Linda od mala vedela, čomu by sa chcela venovať, no nakoniec sa jej side quest stal hlavnou záľubou.
Linda Minarčíková je módna návrhárka, ktorá má rada kávu, varenie, jednoduché veci, kľud a Vinted. Celkovo obľubuje jednoduchý život. „Myslím si, že som veľmi emotívna a empatická, ale zároveň si viem povedať svoje. Nebojím sa povedať pravdu, či už sebe alebo druhým. Neviem klamať,“ hovorí a dúfa, že toto všetko je cítiť aj z jej tvorby.
Linda je študentkou Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne, kde študuje Design odevu. Jej kúsky môžeš poznať z obálky časopisu ELLE, z koncertov Blanch, či z najnovších videoklipov od Hasana a Saula.
Vedela si už od detstva, čo chceš robiť?
Vedela, ale nebolo to to, čo robím teraz. Od detstva som mala hrozne veľa aktivít, takže to nikdy nebolo úplne lineárne. Dlho som tancovala a myslela som si, že sa budem venovať práve tomu.
Veľa sa toho ale zmenilo, šiť som začala ako taký môj „side quest“. Ale myslím si, že celý život som vnímala estetiku, len sa to najviac uchytilo práve v móde.
A si z umeleckej rodiny, alebo si k tomu prišla sama?
Vôbec nie, ale myslím si, že moja rodina má umelecké vlohy. No nikto sa nerozhodol tomu venovať kariérne.
Pred rozhovorom sme sa bavili, že s Blanch, ktorá taktiež nosí tvoje veci, pochádzate obe z Kysúc. Všimla som si ale, že obliekaš aj iných umelcov. Napríklad Hasan mal od teba bundu na coveri Space Blues Music a obliekala si aj Saula s Hasanom do nových klipov k Od Nekonečna do Dávna. Máš k slovenskej hudbe blízko?
Myslím si, že určite áno. Najhoršia otázka, akú mi môžeš položiť, je, akú hudbu mám najradšej, lebo je to hrozne široké spektrum.
Blanch je jedna z mojich najbližších ľudí, takže to je moja srdcovka. A teda Saula a Hasana som registrovala a počúvala už predtým.
Ako by si opísala pár slovami vibe tých outfitov?
Myslím, že v oboch prípadoch sa to dá dobre čítať. Styling na „Nejsem Sám“ pôsobil surovo a nezaradený v čase, ale zároveň citlivo a do istej miery retrospektívne. Mal v sebe časovú neukotvenosť, akoby sa pohyboval medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou.
„Zrkadlá“ naopak pracovali viac s farebnosťou a atmosférou priestoru. Boli čistejšie, classy a v niektorých momentoch až sporty chic. Vznikal tam výrazný kontrast voči „Nejsem Sám“, pôsobili viac kontrolovane, vizuálne uhladene a postavené na presnejšej estetike.
Aký by si povedala, že je zatiaľ tvoj najväčší míľnik v kariére?
Mám pocit, že akonáhle si nastavím nejakú pomyselnú hranicu, tak ju prirodzene posúvam ďalej, takže veľmi nevnímam kariéru cez jednotlivé míľniky alebo bodové „dosiahnutia“. Skôr je to pre mňa kontinuálny proces, vývoj.
Nemám pocit klasickej satisfakcie v zmysle „toto som už dosiahla“.
Ale ak by som mala niečo pomenovať, tak možno najväčší posun pre mňa nebol konkrétny projekt, ale skôr vnútorné prijatie vlastného spôsobu tvorby, že toto je môj jazyk, takto pracujem a toto som ja. A aj keď sa moja práca bude časom meniť, ten základ ostáva rovnaký.
Ktorá časť procesu ťa najviac baví?
Asi najviac ma baví konceptuálna a návrhová časť, aj keď úplne nenavrhujem v klasickom zmysle slova, skôr by som to nazvala tvorbou modelov a ich celkovým formovaním.
Veľmi ma zároveň napĺňa a baví aj to, že pracujem s ľuďmi, ktorí sú mi blízki, sú talentovaní a prirodzene ma posúvajú ďalej. Tá spolupráca je pre mňa veľmi inšpiratívna, často práve vďaka nej sa celá tvorba posunie niekam, kam by som sa sama možno nedostala.
Chcela by si mať v budúcnosti vlastnú značku? Alebo si skôr na one of one kúsky?
Určite by som chcela do budúcnosti kombinovať oba prístupy. Baví ma premýšľať nad produktom ako nad niečím, čo môže fungovať v širšom kontexte a mať presah, ale zároveň mi je blízka aj práca s individuálnymi, one of one kusmi.
Vnímam to ako prirodzený balans z kreatívneho aj ekonomického hľadiska. Mi dáva zmysel pracovať na rôznych úrovniach naraz. Zároveň si myslím, že práve limitované alebo solitérne kúsky vedia značke dodať charakter a priestor na experiment.
Momentálne som napríklad dokončila svoj prvý produkt! hodvábnu šatku. Hodváb je mi veľmi blízky materiál, s ktorým pracujem dlhodobo, takže mi prišlo prirodzené začať práve týmto smerom.
Máš nejakú vec, ktorú by si ani pri product line nechcela zautomatizovať?
V skratke by som asi nechcela zautomatizovať samotný výber a spracovanie materiálov, pretože práve na tom mi záleží najviac. Aj keď by produkcia mohla fungovať vo väčšom meradle, stále je pre mňa dôležité, aby si zachovala kvalitu, cit pre materiál a rukopis spracovania, s ktorým som stotožnená.
Ako to, že ti ten hodváb prirástol tak k srdcu?
Myslím, že je to kombinácia estetiky a taktilného vnímania. Pri práci s materiálmi si veľmi rýchlo začneš všímať jemné rozdiely… lesk, štruktúru, atď. Hodváb má pre mňa takú prirodzenú čistotu a pohyb, ktorý sa nedá úplne nahradiť iným materiálom. A čím viac s látkami pracujem, tým viac sa tieto rozdiely stávajú intuitívne čitateľné.
Taká profesionálna deformácia.
Úplne.
Vyberáš si aj látky podľa toho, kde sú vyrábané?
Toto je informácia, ktorú často ani nie je jednoduché dohľadať. V poslednom období však čoraz viac vnímam, že téma sustainability je veľmi komplexná a niekedy aj trochu zjednodušovaná v komunikácii navonok. Všetci hovoria o recyklácii, ale reálna prax je omnoho zložitejšia... nie vždy vedie k udržateľnejšiemu výsledku a niekedy môže produkovať aj ďalší odpad.
V rámci sourcingu pracujem najmä s deadstock materiálmi. Odoberám napríklad z e-shopu, ktorý vykupuje prebytkové látky z Talianska. Ide často o veľmi limitované množstvá, niekedy len okolo desať metrov z jedného druhu látky. No pôvodný proces výroby alebo farbenia materiálov nie je vždy možné presne dohľadať.
Snažím sa k tomu pristupovať čo najzodpovednejšie v rámci možností, ktoré mám.
Už deadstocky sú podľa mňa dobrá cesta, aspoň čo som počula.
Je to veľmi rozumná cesta, najmä vzhľadom na množstvo materiálu, ktoré už v systéme existuje. Z toho, čo sledujem, aj počúvam, ide o jeden z najpraktickejších spôsobov, ako pracovať s existujúcimi zdrojmi bez toho, aby vznikala ďalšia produkcia.
Zároveň ma fascinuje aj samotný spôsob, akým sa tieto materiály predávajú. Nakupujem v jednej predajni, ktorá pôsobí veľmi luxusne a kurátorsky, no v realite sú látky často označené rôznymi drobnými chybami, čo je pri deadstockoch úplne bežné.
To označovanie exkluzivity je tam, ale v skutočnosti tá exkluzivita nevzniká prémiovým spracovaním, skôr tým, že ide o limitované zvyšky bez ďalšej dostupnosti. A tým sa vlastne vytvára aj celý ten „niche“ charakter, ktorý je paradoxne založený práve na tom, že ide o materiál, ktorý už ďalej neexistuje v produkcii.
A si aj proti polyesteru a podobne? Snažíš sa používať skôr prírodné materiály?
Nie som doslova proti polyesteru celkovo. Ale polyester nenosím, polyester nešijem. Mne osobne to nie je príjemné. Výnimkou sú outdoorové odevy a ďalšie funkčné kúsky, pri ktorých volím syntetické materiály pre ich praktické vlastnosti.
Nemám rada, keď sa niečo imituje, ako napríklad polyester, čo vyzerá ako bavlna či hodváb.
Prešla by som teraz na dizajnovanie — ako veľmi pri tvorbe premýšľaš nad tým, kto konkrétne bude odev nosiť?
Napríklad teraz, keď sme robili styling chalanom, som si uvedomila, že stále obliekam ženy. Ženy mi prídu ako múzy celej mojej tvorby. Ale nepredstavujem si konkrétnych ľudí, skôr charakterové črty.
Máš pocit, že si si už vytvorila nejaký rukopis v tom, čo robíš?
Asi už mám nejaké prvky, ktoré sa u mňa opakujú. Siluety sa vždy snažím pushnúť niekam inam, učím sa v procese, ale materiály a farby sa nejak často prirodzene opakujú. Skôr to ale počúvam od druhých, než by som si to sama uvedomovala.
Máš pocit, že si k sebe v procese skôr prísna alebo tolerantná?
Podľa toho, v ktorej fáze som. Je to taký mix. Pokiaľ si viem povedať, že som to ja a robím to fully pre seba, tak som k sebe tolerantná.
Je niečo, čo by si robila inak vo svojej tvorbe, keby si vedela, že ju nikdy nikto neuvidí?
Asi nie. Možno pred X rokmi by som odpovedala inak, ale teraz sa sústredím na to, aby som to robila pre seba a mala z toho radosť.
A ako si hovorila, že nie si veľmi sebavedomá — ako potom dokážeš dávať tie veci von a byť na ne pyšná?
Rada robím veci kolektíve. Tým, že na tých veciach robí veľa ľudí, tak to vnímam ako spoločný projekt a ten kompliment vnímam ako celok - na čom sa podieľali viacerí.
Potom tu je ešte faktor, či sebavedomosť myslíme ako osoba, či som sebavedomá alebo či v mojej práci som sebavedomá. Ale prijímať komplimenty je pre mňa ťažké.
