Už ako tínedžer vypomáhal v rodinnej pohrebnej službe, čo bolo inšpiráciou pre jeho aktuálny projekt (Rozhovor)

Dnes budeme pokračovať v sérii rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa venujú zaujímavému povolaniu, avšak tentokrát nebudeme loviť Slovákov v zahraničných vodách, ale v tých domácich. Predstavíme vám človeka, o ktorom ste už mali možnosť z viacerých médií a jeho meno sa spája s unikátnym projektom, ktorý nazval Topa Touch. Čo nás však zaujalo ešte viac, boli jeho pracovné začiatky, ktoré by ste pri čítaní jeho životopisu určite neprehliadli. Tomáš už popri štúdiu na strednej škole vypomáhal v rodinnej pohrebnej službe s dlhoročnou tradíciou, a tak sme sa rozhodli, že ho niekoľkými otázkami vyspovedáme a priblížime našim čitateľom jeho cestu a rovnako aj zaujímavý projekt. V odpovediach padlo množstvo hlbokých myšlienok, ale nejaký ten príbeh, ktorý bude mať pravdepodobne na svedomí nejedny zimomriavky. Poďme teda na to. 

Ahoj, na začiatok by si sa nám mohol v krátkosti predstaviť. Teda kto si a čomu sa venuješ?

Čaute, volám sa Tomáš Stríž a zvečňujem pre ľudí spomienky a lásku v podobe odtlačkov prstov, tlkotu srdca alebo fotografií do šperkov. Moje prívesky ľuďom dodávajú pocit, že ich milovaná osoba je stále s nimi. A tento pocit je nenahraditeľný.

Od svojich 15 rokov si sa venoval zaujímavému povolaniu, vedel by si nám prezradiť viac?

Určite. Budem už štvrtá generácia v našej rodinnej firme, ktorá sa venuje pohrebníctvu. Začali to všetko moji prarodičia v roku 1946 a v tradícii pokračujeme dodnes, len trošku modernejšie.

Keďže ide o rodinnú firmu a ty pravdepodobne týmto konkrétnym smerom nepôjdeš, bude to znamenať jej koniec s generáciou tvojich rodičov?

Vôbec to nebude znamenať koniec. Napriek tomu, že som čoraz viac vyťažený svojou aktivitou v podobe zvečňovania spomienok do príveskov, mám ešte brata, s ktorým máme v pláne pokračovať v rodinnej firme a potiahnuť ju aj pre ďalšiu generáciu. Už len kvôli tej dlhoročnej histórii by bolo hlúpe vzdať sa toho.

Všetkých zvedavcov určite zaujíma náplň práce človeka pracujúceho v pohrebnej službe.

Áno, mal som a stále to mám v živote zaujímavé. Už od svojich 15-tich som vypomáhal v našej firme, čo si vyžadovalo každodenný kontakt so zosnulými. Mnoho rovesníkov v takom prostredí nenájdeš. Teda vlastne asi žiadneho. Nikdy mi to však neprišlo ako niečo čudné, lebo som v tom vyrastal od mala. Mal som jednoducho iné detstvo ako moji rovesníci. Zažíval som nočné výjazdy pre zosnulých, nočné prechádzky po cintorínoch, patológiách a podobne... takže posúďte, či je to zaujímavé.

Tak to teda nepochybne je. Ako ovplyvnila táto práca tvoje detstvo ešte predtým, ako si vôbec začal v rodinnej firme vypomáhať?

Osobne to nevnímam tak, že som mal detstvo ovplyvnené touto prácou nejako výrazne. Naši mi zabezpečili plnohodnotné detstvo so všetkým, čo k tomu patrí. Mám ich veľmi rád a som im za to vďačný a pohrebníctvo som bral a stále to beriem ako prácu ako každú inú. Na druhej strane, vyrástol zo mňa normálny chalan, ktorý trošku rýchlejšie v živote dospel vďaka svojej práci.

Nuž, veľa dnešných teenagerov by si asi na niečo podobné nepresvedčil. Ale je prirodzené, že sa ľudia smrti boja. Zmenil sa počas tých rokov tvoj pohľad na túto tematiku?

Túto otázku dostávam dosť často a moja odpoveď je vždy rovnaká: mŕtvi ti už neublížia, živí áno. 

Veľmi trefná odpoveď. Mnohých určite zaujíma, ako vyzerá, resp. vyzeral tvoj „bežný“ pracovný deň v pohrebnej službe.

Môj deň nebol nikdy rovnaký, čiže sa ani nedá povedať, že by bol niečím bežný. Pretože smrť si nevyberá ani deň ani hodinu. Vždy záležal deň od toho, kedy nás zavolali za zosnulým a každý z nich mal svoj vlastný osud. Ak by som ale mal spomenúť nejaké opakujúce sa úkony, tak nimi boli: obliekanie zosnulých alebo organizácia pohrebov na cintoríne.

Bolo pre teba toto povolanie skôr fyzicky, alebo psychicky náročnejšie?

Ako som už spomínal, myslím, že som vďaka tomuto skôr dospel, jednoducho mi to otvorilo pohľad na život. Poviem ti príklad: ľudia sa hádajú kvôli úplným zbytočnostiam. Áno, patrí to zjavne k životu, ale mám pocit, že si ľudia zabudli alebo sa im nechce, nestíhajú si hovoriť viac: ĽÚBIM ŤA. Život je príliš krátky na to, aby sme sa dlho  zaoberali zbytočnosťami. Teraz sú naši blízki tu, no za pár sekúnd môže byť všetko úplne inak. Mohol by som o tom písať donekonečna a uvádzať nespočetne veľa príkladov a príbehov, v ktorých ľudia ľutujú svoje skutky, chceli by vrátiť čas späť a viackrát povedať svojmu blízkemu ľúbim ťa alebo ho jednoducho len objať a nehádať sa s ním. Bohužiaľ, už to ale nejde. Sme ľudia, robíme chyby. Táto práca mi pomohla omnoho viac si vážiť život, vážiť si každú sekundu, ktorá mi bola daná s tými, ktorých najviac milujem.

Veľmi pekná myšlienka a ja verím, že si ju mnohí vezmú k srdcu. Dá sa predpokladať, že za tie roky si asi zažil už naozaj všetko. Aké boli najbizarnejšie požiadavky pozostalých?

Zaskočil si ma. Najbizarnejšia? Za tie roky sa všeličo udialo, nepríde mi to úplne ako bizarnosť, ale uvediem jeden príklad. Keď sme pochovávali mladého chlapca do rakvy, jeho známi mu chceli vložiť do rakvy potraviny rôzneho druhu: od grilovaného kurčaťa po Coca Colu a mnoho iného. Mne to však neprišlo zvláštne, keďže častokrát ľudia chcú odprevadiť zosnulého s niečím, čo mal veľmi rád na tomto svete.

Možno trochu chúlostivá otázka, ale predsa to skúsim. Veríš, že existuje niečo medzi Nebom a Zemou, čo je mimo naše chápanie? Nejakí duchovia a tak.

Či, verím na niečo medzi nebom a zemou? Jasné, to by sme tu pri odpovedaní trávili aj mesiace, keby som mal hovoriť všetky príbehy, ktoré sa vymykajú tomuto svetu. Jeden taký príbeh dám. Taktiež nám priniesli mladého chalana, ktorý zomrel pri autonehode. Jeho mamina sa k nám do rozlúčkovej miestnosti chodila každý deň do pohrebu so synom rozprávať. Vždy som pri nej bol, aby to zvládla. Rozprávala mu rôzne veci a zrazu zhaslo svetlo, zostala tma a decká, poviem vám, nebolo mi všetko jedno. Zrazu sa zaplo rádio a začalo sa prelaďovať ako v horore a zastavilo sa na jednej pesničke. Nechápal som. Jeho mamina mi povedala, že to bola jedna z jeho najobľúbenejších pesničiek. Po pár sekundách sa svetlo rozsvietilo a rádio prestalo hrať. Ale viete, čo je na tom naj? Rádio bolo celý čas vytiahnuté zo zástrčky a nie je ani na baterky. Čiže áno, verím na veci medzi nebom a zemou.

Mýtus zvaný svalová kontrakcia počuli už mnohí z nás. Stretol si sa s ňou už niekedy, prípadne s iným „pohybom“ zosnulého?

Priznám sa, s takým niečím som sa nikdy nestretol. Jediné, s čím som sa stretol, bolo posledné vydýchnutie.

Ako reagujú ľudia, keď im povieš, čomu si sa dlhé roky venoval/venuješ? 

Väčšina z nich by ma na to nikdy netipovala. Vždy ich nechám hádať. Potom zostanú v šoku. Samozrejme, následne sa začnú vypytovať, ale zvykol som si.

Prejdime k trochu príjemnejšej téme, a teda tvojmu aktuálnemu projektu. Môžeš nám ho v krátkosti predstaviť?

Môj aktuálny projekt je zvečňovanie odtlačkov našich blízkych do zlatých a strieborných príveskov TOPA TOUCH. Cieľom mojej práce je dodať ľuďom pocit, že ich blízka osoba, láska ich života, je stále pri nich nech sú aj na druhom konci sveta. Vytvoril som pre jednotlivých zákazníkov kategórie produktov, ktoré si môžu vybrať.

Takže tento projekt je skôr oslavou života a taký protipól tvojej predošlej práce? Pokračuj.

Mám kategóriu TOPA BABY TOUCH, ktorá je venovaná mladým rodičom, ktorým sa narodil malý drobček. Dávajú si zvečňovať do príveskov drobčekove nožičky, ručičky a takmer vždy si želajú uviesť na prívesok aj dátum narodenia, prípadne čas, hmotnosť pri narodení a výšku. Rodičia tak nosia stále pri sebe spomienku na narodenie ich dieťatka. Potom mám kategóriu TOPA HEARTBEAT, ktorá je určená pre zamilovaných. Pomocou môjho vlastného špeciálneho prístroja meriam tep srdca osobe, ktorá myslí na svoju lásku. Verte mi, že vidno pekne ako jemu alebo jej poskočí srdiečko, keď myslí na svoju lásku, prvé stretnutie, prvý bozk. Tento záber potom vytiahnem a zvečním na prívesok, taktiež aj s nejakým odkazom, väčšinou. Mám aj kategóriu TOPA PET TOUCH. Áno, ide o dotlačky domácich miláčikov. Mnoho ľudí chce mať stále pri sebe svojho psíka, mačičku, no nie vždy to ide fyzicky. Preto si dajú odtlačiť labky svojich miláčikov na prívesok.

Slováci sú pomerne konzervatívny národ. Stretávaš sa teda s hlavne negatívnymi názormi alebo to ľudia chápu?

Nestretávam sa s veľa negatívnymi ohlasmi. Vo veľkej väčšine to ľudia hodnotia pozitívne a tešia sa, že majú možnosť takto obdarovať svojich blízkych, milovaných. Častokrát mi aj sami dávajú nápady na nové produkty, nové tvary a inšpirujú ma.

Akú najzvláštnejšiu „spomienku“ si vytváral?

Neviem, či vám to príde dostatočne zvláštne, ale odtláčal som koníkovi podkovu. Bol to pre mňa zážitok, pretože byť pri tak majestátnom zvierati a brať mu odtlačok si vyžadovalo veľa rešpektu z mojej strany.

V našich končinách si predpokladám jediný, kto sa venuje niečomu takému, no v zahraničí je to pomerne bežná vec. Zachádzajú napríklad zámorské pohrebné služby do nejakých extrémov, ktoré by si ty jednoducho nedal?

Áno, som jediný na Slovensku, kto sa venuje uchovávaniu spomienok v takejto forme, pokiaľ viem. Ale zo zahraničia určite vidno viacero bizarných pokusov o uchovávanie pamiatky na zosnulých. Napríklad jeden mladý chalan rozbehol takú stránku, kde si ľudia fotili selfie fotky z pohrebov a aj so zosnulými.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti?

Do budúcna? Som človek, ktorý nerád stojí na jednom mieste. Stále mám potrebu sa niekam posúvať a vymýšľať nové a nové veci. Len nedávno mi vyšli edície nových vecí: tenisky s odtlačkami blízkych alebo kryty na mobilné telefóny, na ktoré si môžu zákazníci nechať zvečniť odtlačky prstov, nožičiek, ručičiek, labiek. Takže mojim plánom je naplno sa venovať svojmu projektu a čo najviac ho rozširovať. 

Ešte by ma zaujímalo, ako relaxuješ, vypínaš od svojej práce.

Pre mňa je fitko to najviac, tam vypnem, tam prichádzam na nové myšlienky, nové nápady. Vieš, telo je jediné miesto v ktorom musíš žiť, staraj sa oň tak, aby ti to raz v zlom neodplatilo.. Ide z veľkej časti aj o tvoju myseľ a tú si cvičením občas tiež  poriadne prevetrám.

A na záver priestor pre teba na pár záverečných slov čitateľom REFRESHER.sk.

Pozdravujem všetkých čitateľov. Neprestávajte veriť a snažiť sa dosiahnuť svoje sny a ciele a hlavne robte, čo vás baví a napĺňa.

Ďakujeme za určite jedinečný rozhovor. Bicáky a garde si vychytal.