Kláštor Katarínka okrem bežných návštevníkov často navštevujú i lovci duchov. V ruinách totiž údajne straší.
1697, Malé Karpaty – Ku kláštoru Katarínka sa pomaly vlečie dav ľudí. Mnohí pútnici vyrazili z okolitých dedín a miest ešte za tmy. Nesú so sebou kríže, sväté obrazy a pospevujú náboženské piesne. Ich spev sa odráža od skál a stúpa ponad les ako jeden hlas.
Chudobní roľníci na púť chodia už roky a lichtenštajnskí vojaci to vedia. Zhromaždenie sa preto rozhodnú využiť, aby naverbovali mládencov do armády. Kde sa schádzajú ľudia, tam sa nájdu aj mladí, silní a zdraví muži. Pôjdu s nimi, a je im jedno, že proti ich vôli.
- Ako sme sa skoro niekomu nechtiac vkradli na farmu.
- Či sme videli podivné svetlo, ktoré opisovali niektorí návštevníci.
- Ako sa mi zazdalo, že v okne veže vidím siluetu, a či tam skutočne niekto bol.
- O fotkách, ktoré som doma našiel v galérii, hoci si nepamätám, že by som ich odfotil.
Keď sa pútnici priblížia pred brány kláštora, vojaci vybehnú spoza múrov a stromov. Napochodujú medzi ľudí ako vlci útočiaci na stádo oviec. Pochytajú chlapcov za goliere, ramená alebo vlasy – čo im príde prvé pod ruku – a začnú ich nasilu ťahať preč. Príbuzní si však svojich milovaných nedajú.
Jedna z matiek sa zavesí synovi na ruku a vojak ju odsotí tak prudko, že padne na zem. Aj poslední ľudia na konci sprievodu, ktorí dovtedy spievali, zrazu stíchnu, pretože si uvedomia prítomnosť vojska. Rozzúrený dav sa zrazu skoordinuje a zaútočí naspäť ako jedno obrovské telo.
Hoci vojaci pohotovo vyťahujú zbrane, proti presile nemajú žiadnu šancu. Musia cúvať. Pútnici ich nasilu zatlačia až do chrámu. Už nemajú kam ustúpiť, padajú na zem ako hrušky. Bijú ich a lynčujú, až ich nakoniec všetkých zatvoria vnútri.
Vojakov príde pred rozzúreným davom zachrániť gróf so svojimi bojovníkmi. Keď otvorí dvere chrámu, nájde jedného z mužov nehybne ležať na zemi. Je mŕtvy. Keby nezasiahol, nažive by pravdepodobne nezostal ani jeden z lichtenštajnských vojakov.
Toto je hrubý beletrizovaný opis iba jednej z temných udalostí, ktoré zasiahli kláštor Katarínka. Krvavá minulosť tohto miesta sa pritom začala písať ešte skôr, než tu vôbec vyrástli jeho múry.
Mladý pustovník Ján Apponyi žil v jaskyni uprostred lesa, kým si poňho neprišli rodičia. Násilím ho odviedli domov a na druhý deň zomrel. O vyše šesťdesiat rokov neskôr, v roku 1663, kláštor prepadli Turci. Keď ich cisárski vojaci vyhnali, vtrhli do kláštora, vyplienili ho a pozabíjali šľachticov, ktorí sa v ňom ukrývali.
Ani zrušenie kláštora v roku 1786 neprinieslo mŕtvym pokoj. O sedem rokov neskôr sa doň vlámali traja zlodeji a vykradli rodinné hrobky ukryté pod kláštorom.
Ruiny Katarínky dodnes stoja aj vďaka dobrovoľníkom v lesoch Malých Karpát pri obci Dechtice, neďaleko Trnavy. Podľa niektorých návštevníkov je na mieste zvláštna energia. Mnohí rozprávajú o tmavých postavách mihajúcich sa medzi stromami či o záhadnom svetle, ktoré sa svojvoľne rozsvecuje pri kaplnke. Toto miesto prilákalo aj lovcov duchov. Tí, ktorí ho navštívili, sú presvedčení, že v ruinách kláštora straší.
Aby sme zistili, či sa tu naozaj deje niečo nevysvetliteľné, rozhodli sme sa ho navštíviť aj my. A to nie cez deň, ale v noci, keď podľa legiend býva aktivita duchov najsilnejšia.
Ešte predtým, než sa spoločne vydáme na toto desivé dobrodružstvo, radi by sme ti pripomenuli, že tvoriť kvalitný obsah môžeme len vďaka členom Refresher Clubu. Ak sa ti naša práca páči, pridaj sa do neho ty a získaj tak prístup k stovkám zaujímavých reportáží. Nezabudni si prečítať napríklad náš zážitok z duchárskej seansy, alebo z noci, ktorú sme strávili v prítomnosti údajne posadnutej bábiky Elizabeth.
Prechádzka čerňavou
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako sme sa skoro niekomu nechtiac vkradli na farmu.
- Či sme videli podivné svetlo, ktoré opisovali niektorí návštevníci.
- Ako sa mi zazdalo, že v okne veže vidím siluetu, a či tam skutočne niekto bol.
- O fotkách, ktoré som doma našiel v galérii, hoci si nepamätám, že by som ich odfotil.
