Mladý bratislavský dizajnér prezývaný Papino pretvoril headwear na osobné umelecké objekty, v ktorých spája remeslo, históriu mesta a vlastnú cestu hľadania jedného silného produktu.
Alex (28), prezývaný Papino, je umelec, ktorý žije v Bratislave a venuje sa tvorbe headwearu pod názvom H.E.P. headwear. Dlhé roky sa venuje aj skateboardingu, no baretky, šiltovky a rôzne hybridy medzi nimi sa stali jeho primárnym focusom.
Predchádzali tomu roky skúšania rôznych vecí pri projekte Hungry Eyes Pressburg (2018 - 2024), ktorý slúžil ako research field pre to, čomu sa chcel naplno venovať. Dopracoval sa k jednému produktu, ktorým sa zaoberá už asi rok a pol, a to sú práve šiltovky.
Jeho kúsky si mohol/la vidieť na umelcoch, ako sú členovia WLVS, na prehliadke Jakuba Matiašoviča či v Concept Story, kde pár jeho kúskov nájdeš na poličkách oproti skúšacej kabínke. Sem-tam si ich dá aj Dalyb alebo TK27.
Alex veľkú časť detstva trávil aj v Martine, kde má jeho mamina zvyšok rodiny, a väčšinu spomienok z tohto obdobia má práve odtiaľ, takže je tak trochu srdcom Martinčan.
Čím ťa oslovila Bratislava natoľko, že si ju dal aj do názvu svojho brandu?
Dlho som hľadal spôsob, ako prepojiť umenie s prostredím, v ktorom žijem. Myslím si, že je dôležité čerpať z prostredia, v ktorom sa pohybujeme, ale takisto veľa referencií čerpám z hudby, ktorá je primárne z iných kútov sveta. Jedného dňa som sa rozprával s veľmi blízkym kamarátom, architektom, a práve on mi prehovoril do duše so slovami: „Prečo všetci čerpáme z vonku, keď tu máme skvelých ľudí, ako napríklad Martin Benka, Ferdinand Milučký atď…“
Mne v tom momente prvý napadol Milan Rastislav Štefánik a jeho signifikantná ‘Kepi hat’, ktorú má na jeho najznámejších fotografiách. Vďaka Štefánikovi som prišiel na určitý princíp, ako proporčne nosiť šiltovky.
Môj prvý projekt sa volal Hungry Eyes. Boli to hlavne tričká – taký merchandise pre mňa a kamarátov, s ktorými som chodil skejtovať. Postupne sa projekt premenoval na Hungry Eyes Presburg. „Pressburg“ je historický názov Bratislavy a aj ním som mu chcel dodať charakter a v nejakom slova zmysle aj decentnosť.
Military uniforms are very interesting for me because they didn’t meant to be something we called these days the fashion.
Zlom nastal pri prvých šiltovkách, ktoré som nazval F.G.A.S. Collection – „For Gentlemen and Skateboarders“. Iniciály som použil hlavne kvôli tomu, aby to nedefinovalo nikoho, kto to bude mať na hlave. Proste dva decentné fonty, ktoré spolu fungovali a význam vedeli len ľudia, ktorí sa opýtali.
Šiltovky mali veľmi dobrý ohlas. Ľudia mi hovorili, že dobre sedia, a odporúčali mi, aby som sa tomu venoval viac. Trvalo mi asi rok a pol, kým som si uvedomil, že nemôžem robiť všetko naraz, a preto som sa rozhodol sústrediť len na šiltovky.
02.12.2024 som ušil prvý prototyp, ktorý mi ukázal, že je to možné. Mal som celkom odpor k šitiu ako takému a dnes môžem povedať, že je to veľmi upokojivá, ba priam relaxačná aktivita. Skoro ako vysávanie, kde človek vidí progres každú minútu haha.
A ešte sa vrátim k skateovej kultúre – čo ti dala do života?
Dnes už nežijem úplne skateovou kultúrou ako kedysi. Snažím sa aspoň raz do týždňa, ale nie vždy sa to dá. Ale dalo mi to hlavne pocit komunity. Naučilo ma to, že nezáleží na veku ani na tom, kto čo robí – ak máte niečo spoločné, viete si vytvoriť silné vzťahy. Dodnes som s tými ľuďmi v kontakte a veľmi si to vážim.
A študoval si niečo spojené s tým, čo robíš?
Mám vyštudovanú externe fotografiu na strednej škole a dá sa povedať, že fotím odkedy som mal v ruke prvý iPod alebo telefón, ktorý nemal foťák – aj taký som ešte stihol mať haha. Môj dedo bol fotograf celý život, tak som zrejme podedil. Takmer všetok content na sociálne siete si robím sám – od fotiek, grafiku, video atď…
A čo sa týka módy, k nej som sa dostal už ako malý. Móda išla ruka v ruke so skateboardingom. Vtedy nefungoval Instagram ani nič podobné – človek čerpal len z toho, čo videl vo videách.
Na základnej škole som nosil široké nohavice, skateové tenisky, všetko obité z jazdenia. Odvtedy vnímam módu ako formu prejavu – ako to, čo človek vyžaruje navonok cez svoj vzhľad alebo ako sa v daný deň cíti.
Robil si ešte niečo iné kreatívne predtým?
Robil som so značkou Slowatch, keď ešte fungovali na Laurinskej. Tam som sa veľa naučil. Dalo mi to nový pohľad na komunitu. Pracoval som tam aj na predajni, robil som grafiky a podobné veci. Ešte predtým som krátko spolupracoval s chalanmi z Flace-u. Nebolo to nič oficiálne, skôr také pokusy. Pomáhal som im s fotkami, plagátmi a grafikou, keď som sa začínal učiť pracovať s grafickými programami.
A prečo práve šiltovky? To nie je úplne bežné, že si človek povie – idem robiť headwear.
Nikdy v minulosti som popravde neprecítil šiltovku ako takú… Kamarát dávnejšie robil brand Makkabea a presne on mal ten tvar šiltoviek, ktorý sedel tak, ako mal. Jednu som si kúpil a hneď som cítil rozdiel – sedela úplne inak, hoci som ešte nevedel prečo.
Začal som skúmať strih a robiť prvé papierové „vzorky“, keďže vtedy sa mi ani nesnívalo, že budem niekedy dupať na šijacom stroji. Dal som si vyrobiť prvé samples v Číne. Prvé tri várky nevyšli, až štvrté boli pre mňa vtedy dokonalé. Dokonca aj kamaráti, ktorí šiltovky nenosili, ich začali nosiť, lebo ten tvar postrádal.
Takáto šiltovka je síce na jednej strane niche produkt, ale má veľkú výhodu – je celoročná a nosí ju každý. Stačí meniť materiál.
A koľko ti trvá ušiť jednu šiltovku?
Záleží. Veľmi záleží od toho, či idem šiť niečo, čo mám už v hlave presne pripravené – napríklad konkrétny strih, vtedy to ide rýchlejšie. Keď však experimentujem, čas sa predlžuje. Čas sa predĺži aj vtedy, keď počas šitia dostanem nový nápad a začnem ho hneď skúšať. Vtedy sa to môže natiahnuť aj na dvojnásobok.
Ale približne hovorím, že okolo dvoch hodín – aj s cigaretkou.
Čo ťa najviac baví na celom procese?
Najviac ma baví samotný proces. To, že mám všetko vo vlastných rukách – viem si to celé nastaviť tak, ako chcem.
Najviac ma baví aj moment, keď mi príde myšlienka – napríklad pri káve, v aute alebo kdekoľvek inde. Zapíšem si ju do zápisníka a potom ju rozpracujem ďalej. Môže to byť napríklad špecifický tvar. Napríklad jeden tvar mojich šiltoviek je inšpirovaný korunou – vychádza z dlažby v Starom Meste v Bratislave. Sú to tie malé koruny v strede dlažby, ktoré označujú trasu korunovačných sprievodov. To sú skryté odkazy, ktoré ma bavia – implementovať históriu a prostredie do produktu.
Najväčší pohon pri práci je proces samotný, kde sa človek učí novým veciam a tým sa mu otvárajú dvere…
A čo je pre teba najťažšie?
Pre mňa osobne je najťažší marketing. Vymyslieť produkt, pomenovať ho, vytvoriť mu identitu, dizajn, vizuál – to všetko ma baví a robím to prirodzene. Ale potom to dostať k ľuďom a predať to, to je pre mňa najväčšia výzva.
Marketing dnes funguje hlavne cez sociálne siete a človek musí byť tak trochu exhibicionista, aby ho to bavilo a robil niečo, čo baví ďalších. Tým mám na mysli točenie videí, kde sa za päť sekúnd odohrá x y vecí…
I think wearing blank clothes without logos is the way how to find your personal style.
Keby bol tvoj brand človek, aký by mal charakter?
Myslím, že by som to bol ja. Bol by pozitívne naladený, usmiaty, cieľavedomý a konzistentný. Možno by pôsobil trochu arogantne – ale v dobrom zmysle. Aj keď si to o sebe nemyslím, ľudia to o mne niekedy hovoria, takže možno by tam bol aj tento prvok. Bol by to decentný city gentleman alebo „fláner“.
A máš nejaký detail, okrem toho, čo si už spomenul – napríklad tie dátumy na väčšine kúskov – ktorý si človek možno nevšimne, ale sú pre teba kľúčové?
Tým, že jediný štítok vo vnútri šiltovky je dátum a potom je tam ešte malá etiketa s nápisom „Made in Pressburg“ a pokynmi na pranie, tak tam toho veľa navyše nie je. Ale napríklad do niektorých šiltoviek nedávam plastový šilt, ale kožený. Veľa ľudí si to ani nevšimne, až keď im poviem, že je tam koža, tak sú prekvapení. Začal som s tým, lebo som chcel implementovať princípy krajčírstva/tailoringu do headwearu. Inšpirácia prišla zo saka – konkrétne z „shoulder pads“, ktoré držia tvar, ale sú mäkké.
Ďalší je strap, ktorý sa nachádza na zadnej časti a slúži na zmenu veľkosti. Štandardne býva kratší, ale ja som ho predĺžil. Najprv to bol experiment, ale začal som sa s tým hrať – ako sa dá prekladať, nastavovať. Je to interaktívny prvok. Zároveň to pomáha proporčne vyvážiť tvar šiltovky.
A potom je tu samotný tvar – napríklad ten „korunkový“. Niektorí si všimnú, že pripomína korunu, a vtedy ma to poteší, niekto si to nevšimne vôbec, ale práve táto „hra“ – že tam je príbeh – pomáha aj tomu produktu lepšie fungovať.
Keby si mohol spraviť kolaboráciu s kýmkoľvek – lokálne alebo globálne – kto by to bol a prečo?
Môžem úplne s hocikým?
Mhm.
Prvé, čo mi napadne, je skupina Pet Shop Boys. Konkrétne klávesák a songwriter Chris Lowe – on počas ich peaku v 80. a 90. rokoch nosil strašne veľa rôznych typov pokrývok hlavy: šiltovky, baretky, rôzne štýly. Tam čerpám veľa inšpirácie – ako to nosil, ako to kombinoval s oblečením a podobne. Veľký frajer.
All caps are hats, but not all hats are caps.
Jedna jeho najsignifikantnejšia je klasická čierna šiltovka s veľkým nápisom „BOY“, čo bolo strašne ikonické. Ja by som spravil kolaboráciu v podobnom duchu, ale s iným slovom – napríklad „MAN“. Bola by to asi najnudnejšia spolupráca, ale stálo by to za to.
Lokálne by som možno spravil niečo so značkou NEHERA. Vidím tam priestor – ich veci sú veľmi dizajnové a vkusné, ale šiltovky mi prídu trochu generické, bez výrazného charakteru.
Vedel by som tam priniesť viac dizajnu, viac tvaru, viac identity. A zároveň by som sa od nich veľa naučil, lebo sú už etablovaní na trhu a majú veľa skúseností.
Čo by si odkázal niekomu, kto chce začať niečo tvoriť, ale váha?
Asi klasika – Nike, „Just do it“. Je to síce klišé, ale je to pravda. Ak sa niekto bojí začať, tak úprimne, možno by to ani nemal robiť. Najmä v módnom priemysle. Ten ťa vie „zožrať“ – konkurencia, tlak, povrchnosť…
Ja sa tomu venujem približne 10 rokov a stále mám pocit, že som možno na 5 % zo 100 %. Takže je to dlhý proces. Myslím si, že je veľmi dôležité zadefinovať si, čo chce človek robiť. Mne trvalo asi 8 rokov, kým som si našiel jednu konkrétnu vec a prestal robiť všetko naraz.
Odporúčal by som nájsť jeden produkt, ktorý budeš rozvíjať do hĺbky. Keď dáš 24 hodín do jedného produktu, posunieš sa oveľa rýchlejšie, než keby si ten čas rozdelil medzi šesť rôznych vecí.
Napríklad nechápem, že sa niekto u nás nefocusuje na opasky alebo košele. Opasok je malý produkt, potrebuje málo materiálu, dá sa robiť efektívne a pritom kreatívne – na mieru, so zaujímavými prackami, detailmi, možno aj luxusnejšími prvkami.
Dodal by si ešte nejaký insight do tvojej tvorby?
Možno to, že pracujem veľa s knihami – zbieram ich už niekoľko rokov. Keď hľadám farebné kombinácie alebo referencie, snažím sa ju nájsť práve v knihách, nie na internete. Pinterest je pre mňa veľakrát niečo ako Ruža pre nevestu. Veľa obsahu, ale nič za tým. Mám doma vlastnú „databázu“ – knižnicu, z ktorej čerpám.
Počítač používam len na veci, na ktoré je nevyhnutný. Všetky logá a návrhy robím najprv na papier. Až potom si to preskenujem a následne na to zdigitalizujem. Je pre mňa dôležité, že to nie je len šiltovka ako povrchný kus oblečenia. Sú tam prvky histórie, princípy odievania, naše tradície, na čo poukazuje aj moja inšpirácia Štefánikom.
