Víťazstvo, ktoré stálo za rímskou hegemóniou v západnom Stredomorí.
Pád Kartága definitívne uzavrel 118 rokov trvajúcu kapitolu púnskych vojen, ktoré stáli za smrťou státisícov mužov, žien a detí. Jeho dobytím sa zároveň utvrdzuje aj moc pyšnej orlice v západnom Stredomorí.
Po dlhých sedemnástich rokoch neustálych bojov o nadvládu nad Stredozemným morom, sa kedysi mocné Kartágo váľa v prachu dejín. Africká veľmoc je po drvivej porážke v druhej púnskej vojne na kolenách, následkom čoho podpisuje s pyšnou orlicou nevýhodnú mierovú zmluvu. Daň za „slobodu“ je však príliš vysoká a krutá. Kartágo musí ako náhradu za vojenské škody platiť Rímu po dobu päťdesiatich rokov sumu 10 000 talentov. Rovnako prichádza o mocné loďstvo, ktoré je zredukované na úbohých desať strážnych lodí. Ako symbol absolútneho podriadenia sa vydávajú do pazúrov orlice aj rukojemníci z najvýznamnejších púnskych rodín. Napokon pod tlakom vyhrážok stráca Kartágo i rozsiahle územia na juhu krajiny a zaväzuje sa neviesť žiadne vojny mimo územia Afriky. Tohto oslabenia využíva na západných hraniciach rímsky spojenec Numídia a jej kráľ Masinissa. Ten uplatňuje voči Kartágu agresívnu politiku a s požehnaním senátu podniká desiatky útokov na niekdajšie námorné impérium. Pyšná orlica vidiaca africký štát na pokraji zániku odsúva púnsku problematiku na vedľajšiu koľaj a obracia pozornosť na Macedóniu, Sýriu, Ilýriu a Hispániu, kde vedie krvavé vojenské kampane s cieľom rozšíriť svoj vplyv do najvzdialenejších kútov sveta.
V roku 168 pred n. l. je odpor pevninských nepriateľov definitívne zlomený, vojny s Gréckom a Sýriou sú zakončené a Rím sa tak konečne môže zamerať na dlhoročného konkurenta, ktorý sa opäť vzmáha. Na poverenie senátu je do Kartága povolaný politik Marcus Porcius Cato, aby zhodnotil situáciu v otázke územného sporu medzi Púnmi a Numídanmi. Starý plešatý muž je ale po príchode doslova šokovaný, mesto, ktoré malo byť ožobráčené a v žalostnom stave, je nehorázne bohaté a silné. Obchod na trhoviskách prosperuje, všade po meste sa stavajú honosné budovy a kartáginské vojsko je opäť bojaschopné a plné sebavedomia. Mestský štát tak po päťdesiatich rokoch od zdrvujúcej porážky hrdo povstáva z popola a smeruje k znovuobnoveniu svojej zašlej slávy. Pri pohľade na prosperujúcu metropolu však v Catovej mysli znova ožívajú spomienky na nekonečnú a brutálnu vojnu, v ktorej ako mladý bojoval a prišiel o priateľov. Po návrate do Ríma sa okamžite stavia na čelo senátneho krídla namiereného proti púnskemu štátu. Na zhromaždeniach prehlasuje, že porážky a pohromy nepripravili Kartágincov o silu, ale naopak ich obohatili o nové vojenské a obchodné skúsenosti. Boje so susednou Numídiou chápal ako prípravu na boj proti Rímu, a mier ako odklad pre vojnu, ktorá jedného dňa určite vypukne. Zastával názor, že jedinou možnosťou, ako sa vyhnúť temným dobám predošlých púnskych vojen je Kartágo vypáliť do základov. Aby poslucháčov presvedčil o nutnosti vyhlásiť africkému štátu vojnu, každý svoj prejav končil známymi slovami: „Ceterum censeo Carthaginem esse delendam“ teda „A napokon, myslím si, že Kartágo treba zničiť! „ Chcel tak v jednoduchosti poukázať na to, že omnoho dôležitejšie než všetky návrhy v senáte, je zničenie samotného Kartága. Zaslepení nenávisťou sa tak väčšina rímskych politikov postupne priklonila na Catanovu stranu. Trvalo však ešte približne tri roky, kým si Rím našiel dôvod k vyhláseniu vojny.
Príležitosť sa naskytla v roku 151 pred n. l., kedy numidské vojsko urputne obliehalo mesto Oroscopa. Kartáginci vtedy nepožiadali Rím o „vyriešenie“ situácie a vyslali proti svojim západným susedom armádu o veľkosti 25 500 mužov vedenú veliteľom Hasdrubalom. Hoci boli Púni hneď v prvej bitke drvivo porazení, rímsky senát využil tejto okolnosti a okamžite vypovedal Kartágu vojnu. Hlavným dôvodom bolo okrem pozdvihnutia zbrane proti rímskemu spojencovi aj vlastnenie väčšieho množstva lodí a rovnako aj porušenie zákazu opustiť s vojskom územie štátu. Ekonomicky silné, ale vojensky slabé Kartágo dobre vedelo, že nemá žiadnu šancu proti „všemocnej“ orlici, a preto sa rozhodlo vyslať do Ríma skupinu delegátov, ktorí mali jednať o podmienkach mieru. Tie zahŕňali vydanie všetkých zbraní a vojenského materiálu do rúk Ríma. Tiež vyslanie 300 rukojemníkov do sicílskeho mesta Lilybaeum a v neposlednom rade odsúdenie vojnového agresora Hasdrubala k trestu smrti. I keď nerado, Kartágo všetky podmienky do bodky splnilo. Zo senátu však krátko nato prišla posledná požiadavka: "Zbúrajte svoje mesto. Dovoľuje sa vám postaviť iné, a to kdekoľvek, avšak nie bližšie ako desať míľ od morského brehu!" Keď bola táto podmienka oznámená v africkom meste, vypukli obrovské nepokoje. Ľud napadol vyslancov a všetkých, ktorí presadzovali mier s pyšnou orlicou. Kartáginská rada sto-štyroch pod tlakom týchto udalostí vyhlásila Rímu otvorenú vojnu. Proti útlaku povstalo jednomyseľne celé sedemsto tisícové Kartágo. Každý občan bol odhodlaný brániť svoju domovinu do posledného dychu. Muži búrali kamenné budovy, aby z nich vyrobili strely do katapultov a spevnili opevnenia, ženy si strihali vlasy, ktorými sa následne nahradzovali tetivy do lukov, zbrane sa získavali aj tavením nádob či náboženských predmetov. Do bojov o prežitie sa pripojili aj otroci a ťažkí trestanci, tí sa pod sľubom slobody stali bez váhania obrancami mestských hradieb. Na čelo celej obrany sa postavil väznený Hasdubal, ktorý mal byť podľa pôvodnej dohody s Rímom bez milosti popravený.
Hlavní velitelia rímskej armády, konsuli Censorinus a Manilius, sa medzitým vylodili pred bránami nenávideného mesta. Očakávalo sa ľahké a rýchle víťazstvo, no legionári sa hneď pri prvých útokoch stretli s heroickým odporom miestnych obyvateľov. Po dvoch nerozvážnych výpadoch bola rímska mašinéria poľahky odrazená. Kartáginskej jazde sa taktiež podarilo prepadnúť zásobovaciu jednotku a pobiť cez 500 „jupiterových synov.“ Krátko nato vypukla v rímskom tábore aj epidémia, pre ktorú sa musela celá armáda presunúť k moru. Toho využili Kartáginci a za pomoci priaznivého vetra vyslali proti loďstvu orlice zapálené člny. V ten večer sa voda sfarbila do červena a plamene pohltili stovky legionárov. Nasledujúce mesiace rímska armáda utrpela ďalšie porážky a od úplnej katastrofy ju zachránil len príchod vojvodcu Scipia Aemilianusa (adoptívny vnuk Scipia Africana). Ten okamžite po menovaní za hlavného veliteľa nariadil útok na bohaté predmestie Kartága, čím si značne naklonil demoralizované vojsko na svoju stranu. Postupom času sa mu podarí zničiť púnsku flotilu a dobyť dôležitú časť obchodného prístavu. Celé Kartágo potom izoluje a neumožní mu prijímať zásoby jedla z okolitých krajov. Statočnosť a húževnatosť ale nedokážu nasýtiť hladné krky obrancov a tisíce ich zomiera v strašných mukách v uliciach africkej metropole.
Labutia pieseň pre Kartágo zaznela na jar roku 146 pred n. l. Rimania pred konečným útokom ešte mesto ceremoniálne prekliali, následne prenikli cez prístav, kde prerazili poškodené hradby a vstúpili do ulíc Kartága. Masaker trval šesť dní, obyvateľstvo, z veľkej časti vyhladované a na pokraji smrti, učinilo svoj posledný zúfalý boj o holé prežitie. Samotný Hasdrubal vidiac kedysi hrdé mesto na pokraji skazy sa potupne vzdal rímskym okupantom. Keď to zistila jeho manželka, vrhla sa spoločne i s deťmi do plameňov horiaceho chrámu. Krvavé jatky nakoniec prežilo len asi 50 000 ľudí (desatina pôvodného obyvateľstva), ktorí boli predaní do otroctva. Na príkaz senátu sa následne začalo s desaťdňovou demoláciou, zbúrali sa všetky domy s výnimkou náhrobkov, pôda bola preoraná a posypaná soľou, aby sa zabránilo znovuobnoveniu mesta. Scipio vidiac výsledky svojho víťazstva vtedy prehlásil: „Je to slávna chvíľa, ale trápi ma predtucha a strach, že rovnaký osud postihne raz aj moje vlastné mesto "
V meste nezostal po demolácii kameň na kameni, niekoľkodňový udržiavaný požiar zanechal po sebe popol vysoký dva metre. Metropola však disponovala výhodnou polohou, a tak bola už v roku 122 pred n. l. obnovená. Vrátila sa jej lesk a sláva a znovanavrátila sa jej funkcia centra Afriky. O niekoľko storočí neskôr, za kresťanských čias, sa Kartágo dokonca stáva významným mestom Západorímskej ríše a sídlom biskupa.
