Ukážkový príklad toho, ako "pýcha predchádza pád."
V najbližších riadkoch si povieme niečo o jednej z najkľúčovejších bitiek staroveku, ktorej následky znamenali pre Rímsku ríšu doslova katastrofu.
Roku 27 pred Kr. sa po brutálnych občianskych vojnách dostáva na rímsky trón prvý cisár Augustus. Obdobie chaosu a krviprelievania vystrieda rozkvet umenia a literatúry. Ríša zažíva svoj zlatý vek, mestá na Apeninskom polostrove ale aj v ďalekých provinciách ekonomicky a kultúrne prosperujú, kúpele, amfiteátre, chrámy či akvadukty nechýbajú ani v najodľahlejších častiach impéria. Vplyv božského cisára však nezasahuje iba do vnútornej politiky štátu, vďaka agresívnym výbojom statočných „Jupiterových synov“ získala rímska ríša nové územia na juh od Dunaja, rovnako tak silné Partské kráľovstvo padá pred „pyšnou orlicou“ na kolená, kedysi hrdý národ z Mezopotámie je po sérii drvivých porážok nútený ustúpiť a prenechať status veľmoci svojmu úhlavnému nepriateľovi. Pokojný spánok rímskeho ľudu nerušia ani nepoddajné kmene Galov, ktoré sú vďaka vynikajúcej politike nadobro spacifikované a romanizované. Nová hranica impéria sa teraz tiahne od nehostinných lesov v Hispánii, cez Britské pláže až po horúce púšte v Sýrii. No Augustovi to nestačí, v nasledujúcich rokoch tlačí na všetky svetové strany s cieľom rozšíriť hranice Ríma čo najďalej, na jeho rozkaz legionári dobývajú oblasti za Rýnom a rozdeľujú ich na dve časti, Dolnú a Hornú Germániu.
Na týchto územiach vzniká sieť stredísk, táborov a pevností, ktoré zaručujú cisárovi politickú kontrolu. Rímski správcovia vyberajú od Germánov dane, rozhodujú v právnych otázkach a zasahujú do vnútorných sporov. Rovnako prebieha aj budovanie infraštruktúry, vytvárajú sa cesty, výrobne keramiky a pece na spracovanie železa. Divoké germánske kmene však nemajú žiadne zľutovanie pred okupantmi, na oplátku podnikajú útoky na rímske územia, bez milosti rabujú, zabíjajú a plienia krajinu. Božský imperátor nehodlá trpieť žiadne náznaky neposlušnosti, opláca rovnakou mincou a posilňuje posádky na hraniciach, na ochranu rímskeho obyvateľstva vysiela do Germánia svojich najschopnejších vojvodcov Tiberia a adoptívneho syna Drusa. Tým sa podarí po niekoľkých brutálnych bitkách barbarov poraziť a situáciu v krajine stabilizovať. Mnohé znepriatelené kmene si impérium nakloní na svoju stranu pomocou štedrých darov a sľubov, iné poslušnosti prinútia až meče legionárov. Roku 6 n. l. sa tak stáva z Germánie prakticky pokojná provincia, i keď sa v nej samozrejme stále prejavujú silne separatistické snahy, spôsobné vysokými daňami a obrovskými kultúrnymi rozdielmi.
Nebezpečenstvo bolo nateraz zažehnané, no Augustus mal ďalekosiahlejšie ciele, pomocou svojich chrabrých légií chcel posunúť hranice impéria hlbšie do územia divochov, najlepšie k rieke Labe alebo až k Baltskému moru. Tieto veľkolepé vízie ale prekazilo protirímske povstanie v Panónií, kde bol talentovaný Tiberius prevelený, na jeho miesto vymenoval cisár niekdajšieho miestodržiteľa Sýrie, Augustusa Publia Quinctilia Vara, manžela svojej netere. Toto rozhodnutie sa neskôr ukázalo ako osudné. Menovanie Vara do takejto dôležitej funkcie bolo totiž skôr výsledkom jeho vplyvných stykov, než ocenením jeho kvalít a talentu. Vtedajší historici ho charakterizujú ako mierneho a apatického „zvyknutého výhradne na pohodlie tábora než na skutočnú službu v bojovom poli.“ Novozvolený vojvodca chápal svoju úlohu v Germánii ako čisto administratívnu, svojich nepriateľov neustále podceňoval „žil v ilúzií, že barbari sú zmužilí iba svojím zjavom a že tento národ, ktorý dlho nebolo možné podmaniť si mečom, padne na kolená pred rímskymi zákonmi“. Historik Classius Dio zas píše, že s Germánmi jednal ako z menejcennými bytosťami, verejne ich ponižoval, vymáhal od nich vyššie peňažné dávky či im odcudzoval zlato a striebro k výrobe náboženských predmetov.
Varus mal za svojho pôsobenia v Germánii k dispozícii päť légií. Dve v oblasti zvanej Moguntiacum a ostatné tri v Alisu. Keď sa v septembri roku 9 n. l. chystal presunúť do zimného tábora, zastihla ho správa o vlne menších kmeňových nepokojov. I keď Varus povstania nepokladal za nič iné než len za lokálne potýčky, rozhodol sa v rámci výpravy na daných miestach zastaviť a rebélie potlačiť. Rýchlym víťazstvom si bol dokonca taký istý, že nepodnikol žiadne zvláštne opatrenia, dokonca dovolil, aby vojakov sprevádzali ich vlastné rodiny. Netušil však, že nepokoje sú len dômyselná pasca mladého šľachtica z germánskeho kmeňa Cheruskov, Arminusa. Doboví historici ho opisujú ako divokého a pekného muža, statočného v boji s inteligenciou ďaleko presahujúcou obyčajného vojaka. Tento syn kniežaťa Sigimeria slúžil v minulosti pod rímskym práporom počas vojen v Panónii a Illýrii. Rovnako pôsobil aj vo Varových oddieloch, kde si od rímskeho miestodržiteľa vyslúžil nesmiernu priazeň a lojalitu. Vďaka týmto skúsenostiam dobre poznal bojové manévre a taktiku Rímskeho vojska. Zaujímavé však je, že Arminusove dôvody k útoku nemuseli súvisieť len s nenávisťou voči „chamtivej orlici“, ale aj ako osobná pomsta strýkovi, prívržencovi Rimanov, ktorý mu nedovolil vziať si za ženu jeho dcéru Thusneldu.
Začiatkom septembra roku 9 n. l. je tak Varus donútený vyraziť z Mindenu na čele XVII., XVIII. a XIX légie (cez 20 000 mužov) do zimného tábora na severe. Spoločnosť mu robí okrem 5000 otrokov, žien a detí aj dobytok a vozy, spoločne kolóna o dĺžke až štrnástich kilometrov. Kvôli už vyššie spomínaným rebéliám Varus zmenil trasu cesty, priamo cez hustý, močaristý Teutoburský les, ležiaci medzi riekami Ems a Vezerou. Práve tu sa pred niekoľkými dňami zhromaždili tisíce germánskych bojovníkov z kmeňov Cheruskov, Chattov a Bructeriov. Presný počet vojska nie je dodnes známy, no pravdepodobná sila barbarov čítala niečo málo cez 12 000 mužov. I keď Varus dobre poznal nástrahy hustých lesov, v ktorých sa šíky legionárov nemohli naplno rozvinúť, neobozretne vydal rozkaz na cestu neznámym terénom, nevediac že si tým podpisuje rozsudok smrti.
Už počas prvých kilometrov pochodu zastihne Vara okrem silného dažďa aj správa o zmiznutí jeho „verného“ spoločníka Arminusa. I keď tejto informácii nekládol veľkú vážnosť, mala to byť predzvesť tých najhorších nočných môr. Krátko na to totiž poslovia prichádzajú z hlásením, že oneskorené jednotky legionárov sú pod ťažkým útokom. Miestodržiteľ Germánie sa preto rozhodne kolónu otočiť a zamieriť do Münsteru na dolnom toku rieky Ems. Tento manéver sa však ukáže ako extrémne nešťastný, už po niekoľkých hodinách presunu za absolútnej tmy, pretrvávajúceho dažďa a silného vetra začnú besniaci barbari zasypávať nepripravených Rimanov oštepmi a šípmi. Ako sa očakávalo, v lese sa légie nemôžu úplne rozvinúť a využiť svoje vynikajúce taktické schopnosti, vzniká tak pre Germánov obľúbený boj muža proti mužovi, kde majú rozzúrení divosi nad legionármi značnú výhodu. Taktiež neprestajný dážď spôsobil, že štíty vojakov nasiakli vodou tak, že už sa nedali uniesť a boli nepoužiteľné. Búrka a s ním spojený silný víchor lámal Germánmi napílené vysoké duby, ktoré následne spôsobovali už v tak dezorientovaných radoch rímskej armády chaos. Klincom do rakvy sa stali ohnivé balvany, spúšťané zo strmých svahov, poľahky prerážajúce akýkoľvek zorganizovaný šík.
Masaker trval celú noc, barbari pobili stovky legionárov, žien a detí. Napriek tomu však Varus a jeho skupinka verných na čele kolóny húževnato odrážala útoky, dokým sa im nepodarilo vybudovať provizórny tábor. Ráno spálili Rimania všetky vozy a zbytočnosti, ktoré by ich pri postupe brzdili a vydali sa na cestu. Nasledovali tuhé boje na otvorených priestranstvách, odkiaľ však boli legionári nútení ustúpiť spať do „prekliateho“ lesa. Tam Arminiove vojská zahájili ďalšie výpady, do obkľúčenia sa tentoraz dostala rímska jazda, ktorá sa pokúsila utiecť cez močaristý terén, ten sa ale pre elitu rímskeho vojenstva stal doslova hrobom. Preživší dôstojníci a legionári na čele s Varom sa na noc zastavili a v ceste pokračovali až ráno. No ani nový úsvit nepriniesol dobré správy, dážď stále neustal a straty v rímskych radoch sa len násobili, za tri dni a tri noci padlo cez 20 000 mužov. Zlomený Varus sa tak nakoniec rozhodne spoločne so svojimi veliteľmi spáchať masovú samovraždu. Légie XVII., XVIII. a XIX sú nadobro stratené. Avšak malej časti rímskej jazdy pod velením Valy Numonia sa podarí presekať si cestu von z lesa. Ostatní preživší, medzi ktorými je aj mnoho žien a detí, skončia buď ako otroci, mŕtvoly alebo obetné dary (zaživa pribití ku posvätným stromom, ukrižovaní či uvarení).
Keď sa správa o masakre dostane až do Ríma, Agustus upadá do depresie. Ešte mesiace po bitke sa prechádza prázdnym palácom, bije hlavou do steny, trhá si vlasy a kričí zúfalo do prázdna: „Varus, Varus, vráť mi mojich orlov !“ Božský imperátor považoval túto porážku za najväčšiu katastrofu vo svojom živote, a mal pravdu, Rím stratil veľkú časť Germánie a hlavne tri elitné légie, ktoré sa už nikdy neobnovili. Rovnako si uvedomil, že už nemá dostatok síl na ďalšiu expanziu, upustil od svojho plánu a severozápadnou hranicou impéria určil rieku Rýn. O päť rokov neskôr rímske prieskumné jednotky preniknú hlboko za líniu nepriateľa do hustého lesa, kde sa im vyskytne hrozný pohľad „našli hromady vybielených kostí a odťaté lebky nabodnuté na stromoch. Tie legionári pochovali, ako by to boli ich príbuzní, ich vlastná krv.“ Poslednú bodku za jatkami v Teutobruskom lese urobil veliteľ Tacitus. Ten počas útoku na tábor barbarov objavil a oslobodil niekoľko mužov z Varových légií, ktorí boli držaní v zajatí cez 40 rokov.
