Téma 2. svetovej vojny a holokaustu bola vyťažená toľko ráz, až sa môže zdať, že o nej filmy nemôžu povedať nič nové. Je vyzdvihovaná maďarská dráma iná, alebo len využíva námet k ľahkému úspechu a zbieraniu cien?
Nie je nič zvláštne na tom, že sa okolo niektorých filmov vytvorí výrazný hype dávno pred tým, než má bežný divák šancu ich vidieť na prístupnejších festivaloch alebo v kinách. V prípade niektorých titulov ovácie časom opadnú, u iných pretrvávajú i mesiace potom. Príkladom druhého typu je i ambiciózny celovečerný debut maďarského režiséra Laszla Nemesa. Sugestívny obraz koncentračného tábora vyniesol 38-ročnému debutantovi Veľkú cenu poroty v Cannes za najlepší film, Zlatý glóbus pre najlepší cudzojazyčný film, nomináciu na Oscara a vyše 60 ďalších ocenení a nominácií. Ešte v októbri sme ho mali možnosť vidieť v rámci prehliadky Be2Can, prezentujúcej filmy z troch prestížnych svetových festivalov. 18.2. vstupuje film do bežnej distribúcie.
Dej filmu je zasadený do koncentračného tábora v Osvienčime počas II. svetovej vojny. Hlavným hrdinom je maďarský Žid Saul Auslander (Géza Röhrig). Saul je členom tzv. „Sonderkommanda“, skupiny väzňov špeciálne vybraných pre vykonávanie tých najhorších prác v celom tábore. Pravidelné transporty nových väzňov, plynové komory, vynášanie a spaľovanie mŕtvych tiel sú celkom bežnou súčasťou jeho života v desivom prostredí. Každý deň síce znovu čelí pohľadu na hrôzu a smrť, no vníma ich celkom rutinne, bez rozpoznateľného záchvevu emócií, strachu či zhnusenia. Jeho zdanlivú otupenosť však náhle prelomí pohľad na umierajúceho chlapca, ktorého plyn okamžite nezabil. Odmietne vykonať svoju povinnosť a telo nechce prenechať doktorom na pitvu. Rozhodne sa v chaose obludného tábora smrti nájsť židovského rabína, aby mohol chlapca pochovať.
Mohlo by sa zdať, že téma holokaustu je dostatočne silná na to, aby nepotrebovala osobité a novátorské uchopenie. Laszlo Nemes však opúšťa bezpečné vody hry na istotu. Saulov syn od prvej minúty zaujme netypickým štýlom. Kamera sa po celý čas pohybuje prakticky výhradne v tesnej blízkosti Saula, nazerá mu cez rameno a zaberá ho v detailoch. Neustále sa ocitá uprostred živého diania a je zasypávaná vizuálnymi podnetmi. Vzniká tak dojem, akoby kamera, respektíve divák bol ďalšou postavou filmu, ktorá Saula nasleduje pri každom jeho kroku. Nutnosť sústredenia a stotožnenia sa s tým, že vidíme (a počujeme) len toľko, koľko hlavný hrdina, zvyšuje nemožnosť rozhľadu po scéne, spôsobovanú množstvom ľudí, ktorých koordinované pohyby pripomínajú hemženie mravcov v obrovskom mravenisku. Fakt, že vidíme len malý výsek z filmovej skutočnosti je ešte umocnený voľbou tzv. akademického formátu obrazu s pomerom strán 1.37:1 (teda relatívne blízky štvorcu), používaného prevažne od 30. do začiatku 50. rokov minulého storočia. S tým kontrastuje dĺžka záberov, ktoré však ani na moment nedostávajú šancu pôsobiť nudne. Navyše zasadením väčšiny deja do podzemných priestorov vzniká extrémne silný klaustrofobický pocit. Každý návrat na povrch pod šíre nebo vyvoláva pocit úľavy - ale len do chvíle, než je Saul opäť nemilosrdne vtiahnutý do nezastavujúcej mašinérie.
Kým kamera ukazuje takmer vždy len kúsok filmového sveta, zvuk zohráva voči nej opačnú rolu. Jediná hudba, ktorá sa v snímke objavuje, je tá na pozadí záverečných titulkov. O to významnejšiu rolu hrajú zvuky a ruchy z okolitého prostredia. Obklopujú Saula i diváka a stávajú sa našim sprievodcom po priestore. Nezriedka na nich stavia celé rozprávanie a dodáva nám skrz ne dôležité informácie. Napríklad miesto toho, aby nám film ukázal ľudí umierajúcich v plynových komorách, necháva nás spolu so Saulom pred zatvorenými dverami a k nám sa donášajú len zúfalé hlasy, výkriky a búchanie rúk dobíjajúcich sa von. Celá scéna sa tak zaobíde bez zbytočnej explicitnosti, pretože vysvetlenie nepotrebujeme. Hrôzostrašný efekt vedomia o tom, čo nevidíme je snáď ešte väčší, než keby nám to Nemes len jednoducho a priamo ukázal.
Nekonvenčná práca s obrazom a zvukom je nielen ozvláštňujúca, ale pomáha snímke nájsť cennú rovnováhu podobne ako voľba protagonistu. Saulov syn sa nevyžíva v brutalite nacistov a strašných podmienkach života zajatcov, no ani pred nimi neodvracia zrak. Všetky desivé výjavy z dokumentov, učebníc dejepisu a rozprávaní pamätníkov naberajú reálnej podoby, no dejú sa akoby mimovoľne a pri rýchlom tempe si ich miestami už takmer nestíhame všímať.
Po vzore úvodného záberu, respektíve scény možno povedať, že jediným ostrým bodom príbehu je Saul. Tým, čo film posúva vpred je vývoj jeho charakteru z apatického príslušníka Sonderkommanda v muža, ktorý sa snaží pochovať svojho údajného syna. Dôležité pritom nie je, či skutočne ide o jeho dieťa, ale že napriek zdaniu prejaví emócie a získa silnú motiváciu. Hodnovernosť tejto premeny, samozrejme, závisí od výkonu predstaviteľa, ktorým je debutujúci Géza Röhrig. Postavu sa mu podarilo obdariť charizmou a i najnepatrnejšími zmenami v mimike tváre dokáže vyjadriť lásku, bolesť alebo strach. Divák tak nemá problém stotožniť sa s ním a nechať sa previesť dvoma dňami uprostred pekla na zemi.
Saulov syn je radikálnym obrazom holokaustu, jedinečný zvolenou perspektívou a emocionálne vyčerpávajúci silným spracovaním. Koncentračný tábor v Osvienčime v ňom nadobúda podoby zdanlivého chaosu, ktorý sa však riadi pevne stanoveným mrazivým poriadkom. Monštróznosť tábora smrti sa v ňom prelína s emotívnym, avšak ani trochu patetickým intímnym príbehom muža, núteného podieľať sa na hrôzach, ktorý hľadá spásu v pohrebe dieťaťa podľa židovských zvyklostí. Rozhodne nejde o ľahko stráviteľný film, pri ktorom sa budete cítiť príjemne, ale zároveň toho nezneužíva a nemení sa v prehliadku krutosti a amorálnosti. Preto som presvedčený, že ide o jeden z najvýznamnejších príspevkov na túto tému, o ktorom sa bude ešte veľa hovoriť. Želať mu veľa šťastia na Oscaroch tentoraz hádam ani nie je nutné. 10/10
