa od 13. storočia používa na korunováciu francúzskych kráľov, pričom je v súčasnosti uložený v parížskom Louvri. Vedci počas jeho skúmania zistili, že rukoväť je datovaná do obdobia od 10. do 12. storočia a samotná čepeľ od 9 až 10 storočia, čiže do doby vlády Karola Veľkého.
Hondžó Masamune
Meč pomenovaný po najslávnejšom metalurgovi a kováčovi v japonskej histórii, Hondžó Masamune. Legendárna zbraň po stáročia reprezentovala autoritu šogunátu počas obdobia Edo, vďaka čomu prechádzal od jedného vládcu k druhému po celé generácie. V roku 1939 bola vyhlásená za národný poklad Japonska, no i cez to zostala v rukách mocného rodu Tokugawa. Posledným známym majiteľom Hondžó Masamune bol Iemasa Tokugawa, ktorý roku 1945 daroval zbraň spolu s ďalšími 14 mečmi policajnej stanici v meste Mejiro. Krátko nato sa stal jeho vlastníkom istý americký seržant Cold Bimore a odvtedy poloha meču zostáva záhadou. Hondžó Masamune je tak jedným z najvýznamnejších historických artefaktov, ktorý sa stratil počas druhej svetovej vojny.
Meč Williama Wallacea
William Wallace, národný hrdina a jeden z hlavných predstaviteľov odporu voči anglickej nadvláde počas škótskych vojen o nezávislosť. Roku 1297, po vyhratej bitke pri Stirlingu, kedy menšia škótska armáda porazila silnejšie a početnejšie oddiely ťažkoodených rytierov, získal nižší šľachtic titul Ochranca Škótska, čo z neho učinilo najvyššieho hodnostára v krajine. O osem rokov neskôr je po návrate z Francúzska zajatý kráľom Eduardom l. a brutálne popravený za vlastizradu. Na počesť jeho hrdinských činov a neoblomného vlastenectva bol pri mestečku Stirling postavený National Wallace Monument, v rámci ktorého je vystavovaný meč prisudzovaný tomuto legendárnemu bojovníkovi. Samotná obojručná zbraň váži 2,7 kg a má dĺžku 163 cm, pričom pôvodná je len jej 132 cm čepeľ. Rukovať nechal v roku 1505 upraviť škótsky kráľ Ján IV, keďže pôvodný materiál pochádzal údajne z kože anglického veliteľa Hugha Cressinghama, ktorý bojoval a padol vo vyššie spomínanej bitke pri Stirling.
Zulfikar
Starobylý meč islamského vodcu Aliho, vládcu kalifátu a bratranca samotného proroka Mohameda. Podľa historických spisov daroval kalifovi meč Mohamed po krvavej bitke o Uhud, pretože obdivoval jeho statočnosť a silu. Túto zbraň následne Ali využil pri obrane mesta Medina, kedy unavený a zbedačený celé hodiny odolával niekoľkonásobnej presile nepriateľa. Zulfikar sa tak stal symbolom moslimskej viery a je obdivovaný miliónmi ľuďmi po celom svete. O podobe meča sa dodnes vedú mnohé spory. Má ísť však buď o neobvykle zakrivenú šabľu s dvoma hrotmi alebo o bohato zdobený meč s mierne zakrivenou čepeľou. Kde sa zbraň aktuálne nachádza, je záhadou, mnohí moslimovia však veria, že je vo vlastníctve nesmrteľného imáma Muhammada al-Mahdi - ten má s legendárnym mečom obnoviť na Zemi poriadok a stratenú vieru. Zulfikar je rovnako zapísaný aj vo svätej knihe Al-JAFRA, ktorá pojednáva o najdôležitejších artefaktoch z doby proroka Mohameda.
Colada a Tizona
Legendárne meče El Cida Campeadora, slávneho šľachtica, úspešného diplomata a vojvodcu, slúžiaceho Kastílskemu kráľovstvu a kráľovi Afonsovi VI., ktorý talentovaného stratéga menoval hlavným veliteľom svojej armády vo vojne proti Maurom. Z neznámych dôvodov však El Cida panovníka opustil a vstúpil do služieb Emíra zo Zaragozy, následne dobyl Valenciu a stal sa jej nezávislým vládcom. Počas krvavých bojov využíval množstvo mečov, medzi najznámejšie patria Colada a Tizona. Zbrane sa pravdepodobne nezachovali, spomínajú sa však v hrdinskom epose Pieseň o Cidovi, pričom múzeum v španielskom meste Burgos vyhlasuje, že má v kolekcii legendárny Tizona. Damaská oceľ meria 103 cm, váži 1,1 kg a je jedným z najuctievanejších španielskych artefaktov.
Šabľa San Martina
José Francisco de San Martín bol slávny argentínsky generál, jeden z najvýznamnejších latinsko-amerických vojvodcov v boji o nezávislosť Španielska. Počas svojej bohatej vojenskej kariéry bojoval proti Maurom v severnej Afrike či Francúzom na Pyrenejskom polostrove. Roku 1821 po krvavých stretoch dobyl mesto Lima, vyhlásil Peru za nezávislú krajinu a sa stal jej prvým protektorom. Vo svojej rodnej krajine je považovaný za národného hrdinu a Rád osloboditeľa generála San Martina je najvyšším štátnym vyznamenaním. Jednou z najcennejších vecí pre ostrieľaného vojvodcu bola jednoznačne jeho šabľa, ktorú si kúpil pri návšteve Londýna. Zahnutú čepeľ považoval za ideálnu zbraň na boj zblízka a z toho dôvodu ňou vyzbrojil aj svojich elitných jazdcov. Po svojej smrti odkázal slávnu šabľu generálovi a zároveň blízkemu priateľovi Don Juan Manuel de Rosasovi. V roku 1869 bola darovaná Národnému historickému múzeu v Buenos Aires, kde leží do dnešných dní.
Meč panovníka Goujiana
Legendárny meč objavený v roku 1965 pri archeologických vykopávkach v meste Jangling na východe Číny. Napriek tomu, že je chladná zbraň viac než 2000 rokov stará, nemá vďaka vzduchotesnej pošve a dobrému skladovaniu jedinú stopu korózie. Na jej čepeli sú vyryté ozdobné znaky, ktoré pojednávajú o významnom vlastníkovi: „Meč patriaci do rúk Goujiana, kráľa štátu Yue“. Panovník Goujiana bol slávny čínsky cisár, vládnuci v období jari a jesene, kedy sa najľudnatejšia krajina sveta zmietala v hroznom chaose a krvavých vojnách. Hoci bol na konci svojej vlády porazený armádami štátu Wu, Goujina viedol svoju krajinu k 10 ročnej hegemónii a prosperite, čím si vydobyl v čínskej histórii status legendy. V súčasnosti sa jeho zbraň nachádza v čínskom múzeu Hubei, kde je miestnym obyvateľstvom prirovnávaná k mýtickému Excalibru.
Meč Tomojuki Jamašitu
Tomojuki Jamašita bol japonský generál, ktorý sa preslávil predovšetkým počas druhej svetovej vojny a druhého čínsko-japonského konfliktu. Za jeho velenia v roku 1942 dobyli cisárske jednotky Malajziu, Thajsko a následne Singapur, vďaka čomu si vyslúžil aj prezývku „Malajzijský tiger.“ V období defenzívnych bojov mal za úlohu obranu Filipín, desať dní po jeho príchode sa však na pobreží vylodili americké sily, ktoré nebol schopný zastaviť. Spojenci ho po skončení vojny zatkli a obvinili z vojnových zločinov spáchaných japonskou armádou v Manile. 23. februára 1946 ho tribunál pre Ďaleký východ nakoniec uznal vinným a obesil. Zbraň nadaného generála pravdepodobne vykoval kováč Fudžiwara Kanenaga niekedy v rokoch 1640 až 1680. Stredoveký klenot ako symbol japonskej kapitulácie v súčasnosti sídli vo vojenskom múzeu v New Yorku.
