Bývalá stravovateľka väzenskej nemocnice v Trenčíne nám porozprávala o údajnej šikane, ktorú zažila od nadriadených, ale aj o tom, ako vo väznici nebezpečne rozrábali a skladovali mäso.
„V praxi som často videla, že mäso nebolo riadne zmrazené ani po niekoľkých dňoch. Niektoré kusy boli už slizké a nevyzerali ako čerstvé mäso. Namiesto toho, aby takéto mäso automaticky vyradili, ho opláchli a použili na prípravu stravy. Niekedy si to všimli aj odsúdení. Dostávala som sa do veľmi nepríjemných situácií,“ hovorí bývalá príslušníčka Zboru väzenskej a justičnej stráže.
- Podľa čoho v ústave údajne posudzovali kvalitu mäsa a to, či je vhodné na ďalšie spracovanie.
- Či sa odsúdení alebo personál väznice sťažovali na tráviace ťažkosti.
- Akým spôsobom údajne Janu šikanovala jej nadriadená.
- Akú odpoveď dostala, keď sa obrátila na Generálne riaditeľstvo ZVJS.
- Ako na tvrdenia Jany T. reagovala hovorkyňa ZVJS.
Jana T. pracovala 4 roky vo väzenskej nemocnici v Trenčíne na úseku stravovania. Zo svojej funkcie si údajne všimla viaceré hygienické nedostatky pri spracovávaní jedla, na ktoré upozornila nadriadených. Bývalá bacharka tvrdí, že namiesto toho, aby sa pochybnosti dôkladne prešetrili, začali ju šikanovať a robili všetko preto, aby ju vyzliekli z uniformy:
„Neustála kritika, spochybňovanie môjho vzdelania a odbornej praxe, vytýkanie banálnych chýb a vykonštruované porušenia služobných povinností. Neustále som musela písať oficiálne vyjadrenia k mojim údajným pochybeniam, ktoré mi nadriadená odmietala preberať.“
Jana nám v otvorenom rozhovore porozprávala nielen o svojich skúsenostiach s odsúdenými a práci za múrmi väznice, ale aj o bacharskej kultúre nadriadených a systéme, ktorý podľa jej vlastných slov namiesto odstraňovania problémov odstraňuje ľudí, ktorí na ne poukážu.
V Refresheri pravidelne otvárame témy, ktoré hýbu spoločnosťou. Kvalitný obsah môžeme robiť len vďaka členom Refresher Club. Ak sa ti naša práca páči, vstúp doň aj ty a získaj tak prístup k stovkám prémiových článkov a užívaj si aj jeho ďalšie výhody.
Kedy ste nastúpili do Zboru väzenskej a justičnej stráže?
Vo februári 2019, nebolo to však moje prvé pôsobenie v zbore. Ešte predtým som pracovala ako civil na stravovaní v Liečebno-rehabilitačnom stredisku ZVJS Omšenie, kde som zastupovala kolegyňu počas materskej dovolenky.
Po skončení zmluvy som sa prihlásila do výberového konania do väzenskej nemocnice, ktoré som úspešne absolvovala. Samotné prijatie do služobného pomeru trvá niekoľko mesiacov. Súčasťou sú bezpečnostné, lekárske, fyzické aj psychologické preverenia. Po nástupe nasledoval základný a pred zaradením na moju funkciu aj špeciálny odborný výcvik.
Na akej pozícii ste pracovali?
Ako príslušníčka som bola zaradená na úseku stravovania. Moja práca súvisela s logistikou a dozorom nad prípravou stravy v príslušníckej a väzenskej kuchyni. Niečo ako „bacharka-prevádzkarka“.
Aké je to pracovať ako žena v takom drsnom prostredí, akým je väznica?
Je to náročné prostredie, ktoré vyžaduje disciplínu a odolnosť. Napriek tomu ma práca napĺňala a robila som ju veľmi rada. Možno to prekvapí, ale ako žena som sa medzi odsúdenými necítila ohrozená.
Ako ste vychádzali s odsúdenými?
Vždy je to v prvom rade o rešpekte. Väzenie je špecifické prostredie, ale ani za múrmi nemožno strácať úctu k človeku. Odsúdeným uložil trest súd. Úlohou príslušníkov nie je pridávať im ďalší.
Slušnosť tam nie je prejavom slabosti. Práve naopak, za múrmi veľmi rýchlo zistíte, že rešpekt funguje oboma smermi. Odsúdení sú veľmi vnímaví a pozorovali nás rovnako, ako sme my pozorovali ich.
Ako žena som mala možno trochu inú pozíciu. Niektorí sú na pokyn alebo autoritu ženy citlivejší. Ale hranice musia byť od začiatku jasné.
Poslúchali vás?
Áno. S odsúdenými zaradenými v kuchyni sa dalo pracovať. Mnohí boli pracovití a vedeli, že práca v kuchyni je de facto „za odmenu“. Nastavili sme si nejaké pravidlá, a ak fungovali, nebol žiadny problém.
Samozrejme, netreba si to idealizovať. Vedeli vám klamať priamo do očí a snažili sa aj niečo ukradnúť – napr. na oddiel prepašovať cukor v gumenej rukavici, ktorú si schovali do slipov. A takmer všetci nás presviedčali, že vo väzení sú nevinní.
Koľko vám trvalo zvyknúť si na toto ich účelové správanie a vybudovať si voči nemu odolnosť?
Nespomínam si presne, ale nie dlho. Po nejakom čase si na odsúdených zvyknete a naučíte sa reagovať. Sú v prostredí plnom obmedzení, takže prirodzene skúšajú, čo si môžu dovoliť.
Snažili sa vám aj lichotiť alebo vás „zbaliť“?
Smiech. Áno, zažila som aj vtipné situácie. Dostala som pozvánky na rande, na večeru a dokonca prišli do väznice aj pohľadnice. Pousmiala som sa nad tým a dala im jasne najavo, kde sú hranice.
Čo všetko ste mali v rámci svojej práce na starosti?
Na oddelení sme boli dve stravovateľky a vedúca. Spolupracovala tam s nami aj nutričná terapeutka zo zdravotného oddelenia, ktorá zabezpečovala odbornú časť liečebných diét a výživy, ďalej kuchári a odsúdení zaradení v kuchyni.
Vedúca stravovateľka bola služobne najstaršia a priama nadriadená aj po odbornej stránke. Okrem toho som plnila aj úlohy priamo od vedúceho oddelenia.
Hlavnou náplňou bola organizácia práce a kontrola činností odsúdených v kuchyni. Jednotlivé činnosti sme si s kolegyňou delili a striedali sa pri nich – objednávanie, zúčtovanie, výdaj tovaru zo skladu, inventúry, dozor nad výdajom stravy, zadelenie úloh pri sanitácii a čistiacich prácach, kontrola hygieny, rozpis zmien odsúdených, vynášanie smetí a podobne.
Aj obyčajné vynášanie smetí sa zmenilo na malú „výchovnú aktivitu“ a povýšili sme to na spoločný humor – triedili sme, boli sme „eko-bio“. Aj vo výkone trestu sa získavajú návyky, ktoré si raz odnesú domov, nemusí to byť len o zákazoch a treste.
Koľko ľudí sa vo väzenskej nemocnici denne stravovalo – vrátane obvinených, odsúdených, príslušníkov a civilných zamestnancov? Bol medzi kvalitou jedla pre odsúdených a personál rozdiel?
Stravovalo sa tam približne 230 obvinených, odsúdených a pacientov a približne 250 príslušníkov a civilných zamestnancov. Fungovali dve samostatné kuchyne – väzenská a príslušnícka – pričom na obidvoch pracovali odsúdení.
Nepovedala by som, že medzi jedlom pre odsúdených a pre personál bol nejaký zásadný kvalitatívny rozdiel. Hotové jedlo nemuselo na prvý pohľad pôsobiť horšie. Rozdiel bol v tom, z akých surovín ho varili a akým spôsobom s nimi nakladali. Bravčové mäso vo forme jatočných polovičiek k nám dovážali primárne pre väzenskú kuchyňu, hoci niektoré časti z nich išli aj do príslušníckej.
Dodržiavali ste v ústave pri príprave jedál riadne hygienické štandardy?
Práve tu sa začali moje najvážnejšie pochybnosti. Začalo sa to so zmrazovaním rožkov, oveľa vážnejšie to však bolo pri bravčovom mäse.
Do väzenskej nemocnice prichádzali veľké dodávky jatočných polovičiek z vlastného hospodárstva OO Opatovce, ako aj od iných dodávateľov – približne 600 kg naraz, niekoľkokrát ročne. Museli sme ich prevziať, rozobrať na časti a časť mäsa aj uskladniť. Zbor si dával vyškoľovať aj odsúdených za „rozrábačov“ mäsa.
Časť mäsa použili na prípravu stravy hneď po dodaní, väčšie množstvo však bolo potrebné uchovať na neskôr. A práve tu nastával problém. V ústave sme nemali technológiu na rýchle zmrazenie takého množstva mäsa – tzv. „šoker“. Mäso sme preto uskladňovali do bežného mraziaceho boxu a truhlicového mraziaka. Keď však do takéhoto zariadenia vložíte naraz veľké množstvo čerstvého mäsa, nie je to to isté, ako keď doň vložíte už zmrazenú potravinu.
Neskôr prišlo zistenie, ktoré ma doslova šokovalo. Z odpovedí príslušných orgánov vyplynulo, že rozrábka mäsa vo väzenskej nemocnici nebola registrovaná Štátnou veterinárnou a potravinovou správou ani Regionálnym úradom verejného zdravotníctva. Tieto inštitúcie v danej prevádzke teda nikdy nevykonávali kontrolu postupu rozrábania ani mrazenia mäsa. Išlo teda o tzv. „čiernu prevádzku“.
Bol tento problém viditeľný na kvalite mäsa?
Áno. Často som pri práci videla, že mäso nebolo poriadne zmrazené ani po niekoľkých dňoch. Išlo pritom o stovky kilogramov mäsa uloženého naraz. Videla som, že niektoré kusy neboli riadne premrznuté, boli už slizké a nevyzerali ako čerstvé mäso.
„Bravčové mäso spracúvali v rámci Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Trenčín (NOO a ÚVTOS Trenčín) rovnakým spôsobom ako v rámci celého Zboru väzenskej a justičnej stráže – teda bezprostredným spracovaním jatočných polovičiek dodaných z vedľajšieho hospodárstva Rimavská Sobota – Sabová,“ povedala pre Refresher hovorkyňa ZVJS Anna Bečková Ragasová.
„Z dôvodu hospodárnosti a efektívnosti chovu ošípaných, ako aj z dôvodu poklesu počtu odsúdených zaradených v OO v Opatovciach, bolo v závere roku 2022 prijaté rozhodnutie o pozastavení živočíšnej výroby, pričom posledné kusy ošípaných spracovali v priebehu júna 2023,“ dodala Anna Bečková Ragasová.
Hovorkyňa tiež vyzdvihla, že v NOO a ÚVTOS Trenčín v sledovanom období od roku 2019 až 2023 boli vykonané pravidelné aj mimoriadne kontroly RÚVZ Trenčín, ako aj štátny dozor, pričom v rámci žiadnej kontroly alebo štátneho dozoru nepreukázali protiprávny stav, o ktorom hovorí respondentka.
Čo ste robili s takýmto slizkým mäsom?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Podľa čoho v ústave údajne posudzovali kvalitu mäsa a to, či je vhodné na ďalšie spracovanie.
- Či sa odsúdení alebo personál väznice sťažovali na tráviace ťažkosti.
- Akým spôsobom údajne Janu šikanovala jej nadriadená.
- Akú odpoveď dostala, keď sa obrátila na Generálne riaditeľstvo ZVJS.
- Ako na tvrdenia Jany T. reagovala hovorkyňa ZVJS.
