Počas najsmrteľnejšieho vojenského konfliktu v dejinách sa udialo mnoho dojímavých príbehov.
Druhá svetová vojna ukrýva tisícky príbehov a hrdinských činov, veľa z nich sa traduje z pokolenia na pokolenie a mnoho bolo zabudnutých. Meno August Landmesser nie je veľmi známe, no fotografia, na ktorej stojí uprostred hajlujúceho nacistického davu so zaťatými rukami, vstúpila do histórie. Akú story má za sebou slávny záber a prečo sa August zachoval antisystémovo v dobe, keď sa sloboda čoraz viac dostávala do úzadia?
August Landmesser vstúpil do NSDAP v roku 1931 a bol niekoľko rokov bezproblémovým členom. V tej dobe znamenal vstup do strany istý spoločenský status, ktorý pomáhal aj pri hľadaní si práce. Stal sa pracovníkom hamburgských lodeníc Blohm+Voss a žil štandardným životom.
Bol vzorovým občanom a svedomitým pracovníkom, snažil sa žiť poctivý život. V roku 1934 spoznal židovku Irmu Eckler, s ktorou sa do seba zamilovali a plánovali spoločný život. Zlomový obrat však prišiel v roku 1935, keď uzreli svetlo sveta Norimberské rasové zákony. Okrem množstva ďalších regulácií, zakazovali zväzok medzi Nemcami a ľuďmi židovského pôvodu. August a Irma museli žiť mimo manželstva, čo v tej dobe nebolo ani zďaľeka spoločensky akceptované tak ako v modernom svete. V tom istom roku sa im narodila prvá dcérka Ingrid, v antisemisticky orientovanej Tretej ríši sa životom predierali veľmi ťažko a museli čeliť rade nepríjemných situácií.
Slávny záber vznikol 13. júna 1936, práve v lodeniciach Blohm+Voss. Na hladinu bolo spúšťané nacistické plavidlo Horst Wessel. Prítomný boli najvyšší predstavitelia krajiny i dokonca samotný Hitler. Landmesser už na vlastnej koži zažíval krutosť a nespravodlivosť vtedajšieho režimu a týmto, na prvý pohľad nenápadným gestom, dal najavo svoj nesúhlas s nacistickou doktrínou. V obrovskom dave hajlujúcich ľudí, či už z presvedčenia alebo zo strachu, zrejme nijak nevyčnieval. Fotografia však získala na sile hlavne v celom kontexte druhej svetovej vojny a môžeme ju smelo označiť za jeden zo symbolov začiatku odporu voči nacizmu.
Neskôr bol vylúčený zo strany a stratil zamestnanie. Musel živiť rodinu, do ktorej sa onedlho mala narodiť ďalšia dcéra. Rozhodol sa s rodinou odísť do Dánska, kde panovalo priateľskejšie prostredie a nájsť si tam prácu. Na hraniciach boli však zadržaní a obvinení z "rassenschande," teda hanobenia svojej rasy. Viny boli v máji 1938 zbavení, no s výrazným varovaním. Muži usvedčení z hanobenia rasy boli majoritne odsúdení na trest smrti a ženy posielané do koncentračných táborov. Ich láska bola však silnejšia ako strach šírený nemeckou propagandou a vo vzťahu pokračovali ďalej. Varovanie sa ukázalo ako skutočné a už o dva mesiace bol August odsúdený na dva a pol roka v koncentračnom tábore Börgemoor. Irma sa po prenasledovaní Gestapom dostala cez niekoľko väzení a táborov až do ženského koncentračného tábora Ravensbrück. Počas tejto doby porodila druhú dcéru, tá bola rovnako ako staršia násilne odtrhnutá od matky a prevezená do sirotčinca.
Je zaznamenaných niekoľko listových zásielok, ktoré z tábora odoslala, no korešpondencia končí v januári 1942. S veľkou pravdepodobnosťou bola prevezená do Bernburgu, kde sa nachádzalo centrum pre eutanázie. Počas vojny tu bolo v plynových komorách zabitých takmer 15-tisíc ľudí. Vo väčšine išlo o chorých, hendikepovaných ľudí z priľahlých nemocníc a väzňov z niekoľkých koncentračných táborov, čo bol aj prípad Irmy Eckler. Svojho milovaného Augusta ani dcérky už nikdy neuvidela a s najväčšou pravdepodobnosťou bola zabitá v plynovej komore. Deň jej smrti bol po vojne oficiálne určený na 28. apríl 1942.
Krídlo brandenburgského komplexu, v ktorom prebiehalo usmrcovanie
August bol prepustený začiatkom roka 1941. Zistil, čo sa stalo s jeho ženou, no čakal, že bude čoskoro prepustená rovnako ako on, a celá rodina sa opäť stretne. Niekoľko rokov pracoval a čakal na koniec trápenia. V roku 1944 bol povolaný do armády a stal sa súčasťou 999. divízie Wehrmachtu. Išlo o jednotku zloženú z odporcov Hitlerovej politiky a rebelantov. Domov sa rovnako ako Irma už nikdy nevrátil. Ešte toho roku bol označený za nezvestného a neskôr po vojne oficiálne vyhlásený za padlého počas bojov v Chorvátsku.
Tragický príbeh zapadol prachom a na verejnosť sa dostal až v roku 1991, keď týždenník Die Zeit zverejnil zaujimavú fotografiu z Hamburgu. O odvážnom mužovi sa veľa nevedelo, až kým sa snímka nedostal k Irene, mladšej dcére Augusta Landmessera a Irmy Eckler. Podľa vlastných slov dlho túžila po tom, aby sa príbeh jej milovaných rodičov dostal k širokej verejnosti. V roku 1996 publikovala o týchto udalostiach knihu.
Láska medzi Augustom a Irene nebola dovolená a kvôli nezmyselným zákonom museli za túžbu byť spolu zaplatiť obaja životom, nikdy sa im nepodarilo zosobášiť sa a spečatiť tak svoj zväzok. V roku 1951 rozhodol súd v Hamburgu o retrospektívnom uznaní ich manželstva a tak ich aspoň po smrti čiastočne rehabilitoval.
