Ciba založil Etne, z ktorého sa stal brand organizujúci pop-upy po celom Slovensku. „Streetwear neumiera. Umierajú značky, ktoré nechápu, že to trvá dlho“
Etne je komunitná záležitosť, streetwearová značka a movement, za ktorým stoja Marek aka Ciba, Martin aka Mramor, ktorý je pražským plugom Etne a často sa stará o promo brandu, Adam aka Jimmy, ktorý sa venuje všetkému, čo sa týka šitia a „špinavej (manuálnej) práce“, a Adam, ktorý vlastní Gerar a má „striedavý štart“.
Ciba má schopnosť predvídať trendy a, ako ho Hlava naučil, dokáže byť na „tepe doby“. Vie, čo sa kde deje, má široký záber a prehľad. Je to kreativec, ktorý sa okrem vizuálnej stránky Etne stará aj o styling pre chalanov z Insomnia Sound. Okrem toho vytvoril cover na remix „SEX ON MOLLY“ od Ega a MATEYa a dokáže pomôcť aj so stage designom. Jednoducho vie, čo sa ľudskému oku páči, a stavia na tom.
Ak nerobí niečo, čo má pocit, že jeho alebo značku posunie ďalej, necíti sa dobre a čas, ktorý trávi bez práce, si vyčíta. „Aj keď kdekoľvek sedíme, som stále nervózny z toho, že strácame čas a v hlave mi beží, čo všetko musíme spraviť a posunúť,“ hovorí Ciba. Čas, ktorý si však nevyčíta, je ten s jeho mladším bratom.
Marek, ako, kedy a prečo vzniklo Etne?
Keď som bol malý, z hodín výtvarky som utekal hrať futbal alebo robiť pi*ovinky. Myslel som si, že na umenie treba talent, až neskôr som pochopil, že je to skôr o skille a potom nejakom vnútornom cítení.
Do 14–15 rokov som takmer nekreslil. Street kultúru – rap, fashion či graffiti – som len konzumoval, ale nič som sám netvoril. Na gympli som začal chodiť do suterénu medzi bicykle a maľovať na lacné plátna bez akéhokoľvek skillu, len aby som niečo robil. Chcel som ujsť aj od situácie doma.
Neskôr som si kúpil spreje a cez kamošov som sa dostal ku graffiti. Rako ma do toho viac vtiahol a naučil ma základ. Postupne som ale cítil, že ma graffiti začína obmedzovať a zároveň mi vadilo, že o tom nemôžem nikomu hovoriť, bolo to tabu.
Keďže som extrovert a potrebujem veci zdieľať, prirodzene z toho vznikli prvé tričká. Keď som sa na Liptove pýtal, či o ne je záujem, ľudia hovorili, že jasné, veď tu nikto nič také nerobí. Predali sa rýchlo a rozvážali sme ich s kamošom osobne po okolí. Postupne som si k tomu našiel vzťah. Pomáhalo mi to doma aj v škole a zároveň to začalo formovať moju identitu – Cibu, ako ma ľudia poznajú.
Čím viac sme toho robili, mal som pocit, že ma to prerastalo. A tak vlastne vzniklo Etne, ako ho poznáš dnes. Chcel som to brať oveľa viac profi, ale stále s mojou artovou dušou.
Raz si mi povedal, že Etne si vybralo teba. Ako si to myslel?
Podľa mňa som narážal presne na ten čas, keď som potajme chodil do tej pivnice medzi bicykle, kompóty a všetko možné. Tam si ma to asi nejako vybralo.
Zrazu mi to celé začalo dávať čoraz väčší zmysel úplne prirodzene, bez toho, aby som na seba tlačil. Možno aj preto dnes nemám potrebu oddeľovať prácu od vecí, ktoré mám rád. Lebo keď tatujem, maľujem alebo robím nový dizajn, tak je to stále súčasť toho, čo ma baví a čo mám rád.
Kedy sa ti najlepšie tvorí?
Keď načerpám inšpiráciu predtým. Musíš si podľa mňa veľa vecí zažiť, aby si potom z nich mohol tvoriť. Ideš do zoo, do nejakej opustenej budovy alebo ideš... na žeriav. Aj vonku pred klubom, ak je tam nejaká potička, tak z tohto všetkého ja čerpám aj a potom sa mi ľahko tvorí.
Úplne cítim, že som taký hladný... Že úplne to mám v hlave a chcem to dať na handry. Alebo dať proste zo seba nejakým štýlom von.
Ako si si vybral ľudí do tímu?
Na začiatku mi s Etne pomáhal môj kamoš Tomáš z Liptova. Vedel oveľa lepšie robiť v Illustratore a ja som nad ním len stál a hovoril mu, čo má ako vyzerať. Časom sme sa ale prirodzene oddelili.
Martina som si do tímu vybral hlavne preto, že bol hrozne iniciatívny a stále sa snažil Etne pomáhať.
S Jimmym sme sa spoznali cez spoločné bývanie a zo začiatku som si pred ním normálne zamykal izbu. Potom sme sa ale začali viac baviť a keď som zistil, že vie šiť, pri drop-e Etne sport som ho poprosil, aby upravil fit tričiek. Šil deň aj noc a presne toto som potreboval vidieť.
Viem, že na Instagrame to vyzerá pekne, ale chcel som vedieť, či vie zatnúť zuby a makať.
Na Adamovi som zase cenil hlavne to, že je mladý, má podnikateľského ducha a brutálne oko na veci. Prešli mu pod rukami tisícky vintage handier, takže má fakt cit na oblečenie.
Od čoho je názov Etne?
Páčilo sa mi práve to, že to neznamená nič a na nič nereferuje. Je to jak v hrách, keď si robíš prezývku – najviac ikonické sú väčšinou tie najdebilnejšie mená.
A tým, ako hráš tú hru – teraz myslím doslova aj metaforicky – tak tomu menu buduješ legacy.
Preto ma baví, že keď sa povie Etne, ľudia si predstavia mňa, ale aj nás všetkých okolo toho. My sami určujeme, čo to slovo znamená.
A máš nejaký obľúbený kúsok oblečenia, ktorý ste do teraz dali von?
Ja mám to Etne Forever takú srdcovku. Lebo to mi ukázalo, že to pôjde.
To prvé Etne Forever, to tmavomodré?
Aj to tmavomodré, aj to druhé s tými hviezdičkami. Je to pre mňa hrozne silná fráza a vyzerá to dobre.
Mňa baví, keď málom povieš veľa.
Teraz často počúvam, že streetwear je mŕtvy. Čo si o tom myslíme?
Najlepšia otázka, Miška, ďakujem.
To, že streetwear je mŕtvy, sa skloňuje už posledného pol roka, teda tak na plnú hubu. Ale nemyslím si, že je to pravda. Príkladom sú značky ako Corteiz, Section alebo španielske brandy. Skôr je problém v kvalite a prístupe.
Dnes nie je ťažké spraviť tričko, ale ťažké je vybudovať vzťah. Ľudia potrebujú vidieť tvorcu, jeho svet a celý kontext značky. Keď vidia brand, ktorý vznikol len z nudy a o pár mesiacov skončil, ostanú sklamaní a strácajú chuť podporovať ďalšie veci.
Takže mám skôr pocit, že umierajú značky, ktoré nechápu, že to trvá dlho, nie streetwear ako taký.
Možno by som na toto naviazala vašim projektom Etne Tour. Už minulý rok mi vaše pop-upy ukázali, že streetwear a kultúra okolo toho rozhodne nie je mŕtva.
Áno, tour bol najlepší projekt, čo sme spravili, vždy išlo o pop-up a afterku. A reálne to tu nikto takto nerobí. Street kultúra nemusí byť len o tom, že Clint z warehouseu natáča video. My prídeme za tebou a spravíme to spolu.
Celé je to postavené aj na tom, že v Bratislave aj v Prahe si ľudia často myslia, že street kultúra existuje len tam. Ale tak to nie je. Chalan v Brne alebo v Liptovskom Mikuláši má rovnakú for you page ako ten v Bratislave a my prídeme za ním.
Kde všade ste minulý rok boli?
Začali sme v Bratislave, potom nasledovala Banská Bystrica, Liptovský Mikuláš a Praha.
Plánujete to tento rok zopakovať?
Áno, v júli plánujeme obehnúť Bratislavu, Liptov, Košice, Brno a Prahu.
Vždy sa na týchto pop-upoch spájate aj s inými umelcami. Prečo je to pre vás dôležité?
Ja si nemyslím, že to je dôležité, ale jedna z najdôležitejších vecí.
Jednoducho si hľadať kamarátov a tvoriť s nimi. Nič, čo sme doteraz spravili s Etne, a verím, že to tak aj zostane, nebolo z vypočítavosti. Nebolo to tak, že „aha, Gavalier má čísla, tak poďme spraviť pop-up“. Skôr to bolo tak, že sme sa x-krát stretli, stali sa kamarátmi a až potom z toho vznikli spoločné veci.
Stále sa držíš na Slovensku, aj keď veľa ľudí odchádza do Prahy. Prečo je to pre teba dôležité ostať?
Tu nie je v podstate konkurencia na to, čo robíme. Myslím si, že ľudia tu sú po takýchto veciach hladní a my im to vieme dať.
V Prahe máme Martina, takže Etne je aj tam. A je to veľká výhoda, že sa to tam prirodzene dostáva medzi ľudí a rozrastá sa to. Máme odtiaľ aj objednávky, čiže to funguje aj vďaka tomu. Ale je to super takto kombinovať.
Vieš si predstaviť ísť inam?
Viem si predstaviť ísť niekam na nejaký čas. Teraz sa bavíme, že Berlín, Paríž a možno Londýn. Tam to podľa mňa najviac žije tou streetwear kultúrou.
Ale zároveň ma baví budovať to tu, na Slovensku a v Česku. Cítim sa v tom už dosť sebavedomo. Keď som bol mladší, presne som chcel, aby niečo ako Etne existovalo — a teraz to reálne robíme.
Ešte sa vrátim k tomu, že si študoval na vysokej estetiku. Čo z toho najviac využívaš v tom, čo robíš dnes?
Paradoxne, aj keď je to náuka o kráse, tak zo školy mi najviac ostala jedna kniha – Umberto Eco: Dějiny ošklivosti. To je vlastne o tom, že škaredosť nie je presný opak krásy.
Naučil som sa tam aj základy kompozície a podobné veci, také praktické „vecičky“. Ukázalo mi to, ako pozerať na určité veci, ale nebolo to úplne zásadné. Bol som tam len dva roky.
Hovoril si mi minule, že si miluješ zašpiniť ruky. Prečo?
Mňa najviac baví, keď vieš niečo chytiť. Nemusí to byť len tričko. Môže to byť nápis na bločku, vyliata káva, koláč, socha, maľba na stene, tetovanie… čokoľvek.
Aj Lugosis hovoril, že v podstate robíš stále to isté – napíšeš slovo Etne, ale raz ho vytetuješ, potom namaľuješ, dáš na tričko alebo ho vystavíš z kamienkov na zemi. Je to stále tá istá myšlienka, len meníš médium, nástroj, ktorým ju spravíš.
Keď to robím takto, tak mám pocit, že to reálne robím. Možno to mám aj z Liptova, z detstva – keď som pomáhal starkej v záhrade, že som si osvojil robiť veci fyzicky.
Okrem toho, že máš Etnečko, tak aj tetuješ. Ako si sa k tomu dostal?
Graffiti ma naučili jednu vec, že keď máš z niečoho strach a spravíš to, tak potom z toho máš hrozne dobrý pocit. Ten stres a adrenalín sa mi na tom páčia.
Mal som napríklad mega strach z výšok, tak som začal liezť na žeriavy. Potom mi došlo, že mám strach z ihiel, tak som si povedal, že OK, idem sa tomu postaviť čelom a začal som tetovať.
A čo by si chcel, aby bolo Etne vo svojej finálnej podobe?
Myslím si, že vieme robiť celoeurópske veci – dropy, pop-upy, možno aj tour. To, čo robíme teraz pop-up a potom veľká afterka alebo koncert.
Vedeli by sme to posunúť na európsku úroveň. Prečo nie? Príde mi to ako realistická vec.
