Sovietska ponorka potopila nemecké plavidlo, s viac ako 10-tisíc ľuďmi na palube.
Najznámejším námorným nešťastím v dejinách je jednoznačne potopenie "nepotopiteľného" Titanicu v roku 1912. Počet obetí, ktoré si táto tragédia vyžiadala, sa však ani zďaľeka nepribližuje skaze z 30. januára 1945 na Baltskom mori. Podľa niektorých odhadov zahynulo pri potopení nacistickej lode Wilhelm Gustloff viac ako 10-tisíc ľudí. Hrôzu momentu zvýrazňuje fakt, že smrť tisícok ľudí nezavinila nešťastná náhoda alebo neočakávaný prírodný jav. Na svedomí ju mali ľudia.
Stavba lode začala počas mája 1936 v dokoch nemeckého mesta Hamburg, realizovala ju lodenica Blohm+Voss. Luxusný parník dosahoval dĺžku 208,5 metra a pôvodne bol určený na výletné účely nacistickej organizácie Kraft durch Freude (KdF), starajúcej sa o rozptýlenie nemeckej populácie počas voľného času. Po rozpútaní druhej svetovej vojny bol zaradený do Kriegsmarine, vojnového námorníctva Tretej ríše. Pôsobil ako nemocničná loď - tzv. lazarettschiff.
Plavidlo malo pôvodne niesť príznačný názov - Adolf Hitler. Nacistické vedenie však tento krok prehodnotilo kvôli obavám z toho, že by sa loď s takýmto menom mohla s veľkou pravdepodobnosťou stať ceneným symbolickým cieľom pre nepriateľské námorníctvo. Rozhodlo sa tak o pomenovaní po straníckom funkcionárovi Wilhelmovi Gustloffovi. Pôvodom Švajčiar, inicioval vznik odnože nacistickej strany NSDAP/AO vo svojej krajine. Počiatku vojny sa nedožil, v roku 1936 bol zavraždený.
Na poslednú plavbu sa vydala počas plnenia tajnej operácie Hannibal, jej cieľom bola evakuácia nemeckých vojakov a civilného obyvateľstva z východných území ríše, kam sa blížila obávaná Červená armáda. Rozkaz na evakuáciu vydal veľkoadmirál Karl Dönitz, vrchný veliteľ Kriegsmarine. Samotný führer ho v testamente označil za svojho nástupcu. Operácia Hannibal vošla do histórie ako najrozsiahlejšia organizovaná evakuácia. Z východného Pruska bolo podľa niektorých zdrojov prevezených viac ako 1 milión ľudí.
Vo večerných hodinách, 30. januára 1945, vyplávalo plavidlo z mesta Gdyňa (dnešné Poľsko). Cieľom bol nemecký prístav Kiel, nachádzajúci sa v relatívne bezpečnej vzdialenosti od východného frontu. Podľa dobových záznamov bolo na palube celkom 6050 ľudí, z nich malo tvoriť viac ako tri štvrtiny civilné obyvateľstvo. Tento údaj je však zavádzajúci, pretože v prístave vládol kvôli blížiacim sa Sovietom obrovský chaos. Vďaka tomu sa nalodili tisícky neidentifikovaných utečencov. Očití svedkovia, pohybujúci sa počas evakuácie v prístave, hovorili, že ľudia na palube boli považovaní za prakticky zachránených pred blížiacimi sa vojskami.
Zmätok panoval aj medzi veliteľmi. Prítomní boli niekoľkí vysokí dôstojníci, ktorých právomoci sa prekrývali. Vznikli spory o tom, akou trasou by sa mali ubrať. Kapitán Friedrich Petersen po hádke s ostatnými členmi velenia nakoniec presadil svoj názor. Rozhodol, aby plávali ďalej od pevniny, v hlbokých vodách. Tak sa chcel vyhnúť prípadným mínam. Tiež prikázal nevypínať palubné osvetlenie a ani polohové svetlá, obával sa totiž prípadnej zrážky s inou loďou. Kvôli týmto rozkazom značne narástlo nebezpečenstvo stretu so sovietskou ponorkou.
Ponorka typu S-13, vedená kapitánom Alexandrom Marineskom, spozorovala nepriateľské plavidlo krátko po jeho vyplávaní na šíre more. O niekoľko minút neskôr bolo Sovietom jasné, že majú možnosť potopiť dôležitý strategický cieľ. Posádka ponorky sledovala Gustloffa takmer dve hodiny. Dostali sa k nepriateľovi v smere od brehu, tak aby prekvapili hliadkujúce námorníctvo, očakávajúce útok z otvoreného mora. Dokázali sa priblížiť na vzdialenosť 1 km. Ponorka vypálila na loď tri torpéda, pričom pôvodný rozkaz znel vypáliť štyri, no vystrelenie jedného z torpéd zlyhalo. Napriek tomu sa však nacistický koráb začal okamžite potápať. Mnoho ľudí zomrelo už pri výbuchoch, spôsobených nárazmi torpéd. Zasiahli postupne prednú časť, trup a strojovňu. Torpéda niesli názvy "Za vlasť," "Za Sovietov," "Za Leningrad" a "Za Stalina," práve posledne menované vypovedalo poslušnosť.
Ochrannú eskortu mala plavidlu zabezpečiť torpédová loď Löwe, jej posádka však útok spočiatku vôbec nezaznamenala. Konať začali až po tom, čo obdržali núdzové signály. Nakoniec sa im podarilo zachrániť 472 pasažierov. Po vystrelení torpéd vznikla okamžite obrovská panika a agónia. Palubou sa niesol hlasitý krik a plač zhrozených detí, odsúdených na smrť. Spúšťanie záchranných člnov bolo pochopiteľne neorganizované, mnohé sa rozbili a len veľmi málo z nich pomohlo zachrániť pasažierov. Z dôvodu obrovského chaosu začali dezorientovaní ľudia skákať priamo do ľadového mora. V tú noc sa teplota vzduchu pohybovala na úrovni -17 °C, vody Baltského mora mali približne 4 °C. Skok do vody pri takýchto podmienkach mal v drvivej väčšine smrtiace následky. Priebeh celej katastrofy trval asi iba 45 minút, po ktorých šla loď k morskému dnu.
Podľa najnovších štúdií, využívajúcich moderné technológie, je vysoko pravdepodobné, že sa na palube mohlo ocitnúť viac 10500 ľudí. Ponorkový útok si vyžiadal asi 9400 obetí. Podľa tých, ktorí tragédiu prežili, obrovský podiel mŕtvych tvorili deti. Niektorí historici sú presvedčení, že ich mohlo do Kielu cestovať až 5-tisíc, čo znásobuje rozmer tejto tragédie. Zaujímavosťou je, že zachrániť sa podarilo všetkým členom najvyššieho velenia a jediným obvineným zo zodpovednosti za katastrofu bol dôstojník Kriegsmarine, Wilhelm Zahn. Práve on však kvôli ponorkovému nebezpečenstvu presadzoval, aby loď plávala v plytkých vodách bližšie k brehu. Hitler údajne v záchvate hnevu nariadil, aby bol Zahn obesený. K tomu však nikdy nedošlo, pretože o pár mesiacov Nemecko kapitulovalo.
Spomínané údaje znamenajú, že 30. januára 1945 sa odohrala do dnes najväčšia námorná tragédia dejín. Celá udalosť bola dlhé roky nesprávne interpretovaná a zľahčovaná, pretože svet s nacistickými obeťami nemal veľký súcit. Podstatné však je, že išlo z veľkej časti o nevinné deti, tie nacistickej ideológii nemohli dôkladne rozumieť a civilistov, ktorí sa priamo nezúčastňovali na vojnovom ťažení. Mnoho Nemcov dodnes tvrdí, že potopenie lode bolo vojnovým zločinom, obviňujú veliteľa ponorky S-13, kapitána Marineska. Na jeho obranu je však potrebné poznamenať, že z jeho pohľadu iba plnil vydané rozkazy. "Hitlerov Titanic" už dávno nemal status lazaretnej lode, taktiež prevážal príslušníkov armády a vojenskú techniku, čo z neho robilo podľa Haagskych konvencií legitímny vojenský cieľ. Ako najväčší omyl sa v tomto kontexte javí ľahostajnosť nemeckého velenia, ktoré povolilo nalodenie civilistov na plavidlo vojenského charakteru.
Dnes leží vrak vo výsostných vodách poľského námorníctva, 30 km od pobrežia, v hĺbke 50 metrov. Prístup k nemu je prísne strážený. Zákaz priblíženia k pozostatkom lode platí sčasti kvôli lovcom pokladov. Mnohí totiž stále veria, že parník prevážal legendárnu Jantárovú komnatu. Tvrdenie sa však nikdy nepotvrdilo a tzv. „ôsmy div sveta" nebol dodnes nájdený.
