Ukážkový príklad toho, ako pýcha predchádza pád.
Po článku o bitke v Teutoburskom lese si dnes priblížime ďalšie zlyhanie pyšnej orlice, tentoraz ale z obdobia ranej republiky, kedy musel Rím prvýkrát bojovať o vlastné prežitie.
Rímska ríša si už od počiatku svojej existencie buduje cez krviprelievanie a utrpenie výsostné postavenie na Apeninskom polostrove. Po mnohých vojnách s latinskými susedmi uzatvára s mestom Tibere a horskými kmeňmi výhodný mier, čím si prezieravo zaistí ochranu pred vonkajšími nepriateľmi. Po viac než desať ročnom ťažení sa váľa v prachu pod pazúrmi pyšnej orlice aj mocné etruské mesto Veje. Sen diktátora Marcusa Furiusa Camillusa o rímskej hegemónii v Itálii sa tak pomaly stáva realitou. Tieto ďalekosiahle predstavy ale prekazí kríza v západnej Európe, pod tlakom preľudnenia a nedostatku zdrojov sa z divokej Germánie presúva bojovný kmeň Senonov na úrodné územia pádskej nížiny. Prostredníctvom neutíchajúcich výbojov vytláča Umbrov z ich kraja a usádza sa na východnom pobreží polostrova, kde vzniká okrem takzvanej agre Gallicus aj hlavné mesto Senonov, Sena Gallica, dnešná Senigallia. To však barbarom nestačí, chamtivosť a vidina bohatstva núti Germánov prekročiť rieku Pád a následne obliehať mesto Clusim. Obyvatelia etruského mesta sa preto obrátia s prosbou o vojenskú pomoc na Rím, ten síce nemá s Clusim žiadne obchodné ani spojenecké vzťahy, no vysiela trojicu diplomatov, ktorí majú za úlohu preskúmať situáciu. Podľa dobového historika a spisovateľa Tita Liviva boli rímski vyslanci členovia mocnej patricijskej rodiny Fabiov, známi skôr svojou pýchou a ctižiadostivou než umom a vyjednávacími schopnosťami, čo v konečnom dôsledku stálo aj za pádom hrdého Ríma.
Vyslanci pri rozhovoroch vyzvali Galov, aby opustili územia v okolí Clusim a prestali s drancovaním obchodných ciest. Barbari, ktorí dovtedy Rimanov nepoznali, neboli proti, za podmienky že im bude prenechaná časť úrodnej pôdy patriaca miestnym obyvateľom. Rímski vyslanci to ale výhradne odmietli, nasledovala ostrá výmena názorov, počas ktorej Quintus Fabius prebodol jedného z germánskych náčelníkov, čo ale znamenalo hrubé porušenie nepísaného, ale prirodzeného práva na bezpečnosť vyslancov, takzvané „casus belli“. Nasledovná reakcia Senonu bola podľa Livia pomerne pokojná, na ďalšom diplomatickom jednaní požiadali Galovia v zmysle princípu „oko za oko, zub za zub“ Rím o vydanie vyslancov, ktorí sa na krvavom incidente podieľali. Toto riešenie uvítalo mnoho rímskych občanov, no plebejský stav na čele so senátom odmietli vydanie synov vplyvného Marka Fabia Ambusta a naopak presadili ich zvolenie do najvyšších vojenských funkcií. Začala sa tak vojna a na tú nebola pyšná orlica pripravená, vyčerpaná z niekdajších vojenských kampaní nemala dostatok zásob a bojaschopných mužov na ďalší ozbrojený konflikt. Senoni samozrejme nezaváhali ani chvíľu, lační po pomste a bohatstve započali trestnú výpravu vedenú skúseným galským vojvodcom Brenom. Ten zostavil armádu z najschopnejších mužov a vyrazil smerom na juh s cieľom prekonať čo najrýchlejšie vzdialenosť 130 kilometrov, ktorá ho delila od Ríma. Pre tento účel sa všetko podriadilo taktike cieleného úderu, vojaci mali počas pochodu cez územia mestských štátov zakázané znásilňovať, plieniť a rabovať, aby sa tak vyhli miestnemu odporu a s tým spojeným komplikáciám.
Postup bol tak veľmi rýchly a 17. júla roku 387 pred n. l. sa Galovia s počtom 30 000 mužov objavili blízko rieky Allia, iba osemnásť kilometrov severne od Ríma. Práve tu sa im postavilo šesť neúplných légií, tvorených zväčša z domobrany a milície, ktorých viedol veterán Quinta Sulpicia. Nejednotnosť v otázke vojny, rýchla reakcia barbarov a rímska nepripravenosť viedla k tomu, že bolo do zbrane povolaných iba niečo cez 20 000 rímskych občanov. Samotná príprava bitky sa viedla tiež značne nerozumne, vojenskí tribúni sa totiž rozhodli nevybudovať opevnený tábor a ani zásyp, za ktorý by sa vojaci mohli v prípade ústupu skryť. Rovnako zabudli aj na vôľu bohov a obetné dary, čím sa značne podlomila morálka v radoch legionárov. Rozhodujúci stret, neskôr známy aj ako „dies ater“ (čierny deň), nastal 18. júla roku 387 pred n. l. na brehu rieky Allia. Quinta Sulpicia sa rozhodol roztiahnuť vojsko pozdĺž rieky a vyhnúť sa tak prípadnému galskému obkľúčeniu. Zálohu zas umiestnil takticky na vyvýšeninu vedľa pravého krídla. Pre predstavu treba určite spomenúť, že vtedajšia rímska légia sa značne odlišovala od klasického útvaru za čias napríklad Caesara alebo cisára Augusta. Legionári fungovali ako ľahká pechota, domobrana, ktorá sa podľa možností zásobovala vlastnou výzbrojou, pričom bojovala v lineárnej formácii blízkej falange hoplitov. Bohatší občania bojovali v jej strede ako ťažkoodenci, zatiaľ čo chudina tvorila krídla celého šíku. Samotná bitka prebehla pravdepodobne rýchlo, Brenus najprv napadol zálohu na vyvýšenine a následne udrel na ľahko vyzbrojené krídla, pričom ich zahnal na ústup. Stovky legionár, ktorí sa dali na útek, skončili pobití na brehu alebo utopení v hlbokých vodách rieky. Väčšina preživších sa v panike stiahla do mesta Veil, zatiaľ čo zvyšok utiekol do blízkeho Ríma. Náporu besniacich Galov odolával iba výkvet rímskeho vojska zložený hlavne z patricijov, tí sa po ústupe svojich spolubojovníkov ocitli v krvavom kotli, kde všetci za ťažkého krviprelievania padli.
Prchajúce pravé rímske krídlo sa vrátilo do mesta, v panike nezavrelo brány a stiahlo sa na opevnený Kapitol (jeden z rímskych pahorkov - 45 m nad morom). Tam sa rovnako uchýlila aj elita štátu a všetci bojaschopní muži z Ríma spoločne so svojimi rodinami a zásobami. Galovia ešte ten večer pritiahli k mestu a zmätene sa pred ním utáborili. Nasledujúceho rána prekonali opevnenia Ríma a obsadili metropolu, čo bola vec, ktorá sa nemala opakovať ďalších 800 rokov. Začalo sa z vraždením, rabovaním a plienením, všetko čo malo nejakú cenu bolo ukoristené, spálené alebo zničené, starci v chrámoch, ale aj chorľaví vo svojich príbytkoch boli nemilosrdne vraždení a ako nástroj demoralizácie ťahaní ulicami pred obliehaným Kapitolom. Posledná bašta Ríma urputne odolávala priamym útokom barbarov ale aj ľstivým výstupom po skalách, podľa známej legendy vtedy obrancov zachránili posvätné husi bohyne Junony, ktoré zobudili spiacu stráž, keď sa Galovia pod rúškom noci snažili dostať do citadely.
Po mesiacoch obliehania však začala Galov okupácia Ríma značne oslabovať, kvôli všade prítomným mŕtvolám a odlišnej klíme vypukli medzi Germánmi choroby, straty na životoch sa násobili aj neúspešnými pokusmi o ukoristenie posledných zásob jedla. Vznikla tak patová situácia, v ktorej Rimania nemali dostatok síl na porazenie Barbarov, a tí zas nemali na to dobyť Kapitol alebo nastálo obsadiť celý Rím. Pyšnej orlici hrala do kariet aj skutočnosť, že jej hlavné bojové sily sa pred stretom na rieke Alli nestihli zozbierať z celého územia a boli tak roztrúsené po blízkom okolí, odkiaľ mohli oslabených barbarov ohrozovať. Náčelník Brenus, ktorý si bol tejto nepriaznivej situácie dobre vedomý, sa rozhodol Rím opustiť, no len pod podmienkou, že sa metropola vykúpi zlatom. Vyhladovaní Rimania súhlasili a cena slobody bola zjednaná na 1000 libier (453,59 kg) zlata. Galovia ale pri vážení nehrali úplne čistú hru a váhy nastavili tak, aby dostali viac zlata. Keď proti tomu vojenský tribún Quintus Sulpicius protestoval, prihodil galský náčelník Brenus na závažia ešte svoj meč a zvolal „Vae victis“, čo znamená „hanba porazeným“.
Podľa niektorých dobových historikov sa mal práve v tejto chvíli objaviť novozvolený diktátor Marcus Furius Camillus s armádou pred bránami Ríma a zaútočiť na Galov s pokrikom „Non auro, sed ferro, recuperanda est patria“ teda „Nie zlatom, ale oceľou vykúpim rodnú zem.“ Camillius po krvavej bitke nakoniec zvíťazil a bol neskôr menovaný druhým Romulom a otcom vlasti. V ťažkých chvíľach totiž organizoval obranu Ríma, presviedčal občanov, aby sa neodsťahovali do susedných miest a celkovo sa pričinil o obnovu hrdej metropole. Rimania síce prehrali, no vzali si z porážky to najlepšie, konečne si okolo mesta postavili vysoké hradby a opevnili brány. Po tom čo im padla pri rieke Allie väčšina elitných bojovníkov, bola vytvorená nová formácia triariov, ktorá stála v zálohe a mala v prípade problémov bitku rozhodnúť. Zmenou prešla aj samotná formácia légií, hoplitský štýl sa nahradil klasickým štvorcovým a dobre manipulovateľným útvarom. Dlhé kopije zas nahradili krátke meče a väčšie štíty kryjúce väčšinu tela bojovníka. Rovnako sa pracovalo aj na výzbroji, disciplíne a taktike „nového“ vojska. Masaker a vypálenie Ríma teda nepristrihli pyšnej orlici krídla, ale naopak vytvorili z nej masívny kolos, ktorý sa neskôr stal superveľmocou staroveku.
