Čo sa stane, keď sa spoja J. K. Simmons a Miles Teller v životných výkonoch? Sekunduje im pritom úžasná hudba a vycibrené napätie.
Niektorí ľudia cítia a vnímajú film úplne inak, než tí ostatní. Rodia sa v priebehu rokov a od svojich kolegov v branži sa viditeľne líšia. Jedným z nich bude možno aj Josh Trank, mladý režisér, ktorý v roku 2012 prišiel s (podľa mňa) podareným sci-fi, Kronika. Zaujímavé na nej je, že štúdio Fox vyšla len na 12 miliónov dolárov (!). Trank má vlastnú víziu, ktorú prehĺbi v remaku Fantastickej štvorky, do ktorej obsadil aj Milesa Tellera, hlavnú postavu hudobnej drámy Whiplash, o ktorej sa dnes budeme baviť. Je zjavné, že práve Trank bol prvý, ktorý v tomto nádejnom hercovi niečo uvidel. Nakoniec, doteraz mal za sebou len postavy vtipkujúcich a formálnych chalanov. Ale to, čo spoločne s J. K. Simmonsom predviedli v tejto snímke, je ohromujúce.
Whiplash nám prezentuje mladého Andrewa a jeho sen stať sa bubeníkom veľkého mena. A je mu pritom jedno, kam až bude musieť zájsť. Jeho cieľ dosiahne reálnych kontúr v momente, keď si ho vyhliadne neslávne známy dirigent Fletcher, známy nielen tvrdými praktikami. Svojich žiakov nenúti robiť nič zlé. Ak chcú, môžu sa zobrať a odísť preč. Orchester Terenca Fletchera nepotrebuje slabých jedincov. Andrew verí tomu, že jazz je cesta a aby po nej mohol kráčať, pôjde aj na dno svojich síl. Tam ho dovedie Fletcher, viac psychickým, než fyzickým terorom. Nakoniec, oveľa viac sa bojíte jeho pohľadu a hlasu, než jeho pästí. 60-ročný J. K. Simmons dosiahol svoj herecký vrchol a výkon hodný Oscara. Výkon, ku ktorému budú vzhliadať mnohé hollywoodske wannabe hviezdy posledných rokov. Energia a zanietenie z neho sršia v množstvách, ktoré vám rozpumpujú krv a napnú všetko svalstvo. Budete ticho sedieť a očakávať, kedy bude miestnosťou znova rezonovať jeho hlas a budete sa modliť za členov kapely, aby nepokazili ani jeden tón. Fletcher je totižto neznesiteľný a úchvatný zároveň, má vplyv na každého člena kapely a bezproblémovo nimi dokáže manipulovať. Je to typ človeka, ktorému by ste najradšej vrazili, ale akonáhle sa na vás pozrie, pochopíte, že by to nebolo najrozumnejšie. Postava Tellera, Andrew, na tom tiež nie je oveľa lepšie. Z morálnych dôvodov nemôžete fandiť ani jednému, no oboch ich chápete. Andrew je k svojmu okoliu a dokonca aj k sebe sebecký. Tréning a jazz pre neho znamenajú viac, než čokoľvek iné a bez problémov vymaže zo svojho života aj svoju priateľku. Je cieľavedomý, no neuvedomuje si chýb a rizík, do ktorých sa púšťa. Je ale vytrvalý a Fletcher v ňom vidí možnosť, ako splniť svoj cieľ - dostať z ľudí viac, než čo je od nich očakávané. Je mu jedno, kam pri tom až zájde. Účel svätí prostriedky, avšak praktiky Fletchera ukazujú, že aj to môže byť len výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.
Hudobná dráma disponuje skvelou hudbou (prekvapujúco). Nikdy by som však nepovedal, že mám rád jazz. Nikdy. No pri sledovaní tohto filmu som si vychutnával každý úder paličiek do bubnov, každý výdych do trúbky a každý moment, kedy som si mohol klepať nohou o zem do rytmu. V tej chvíli som bol rád, že ma nevidí Fletcher a nemôže ma zdevastovať kvôli tomu, že vlastne v rytme nie som. Jediné, čo mi na snímke vadilo, bol až citeľný tlak na emócie od scenáristu a režiséra zároveň, Damiena Chazelle. Ten vytváral situácie a dialógy tak, aby logicky a bezodkladne vyúsťovali v nielen ústne potyčky, ale aj mrazivé momenty medzi učiteľom a žiakom. Zo začiatku som mu to žral, ale neskôr to začalo už naberať čoraz hrubšie kontúry. Vo finále mi to avšak nevadilo. Konfrontácie medzi oboma hlavnými postavami, ktoré sa tešili a doslovne sa vyžívali v momentoch, kedy ten druhý trpel, som si náramne užíval. Whiplash je perfektne zostrihaná dráma, ktorej jediná, menej než úžasná časť, je jej začiatok, ktorý sa rozbieha trochu pomalšie. Následne ste však už neodlúčiteľne vtiahnutí do deja a môžem vám garantovať, že pred ním neutečiete, rovnako ako pred Fletcherovým hnevom a despotickým pohybom ruky. Koniec Whiplashu cítite. Vtiahne vás doň bez varovania, no s gráciou práve excelentná kamera, dusivá a nad očakávania bohatá atmosféra a samotná hudba. Máme totiž čo dočinenia s jedným z najúžasnejších finišov vo filmoch vôbec. Andrewovo sólo je jednoducho brilantné a zapojenie sa Fletchera je vrcholom vzťahu týchto dvoch, na míle vzdialených osôb, ktorí sa k sebe konečne priblížili a boli schopní vnútorne si porozumieť vďaka hudbe.
Whiplash je úžasný takmer po každej stránke. Na scenári by sa dalo ešte trocha zapracovať, no excelentné herecké výkony, ohromujúci strih, brilantná réžia spojená s do deja precízne vťahujúcou kamerou a chytľavá hudba spôsobili, že sme boli svedkami jedného z najlepších filmov roka. Najlepšie však prišlo na koniec, kedy nám Miles Teller ponúkol grandiózny finiš drámy, ktorá nás očarila hudbou, no znechutila diablom Fletcherom v podaní úchvatného J. K. Simmonsa. Nuž, ak nechápete, aký prínos majú pre vás ako hudobníka krvavé kvapky na bubnoch, nepochopíte motiváciu ani jedného z nich - 9/10.
