Aj naša kinematografia sa môže pýšiť mnohými filmovými pokladmi.
Nedávno sme vám priniesli výber toho najlepšieho z českej a slovenskej produkcie posledných rokov a tentokrát prichádzame s ďalším výberom, zahŕňajúcim oveľa širšie obdobie. Napriek tomu, že Slovensko bolo po väčšinu 20. storočia súčasťou Československa, dokázalo vytvoriť osobité filmy a objaviť talentovaných režisérov, ktorí sa svojou tvorbou významne podpísali pod pozoruhodnú domácu produkciu. Dopredu upozorňujeme, že sme vyberali na základe mnohých faktorov - či už išlo o kvalitu, silu príbehu alebo formálnu stránku a niektoré mená sa v zozname objavia viackrát. Mnohé výborné snímky sa sem bohužiaľ nedostali, či už je to Slávnosť v botanickej záhrade, Tisícročná včela alebo Všetko čo mám rád. Ak vám aj mnohé z nich nič nehovoria, dajte slovenskému filmu šancu a nebudete sklamaní.
Jánošík (réžia: Martin Frič, 1935)
Slovenské filmy často vychádzajú z ľudovej tradície a folklóru, veď aj preto bolo nášmu hádam najznámejšiemu hrdinovi a zbojníkovi venovaných toľko diel. Zaujímavým počinom bol nemý Jánošík Jaroslava Siakeľa z roku 1921, no až druhý pokus z roku 1935 zobrazil našu národnú legendu v plnej nádhere. O réžiu sa síce postaral český režisér Martin Frič, avšak z viacerých dôvodov môžeme film priradiť do slovenského výberu - či už kvôli jazyku, hereckému ansámbelu alebo samotnej téme. Frič spojil v Jánošíkovi poetiku s folklórom a dodal dielu tú pravú energiu, ktorá môže upútať i súčasného diváka. Pozoruhodný herecký výkon predviedol mohutný Paľo Bielik, o ktorom v rebríčku ešte budete počuť.
Kapitán Dabač (réžia: Paľo Bielik, 1959)
Paľo Bielik postupne prešiel z roly herca do pozície režiséra a inšpirovaný II. svetovou vojnu a Slovenským národným povstaním nám priniesol hneď niekoľko významných diel. Jedným z nich je príbeh vysokého, štíhleho a priam jánošíkovsky vykresleného hrdinu - kapitána Dabača, ktorý sa pridá do povstaleckých kruhov a stane sa tak idolom slovenského ľudu a vyobrazením nádeje, odvahy a bojovnosti. Práve postava Dabača v podaní geniálneho Ladislava Chudíka dodáva filmu dynamiku i spád. Kapitán je neskôr zranený a odkázaný do opatery obyčajných ľudí. Tí mu poskytnú jedlo, prístrešie i skrýšu pred Nemcami. Podobne ako vo Vlčích dierach, aj tu postupne dochádza k lamentovaniu nad zmyslom vojny a jej kritike.
Slnko v sieti (réžia: Štefan Uher, 1962)
Štefan Uher je priekopníkom slovenského filmu. Slnko v sieti je vizuálne úžasným rozprávaním, kde hrá obrovskú úlohu ostrosť obrazu a poetika záberov, postáv i miest - o to všetko sa veľkým dielom zaslúžil kameraman Stanislav Szomolányi. Uher nám vo filme podáva kúsky rozdrobenej skladačky a rovnako necháva nás i postavy bezbranne tápať vo víre života. Hlavný hrdina Fajolo uteká od lásky, aby následne narazil počas brigády na ďalšiu. Slnko v sieti je bojom a trápením človeka nad všednosťou života, nechá nás plávať po boku Fajola a vo vnútorných monológoch nám odhaľuje jeho každodenné prežívanie i bolesť z neistoty a samoty.
Boxer a smrť (réžia: Peter Solan, 1962)
Prvý Peter Solan v našom rebríčku. Menej komický a viac vážny. Témou je tentokrát nesloboda a neistota blížiacej sa smrti. Príbeh boxera je zasadený do prostredia koncentračného tábora a Jan Komínek (Štefan Kvietik) doslova bojuje o svoj život. Stáva sa tréningovým partnerom boxovacím vrecom pre veliteľa tábora Krafta. Postupne však tvrdo trénuje, čoskoro sa s Kraftom zblíži, dostáva viacej jedla a chodí behať vonku za plot (vďaka čomu okúsi slobodu, no zároveň vyvolá žiarlivosť ostatných spoluväzňov). Strhujúci príbeh večného súboja ohraničený štyrmi stranami boxerského ringu. Nebudeme vám prezrádzať, či padne záverečný knokaut. Presvedčte sa sami.
Obchod na korze (réžia: Ján Kadár, Elmar Klos, 1965)
Dá sa robiť výber slovenských filmov a nespomenúť legendárnu postavu arizátora Tóna Brdka? Ten nás v úžasnom podaní Jozefa Kronera sprevádza históriou Slovenského štátu a kritickým okom rieši nielen vtedajšiu židovskú otázku, ale i samotný vzťah muža a ženy. Úžasný herecký výkon však okrem Kronera predvádza aj Ida Kaminska ako stará senilná obchodníčka, ktorá žije izolovane vo svojom domčeku a o hrôzach vonku nemá ani potuchy. Veď jej charakter vykresľuje hneď prvá scéna stretnutia s Brdkom, keď sa jej snaží vysvetliť, že je arizátor a ona len milo, nechápavo a usmievavo prikyvuje. Film získal svojho času Oscara a Ida Kaminska naň bola nominovaná za najlepší herecký výkon.
Kým sa skončí táto noc (réžia: Peter Solan, 1965)
Komédia jednej noci. Alebo skôr tragédia? V každom prípade ide o chuťovku pre každého fajnšmekra rezkých dialógov, ktorá sa odohráva v drahom podniku kdesi v Tatrách. Postavy pijú, tancujú a zabávajú sa, no stihnú medzi sebou vyvolať mnoho konfliktov, niektoré vzniknú kvôli láske, iné pre peniaze, ďalšie zo žiarlivosti či kvôli alkoholu. Dvojica Dančiak-Labuda si hľadá partnerky na večer a popritom stretáva niekoľko zaujímavých, brilantne vykreslených postáv, z ktorých najvýraznejšou je jednoznačne boháč za barom. Každý herec zo seba vydal maximum a na malej ploche baru vdýchol svojej postave originálny a uveriteľný charakter. Vzniklo tak poctivo zrežírované dielo, ktoré bez pochyby zabaví i dnešného diváka.
Medená veža (réžia: Martin Hollý, 1970)
Medená veža je dramatickým príbehom trojice kamarátov a horalov, ktorým do života nečakane vstúpi mladá a krásna študentka. Ich osudy sa preplietajú na vysokohorskej chate obkolesenej nádhernými scenériami Vysokých Tatier, kde sa film nakrúcal. Skvelý scenár Ivana Bukovčana o priateľstve a láske sa vyhýba gýču, či neprirodzenosti a hereckým predstaviteľom ponúka skvelo napísané postavy. Svojich úloh sa zhostili esá tej doby - Štefan Kvietik, Ivan Mistrík, Ivan Rajniak, Michal Dočolomanský a Emília Vašáryová, pričom niektorí z nich si svoje úlohy zopakovali v podarenom voľnom pokračovaní menom Orlie pierko a pravdepodobne právom zabudnutom záverom trilógie, filmom Stratená dolina. Pre milovníkov krásnych hôr, vzťahových drám, hudobných kompozícií skvelého skladateľa Zdeněka Lišku a nadštandartných hereckých výkonov, je Medená veža povinnosťou.
Obrazy starého sveta (réžia: Dušan Hanák, 1972)
Kultový dokument Dušana Hanáka je pohľadom do neznámych, priam exotických zákutí Slovenska. Zobrazuje ľudí odtrhnutých od súčasnosti a zaseknutých v čase - žijúcich vo svojich domčekoch v jednoduchých podmienkach bez televízie, novín, telefónov, len samých so svojimi zvieratkami. Rozprávanie (ne)obyčajných starcov a stareniek za sprievodu hudby a hlasu Ladislava Chudíka je poetickou sondou do čistých duší, nepoškvrnených modernou dobou. Film je i v tomto storočí aktuálny a obsahuje mnoho múdrych výrokov, či trefných myšlienok. Títo ľudia žijú osamotení v totálnej izolácii od sveta, na ich tvárach môžme vidieť vrásky, ktoré do nich vryli roky života a skúseností. Napriek všetkému ostávajú veselí a plní energie.
Sedím na konári a je mi dobre (réžia Juraj Jakubisko, 1989)
Juraj Jakubisko je podobne ako Elo Havetta režisér - výtvarník. Jeho filmy sú typické farebnosťou, do obrazu vnáša mágiu, čím sa výrazne odkláňa od zvyšku domácich tvorcov. „Slovenský Fellini" má za sebou viacero známych i úspešných diel, či už hovoríme o jeho debute Kristove roky alebo Tisícročnej včele, no my sme sa rozhodli vybrať vtipno-smutnú drámu o hľadaní vlastnej identity. Už samotný titul vystihuje jeho atmosféru, ktorá na jednej strane ponúka voľnosť sedenia na konári, no na druhej poukazuje nad hrozbou pádu. Majstrovsky zrežírovaný príbeh dvoch mužov bojujúcich o priazeň jednej ženy, v ktorom si na Boleka Polívku posvietite z diametrálne odlišného uhla.
Záhrada (réžia Martin Šulík, 1995)
Tajomné vznášajúce sa dievča na plagáte Záhrady len podčiarkuje mágiu tohto slávneho filmu. Martin Šulík nám v kolaborácii s Francúzskom priniesol nekonvenčný príbeh hľadania, ktorý zožal úspech nielen u divákov, ale i u kritiky. Jakub (Roman Luknár) uniká od spoločnosti a problémov do odľahlého domčeka jeho starého otca, kde v úhľadne rozdelených kapitolách stretáva zaujímavé kreatúry - či už J. J. Rousseaua, bosého pastiera, alebo pôvabnú gráciu. Každá z týchto postáv, každá z udalostí ohýba Jakubovou realitou a každým dňom ho unáša ďalej od reálneho sveta. Vycibrená poetika, pamätné scény, príťažlivý vizuál - tieto všetky atribúty robia zo Záhrady film, ktorý by mal každý divák povinne zhliadnuť.
Bonus: Vlčie diery (réžia: Paľo Bielik, 1948)
Paľo Bielik po tretíkrát. Len tri roky po vojne sa Bielik podujal pretaviť vlastnú poviedku na filmové plátno a vytvoril pozoruhodný a funkčný obraz vojny. Dej sa odohráva počas Slovenského národného povstania a sleduje osud rodiny Svrčinovcov - odchod bratov do hôr, ich pričlenenie k partizánom a následné tragédie, ktoré v konečnom dôsledku poukazujú na nezmyselnosť vojny. Režisér zobrazuje kolektívneho hrdinu, ktorý spoločnými silami bojuje proti zákerným Nemcom. Film predbieha svoju dobu a neraz nás zaskočí svojou drsnosťou i brutalitou, kde sú za cenu vyššieho víťazstva ľudia schopní siahnuť si na vlastný život.
Videli ste všetky z nich? Ktorý z menovaných filmov máte najradšej a ktorý vám tu chýba?
