Anna Bezaková ukazuje, že aj materiály odsúdené na vyhodenie môžu dostať nový zmysel – prostredníctvom svojej značky BEZAK z nich tvorí originálne a nadčasové kúsky.
Anna Bezaková je kreatívna dušička, ktorá rada tvorí najmä vlastnými rukami. K šitiu sa dostala približne pred tromi rokmi, keď ju na internete zaujali videá o upcyklácii a pretváraní starého oblečenia. Z prvých pokusov zo starých kúskov postupne vznikla jej značka BEZAK.
Dodnes sa venuje tvorbe z materiálov, ktoré by inak mohli skončiť ako odpad, a hľadá spôsoby, ako im dať nový život.
Používaš vôbec nové látky?
Aj keď používam metráž, stále ide buď o deadstockový materiál, teda nepredané skladové zásoby textiliek, alebo o kúsky zo second-handov. Pravidelne navštevujem Textile House a hľadám tam zaujímavé látky. Nekupujem materiály v bežných obchodoch s metrovým textilom. Výnimočne kúpim niečo nové len vtedy, ak potrebujem nejaké doplnky.
Záleží ti okrem kože rovnako aj na výbere iných látok, ktoré kupuješ?
Áno, určite. Keď som začínala šiť, materiál som si vyberala najmä podľa hmatu. Postupne som však začala viac vnímať zloženie materiálov.
Dnes vyslovene chcem, aby všetky látky, ktoré prichádzajú do kontaktu s pokožkou, boli prírodné, ako napríklad bavlna, ľan, vlna či denim, aby človek nenosil syntetiku. Pri výrobe búnd niekedy na vrchnú časť použijem pevnejšiu poťahovú látku, ale vnútro a podšívku chcem mať vždy z príjemného prírodného materiálu.
Celý tento proces ma nesmierne baví, najmä to, že na začiatku nikdy presne neviem, ako bude finálny produkt vyzerať. To, čo niekto považuje za odpad, je pre mňa cenný a zaujímavý materiál. Veľmi sa teším, keď budem mať vlastné štúdio, pretože doteraz šijem doma.
Keď sa pozrieš na nejaký kus oblečenia, napríklad na sako, vieš si hneď predstaviť, čo by si z neho mohla vytvoriť?
Väčšinou áno. Predstavím si ho už rozpárané a presne viem, aké veľké kusy látky mám k dispozícii. Potom rozmýšľam, ako by sa dali tieto časti pospájať. Väčšinou sa tieto materiály snažím využiť na bomber bundy, ale dá sa z toho vytvoriť naozaj všeličo. Ak nájdeš napríklad štyri saká v podobných farbách alebo v čiernej, s mierne odlišnými odtieňmi a s podobným zložením materiálu, dajú sa z nich ušiť skvelé veci. Okrem toho vyrábam aj obaly na zapaľovače a podobné drobnosti.
A tá koža, ktorú používaš, pochádza tiež zo second-handu?
Prvýkrát som sa ku koži dostala cez mamu mojej kamarátky, ktorá vyrába kabelky a ruksaky a mala veľa koženého odpadu. Ponúkla mi ho a neskôr mi priniesla obrovskú krabicu plnú kože.
Začala som si vyhľadávať, ako sa s kožou pracuje a rozhodla sa, že z nej vyrobím prívesky a tašky. Jeden kúsok mal byť pôvodne obalom na servítky, no na markete ho ženy začali používať ako malú kabelku. Vidím, že koža sa ľuďom naozaj páči.
Keď som chcela s kožou pracovať viac, začala som hľadať ďalší materiál. Zistila som, že veľké značky často neodkúpia kožu s drobnými poškodeniami, a tá sa tak považuje za odpad alebo deadstock materiály, tie používam. Napadlo mi aj, že podobné prebytky musia mať aj firmy na Slovensku. Začala som obvolávať čalúnnikov, hlavne auto čalúnnikov, a zistila, že majú obrovské množstvo odpadu.
Takže máš dosť zdrojov, kde môžeš materiál hľadať?
Áno, určite. Len v Bratislave je podľa Google Maps aspoň desať čalúnnictiev, aj keď niektorí, samozrejme, žiadny odpad nemajú. Volala som napríklad ďalšiemu pánovi, a ten mi povedal: „Práve ste to zle načasovali, pretože som pred chvíľou vyhodil dve veľké vrecia odpadu. Ale ozvite sa mi niekedy nabudúce.“ Bolo veľmi zaujímavé nahliadnuť do ich ateliérov a spoznať toto remeslo.
Koženého odpadu, ktorý by sa inak vyhodil, je teda naozaj veľa.
Je však asi dosť prácne ten materiál najskôr nazbierať, aby to dávalo zmysel.
To je pravda, má to síce svoje čaro, ale je to časovo náročné. Nedávno som bola v jednej kožiarni pri Dubnici, čo je od nás asi dve hodiny cesty. Prevádzkuje ju jeden manželský pár priamo u seba doma, kde majú poukladané najrôznejšie kože.
Pani mi ukázala celý regál, kde predávajú kilo kože za 5 eur, pretože sú poškodené alebo vyradené z objednávok z Talianska.
Ako sa celkovo pozeráš na konzum? Máš v šatníku veľa oblečenia?
Mám celkovo dosť vecí. Už veľmi dlho som si však nekúpila žiadne oblečenie vo fast fashion obchodoch, s výnimkou spodnej bielizne. Nakupovanie v second-handoch ma baví oveľa viac, človek tam nájde originálnejšie a často aj kvalitnejšie kúsky.
Keď nejaké oblečenie prestanem nosiť, snažím sa ho posunúť kamarátkam. Nedávno som si robila veľké upratovanie v šatníku a staré kúsky z polyesteru som sa snažila oddeliť od prírodných materiálov.
Tvoje veci sú väčšinou unikátne kúsky, keďže ide o upcykláciu, však?
Väčšinou áno, ale ak mám väčší kus látky, niekedy sa mi podarí ušiť aj dva rovnaké kúsky alebo urobiť set – napríklad vrchný a spodný diel oblečenia. Pre mňa je dôležité, aby sa človek v tom oblečení cítil príjemne a aby pre neho malo nejaký osobný zmysel, aby v ňom našiel niečo, čo sa k nemu hodí.
Čo ťa pri tvorbe najviac inšpiruje?
Inšpirácia mi väčšinou chodí intuitívne, keď dostanem tú látku do rúk, tak začínam rozmýšľať, ako s ňou najlepšie pracovať, a robím si research aj na internete aj v časopisoch.
Ako by si opísala štýl vecí, ktoré šiješ?
Moje veci sú väčšinou unisex. Chcem, aby sa v nich muži aj ženy cítili pohodlne a zároveň atraktívne. To by som chcela pretaviť aj do pripravovanej koženej kolekcie. Mám v pláne vytvoriť kolekciu z bielych bavlnených čipkovaných obrusov. Chcem, aby tie kúsky dodali celému outfitu niečo osobité.
Máš doma poriadok pri práci alebo skôr kreatívny chaos?
Je to celkom chaos. Už naozaj potrebujem priestor, kde by som mohla privítať ľudí, porozprávať sa s nimi bez toho, aby mali pocit, že si musia niečo kúpiť, ako v klasickom obchode.
Chcem, aby to bol showroom spojený s ateliérom, kde si ľudia môžu veci vyskúšať. Predávať online je síce fajn, ale pre mňa je dôležitý osobný kontakt, keď si človek môže kúsok obliecť, vidieť reálnu farbu na svetle a zistiť, či mu pristane.
V tom novom priestore plánujem organizovať aj rôzne workshopy. Ľudia by si tam mohli sami vyskúšať šitie a vyrobiť si niečo jednoduché, napríklad obyčajné tričko. Keď človek sám zistí, ako sa oblečenie skladá a koľko času to zaberie, začne sa na módu a konzumizmus pozerať úplne inak. Uvedomí si, aká zložitá je tá práca.
Robíš oblečenie aj na zákazku?
Áno, robím. Väčšinou je to tak, že ľudia chcú niečo podobné, ako videli na mojej stránke alebo na Instagrame. V tomto sa však musím zlepšiť, pretože nemám veľa vecí nafotených a ľudia ich môžu vidieť v podstate len osobne.
Keď však budem mať dokončený ateliér, budem tam mať priestor všetko nafotiť a natočiť. Zákazková výroba je určite možná, ak má niekto konkrétnu predstavu napríklad o farbe.
A živí ťa táto tvorba?
Začína. Popri tom robím ešte iné práce, ale dala som si taký osobný cieľ, že do toho idem naplno a uvidím, čo sa stane.
Kedy plánuješ dokončiť ateliér? Máš nejaký konkrétny termín?
Chcela by som, aby bol hotový do konca augusta. Niekedy v septembri by som rada zorganizovala otváračku pre verejnosť. Bude tam nejaké občerstvenie, oblečenie na vyskúšanie a príjemná, uvoľnená atmosféra.
