Nehoda, ktorej následky neboli úplne odstránené ani po 50 rokoch.
Ľudstvu trvalo tisícky rokov, kým sa mu podarilo technológie doviesť až na takú úroveň, aby vďaka nim mohli zostrojiť najničivejšiu zbraň, akú dovtedy človek vyrobil. Američania sa ku finálnemu produktu, a teda atómovej bombe, dostali najrýchlejšie a jej zhodením na dve japonské mestá ukončili druhú svetovú vojnu v Tichom oceáne a ušetrili možno životy miliónom vojakov, ktorí boli pripravení na americkú inváziu na japonské územie. Atómová bomba teda navždy zmenila históriu ľudstva, či už v zlom alebo dobrom, to už necháme na tvojom posúdení, ale zhodenie dvoch bômb na Hirošimu a Nagasaki neboli ani zďaleka jediné výbuchy atómových bômb, ktoré naša planéta zažila.
Krátko po skončení druhej svetovej vojny začal tichý konflikt, ktorý sa v pozadí mierových rozhovorov niesol už niekoľko rokov aj počas vojny. Obe svetové superveľmoci pochopili, ako veľmi záleží smerovanie našej planéty na ich rozhodnutiach a namiesto toho, aby dali hlavy dokopy a spojili sa s cieľom hľadať vyššie dobro, začali medzi sebou súperiť. Spojené štáty americké a Sovietsky zväz viedli studenú vojnu prakticky až do roku 1989 a svet počas nej okrem vyhrážok zažil aj mnohé situácie, v ktorých nás od obrovských nešťastní delili iba sekundy či minúty.
Studená vojna sa v 60. rokoch minulého storočia stihla úspešne zakoreniť do hláv obyvateľov po celom svete a nukleárna hrozba začala naberať reálne kontúry. Spojené štáty americké sa preto rozhodli v roku 1960 spustiť operáciu s názvom Chrome Dome, ktorej cieľom bola schopnosť protiútoku v prípade, že by sa situácia skutočne vyhrotila a Sovietsky zväz by na USA vypálil atómové hlavice. Od začiatku 60. rokov sa preto každučký deň po celých 24 hodín premávali americké lietadlá nad Atlantikom. Vyštartovali z jednej z amerických leteckých základní a keď dosiahli pobrežie Talianska, tak sa opäť otočili a vydali na let späť do Severnej Ameriky. Samozrejme, že misia takýto obludných rozmerov sa nemohla zaobísť bez toho, aby bolo lietadlo vo vzduchu dotankované, a tak sa vždy bombardéri s atómovými hlavicami na palube zastavili nad južným Španielskom, kde sa stretli s tankovacím lietadlom a po úspešnom doplnení paliva mohli pokračovať vo svojej ceste. Počas jedného letu z USA do Európy a naspäť takto musela posádka zvládnuť celkovo až 4 dotankovania priamo vo vzduchu a aj keď to viac ako 6 rokov išlo vždy takmer úplne hladko, 17. januára roku 1966 to bol o trošku iný príbeh.
Americké lietadlo B-52 Stratofortress s jadrovými hlavicami na palube kontaktovalo svoje tankovacie lietadlo v podobe stroja KC-135 Stratotanker a keď sa už mali lietadlá priblížiť a spojiť pomocou mohutnej hadice, prílišná rýchlosť na strane B-52 spôsobila, že ťažké tankovacie zariadenie vo vysokej rýchlosti narazilo priamo do bombardéru a náraz bol taký silný, že B-52 okamžite stratilo svoje ľavé krídlo. Z toho, čo najskôr vyzeralo ako rutinná operácia, sa vykľuli pekelné sekundy v životoch oboch posádok. Tankovacie lietadlo nemalo absolútne žiadnu šancu, keďže náraz zapálil palivo a stroj sa začala rútiť k zemi. Bombardér na druhej strane so strateným ľavým krídlom nemal šancu na prežitie a keď sa začal vo vzduchu rozpadať, posádka ledva stihla vyskočiť a zachrániť si svoje životy. Životy si síce výskokom zachránili, ale keď si uvedomili, že sa v rozpadávajúcom lietadle nachádzajú aj štyri vodíkové atómové bomby, iba dúfali, aby ich dopad na zemský povrch nespôsobil priveľké škody.
Na palube bombardéra sa teda nachádzali štyri vodíkové bomby a každá z nich nakoniec aj niekam dopadla. Prvá z nich dopadla zopár kilometrov od pobrežia priamo do mora, ďalšie dve dopadli neďaleko španielskej dedinky Palomares, ale tá posledná spadla priamo medzi ľudí. Nič netušiaci Španieli iba prekvapene pozerali na to, že sa na nich odrazu z nebies valia horiace trosky čohosi, čo ešte pred pár sekundami bolo tankovacie lietadlo a bombardér. Nevedeli o tom, že práve bombardér prevážal vodíkové bomby, a tak sa zvedavo prizerali na to, čo za hlavice im to dopadli priamo pod nohy. Ak sa v tejto chvíli divíš, prečo vlastne po dopade nezmizla polovica Európy, keďže tieto vodíkové bomby v sebe skrývali dohromady až štyristonásobnú silu bômb zhodených na Japonsko, potom ti radi aspoň laicky vysvetlíme, čo im v tom zabránilo. Aby vodíková bomba detonovala a rozpútala hotové peklo na Zemi, posádka lietadla by musela pred jej zhodením aktivovať elektrické obvody, ktoré by potom zabezpečili, aby sa výbušniny vo vnútri odpálili v presne stanovenom poradí a umožnili tak reakciu rádioaktívneho materiálu ako urán a plutónium. Aj napriek tomu, že k tejto reakcii nedošlo, však v bombách vybuchli obyčajné nálože a výsledkom toho bolo šírenie rádioaktívnych častíc po okolí. Nebolo ich veľa, pretože sa bomby zavŕtali po dopade dosť hlboko do zemského povrchu, ale dodnes je v Španielsku ohradená oblasť, do ktorej ľudia nemajú prístup práve kvôli rádioaktívnemu odpadu nachádzajúcemu sa tam ešte aj 50 rokov po nehode.
Vystrašení ľudia teda unikli svojmu smrteľnému osudu a na miesto boli okamžité vyslané zásahové tímy, ktorých hlavnou a najmä primárnou úlohou bolo lokalizovať spadnuté bomby a okamžite ich odstrániť. Aj keď tri z nich zmizli v priebehu zopár hodín, štvrtú Američania vo vode hľadali ešte niekoľko mesiacov. Bomby však na španielskej pôde stihli po malom výbuchu zanechať aj pôdu zamorenú rádioaktívnymi časticami. Tímy z USA sa preto vyberali na miesto nehody s tisíckami barelov, do ktorých pôdu nasypávali a potom ju odvážali späť do Ameriky, aby Španielsko zbavili toho, čo sami spôsobili. Na druhej strane, u obyvateľov dedinky Palomares nebola neskôr zistená ani nadmierne zvýšená miera rádioaktívnych častíc, a tak sa predpokladalo, že ich krátkodobé šírenie po výbuchoch nemalo na ľudí žiadny dopad. Mnohí napokon aj tak neskôr argumentovali tým, že miera ľudí umierajúcich na rakovinu a podobné ochorenia sa neúmerne a náhle zvýšila.
Aj keď štyri americké vodíkové bomby omylom dopadli na španielsku pôdu už pred viac ako 50 rokmi, dodnes musia Američania spolupracovať so španielskou stranou, aby úspešne a nadobro vyčistili pôdu, ktorú vlastnou chybou zamorili. Ktovie, ako by sa história nášho sveta vyvíjala, keby sa studená vojna nikdy nezačala.
