Gerar Vintage na Zámockej má podľa mnohých turistov výber oblečenia, ktorý kvalitou konkuruje aj svetovým metropolám. Nie je to však len obyčajný sekáč, ale miesto, ktoré celé stojí na komunite.
Gerar je vintage obchodík na Zámockej 34 v Bratislave, ktorý vlastní 22-ročný Adam. Vintage oblečeniu sa venuje už šesť rokov. Celý projekt sa začal ako instagramová stránka TeaseBlaze, cez ktorú predával vintage kúsky online. Neskôr si spolu so svojou bývalou manželkou otvoril prvú pobočku v Banskej Bystrici, no po pol roku sa rozhodol presťahovať do Bratislavy, kde vznikol Gerar, ako ho teraz poznáme. Adam veril, že práve v Bratislave bude väčší záujem o vintage kúsky, na ktoré sa špecializuje.
Názov Gerar vymyslel jeho otec. Bolo to starobylé biblické mesto neďaleko Jeruzalema. Podľa príbehu sa tam po príchode Izáka začalo dariť — prišla hojnosť a prosperita. Presne to si Adamov otec želal aj pre neho a jeho obchod.
Adam je otcom a popri budovaní obchodu zbiera cool vintage kúsky aj pre svojho syna. Najstaršie jeansy, ktoré sa v obchode nachádzajú, pochádzajú z 50-tych rokov, a najstaršia bunda je z roku 1967.
Ale nie je to len o handrách. Gerar je spot, kde sa často stretávajú mladí kreatívci vďaka pop-upom či iným akciám, ktoré Adam s kamarátmi organizujú.
Ako si sa k tomuto celému dostal?
Chcel som si kúpiť hotdog. Doslova takto sa to začalo. Tým, že som od malička nemal peniaze ani ja, ani rodičia, poznal som iba handry zo sekáča. Keď som skejtoval s kamošmi, kupoval som v sekáči veci ako Dickies, Vans, Nike SB a ďalšie skejtové oblečenie. Predal som to kamošom za malý zisk — kúpil som to za 2 eurá a predal za 10. A mal som na hotdog. Takže to splnilo očakávania.
V Gerari nájdu ľudia väčšinou vintage kúsky, máš pocit, že si to v Bratislave ľudia idú?
Mal som pocit, že pred rokom a pol to bol obrovský trend. Fakt to vybuchlo. Keď sme otvorili, mali sme najlepší obrat v živote hneď prvý mesiac. Odvtedy to trošku kleslo.
Myslím si ale, že Bratislava sa ešte má čo učiť a má to pred sebou. Málo ľudí vie oceniť to, čo tu je. Ale keď príde niekto, kto sa vyzná — väčšinou turisti — tak povedia, že boli vo vintage shopoch po celom svete a že výber, ktorý je tu, je veľmi kvalitný v rámci vintage scény. Ale tu si k tomu podľa mňa ešte len hľadajú cestu.
Kto sú teda väčšinou tvoji zákazníci?Povedal by som, že 60–70 % sú turisti a 30–40 % domáci. Návštevnosť je ale približne 50 na 50, len turisti, keď sú na dovolenke, majú väčšinou viac peňazí a sú ochotnejší míňať.
Často to aj viac oceňujú. Hlavne Američania sú prekvapení, aké „lacné“ im to tu príde. Naopak, domáci niekedy povedia, že je to predražené — že v sekáči by to kúpili za 5 eur a tu je to za 40.
Ale keď príde niekto z USA, Londýna, Dánska, Belgicka, Amsterdamu alebo Berlína, tak vedia, že vintage je tam extrémne drahé. Preto im to tu stále príde ako dobrá cena.
Bol tu aj dnes nejaký turista?
Áno, bola tu baba z LA a kúpila si koženú bundu. A predvčerom som tu mal babu z Kalifornie, ktorá mi spravila skoro celý denný obrat. Tieto fur coaty, čo tu mám, najčastejšie kupujú Američania, lebo v USA je to nedostatkový tovar. Pritom Československo bolo kedysi veľká produkčná sila práve na fur coaty, takže sa tu stále dajú nájsť veľmi kvalitné kúsky.
Čo je pre teba dobrý denný obrat?
Dobrý je tak plus mínus 200 euro.
A teda keď si hovoril o tých fur coats a tak, ako vyberáš veci do shopu?
Tým, že som chodil do Talianska po tovar, som si ho handpickoval. Už tam som triedil, čo chcem a čo nie. Pozeral som stav, veľkosti — keď bolo niečo obrovské alebo príliš malé, nebral som to. Vyberal som tie najlepšie, predajné veci. Potom som to nosil sem, vyžehlil, nacenil, pofotil a išlo to von.
Takže to už bol viac-menej vytriedený tovar. Ale keď som začínal, kupoval som aj mix oblečenia a triedil som to až tu — čo je použiteľné a čo nie. To, čo nebolo použiteľné, som daroval kamarátke, ktorá šije ako látku.
Čo musí mať kúsok, aby si ho zaradil do predaja?
Nejde ani tak o značku, ako skôr o to, že to musí byť ideálne vintage. Nemám rád úplne moderné veci. Nemôže to byť fast fashion. Musí to byť kúsok, ktorý má dušu — či už je to vintage značka alebo úplne neznáma značka.
Keď ideš vyberať veci, vieš presne, čo hľadáš?
Nikdy úplne neviem, do čoho idem. Ale mňa osobne najviac bavia materiálovo kvalitné veci. Kožené bundy, fur coaty a podobne. Niečo, čo má väčšiu pridanú hodnotu než len obyčajné tričko s potlačou.
Máš veci podľa sezóny, alebo je to mix?
Vždy je to mix, ale samozrejme podľa sezóny sa to trochu mení. Keby som teraz išiel do Talianska, beriem hlavne kraťasy, tričká, košele. Bundy len výnimočne, keď nájdem nejakú fakt dobrú a poviem si, že tú tam nemôžem nechať.
Chodíš ešte stále do Talianska po veci, alebo ako teraz sourcuješ?
V Taliansku som už dlho nebol, hlavne preto, že je to drahé. Mám ale možnosť objednávať odtiaľ veci aj na diaľku. Len už to nie je handpicked by me. Oni mi to pošlú a ja si z toho vytriedim, čo je dobré.
Primárne teraz hľadám veci u nás v sekáčoch, či už v Bratislave, alebo v iných mestách. Občas mi donesú nejaké veci aj ľudia, ktorí sa ich chcú zbaviť, a potom si rozdelíme profit.
Staráš sa o obchod sám, alebo ti niekto pomáha?
Dá sa povedať, že sa o obchod starám sám. Mám brigádnikov, ktorí sa starajú o poriadok a predaj, ale všetko ostatné riešim ja. Najviac mi asi pomáha Ciba, hlavne po kreatívnej stránke. Pomohol mi navnímať celkový vizuál obchodu, aby to nebolo len také prvoplánovo vintage, ale aby to malo dušu.
Čo bolo pre teba najťažšie?
Vyhorenie a rozchod. Najťažšie bolo postaviť sa a ísť ďalej. Kvôli biznisu som si požičal peniaze a prakticky dvakrát skrachoval. Stále to nie je vyhraté a ešte minimálne rok a pol ma čaká silné splácanie.
Najťažšia je psychická stránka — tlak, stres a frustrácia, hlavne keď sú dni bez tržby a popritom treba robiť marketing, organizovať akcie a fungovať ďalej. Paradoxne, na poslednej akcii som bol psychicky asi najhoršie za posledné dva roky, no navonok to nebolo vidno. Zobral som to profesionálne, akciu som zvládol a nakoniec bola úspešná. Som za to rád.
Gerar nie je len sekáč, ale aj komunitné miesto. Ľudia sa tu stretávajú a vzniká okolo toho kultúra. Prečo si sa rozhodol ísť práve týmto smerom?
Film Mid90s. Keď som videl, ako tam tí mladí skejteri prišli do shopu, sadli si, kecali, chillovali... to ma strašne inšpirovalo. A Ciba by to potvrdil — práve to bol dôvod, prečo sme sem dali gauč a spravili z toho miesto, kde ľudia môžu len tak prísť, sedieť, rozprávať sa a tráviť čas.
Keby to mal byť čisto biznis, asi by som to ani nevedel robiť. Strašne ma baví komunita okolo toho, že spolu niečo tvoríme.
Čo ťa na tom baví najviac?
Úprimne? Asi keď to funguje. Keď vidím, že po troch rokoch nevzdávania sa to prináša výsledky. A tým myslím aj tržby. Že to reálne funguje.
Ale zároveň ma baví, keď prídu ľudia a povedia mi, že majú Gerar strašne radi. Po prvej Gerar akcii mi ľudia hovorili, že takú atmosféru ešte nikde nezažili.
A úprimne ma baví aj to, že nemusím chodiť do roboty. Toto je moja robota. Som za to strašne vďačný, lebo to bol môj cieľ od začiatku — robiť niečo svoje a vedieť sa tým uživiť. Gerar je reálne môj život. Aj psychohygiena.
Čo robí podľa teba dobrý sekáč dobrým sekáčom?
Musí to mať dušu a byť cítiť, že to nie je len o peniazoch. Keď je cieľom iba zisk, je to obyčajný biznis ako Lidl či Tesco. Ale keď tam človek vidí komunitu, štýl a pridanú hodnotu, je to úplne iné.
Každý sekáč odráža svojho majiteľa — vo výbere vecí aj celkovej atmosfére. Keď prídem do iného vintage shopu, hneď vidím, kto tie veci vyberal.
Pre mňa je dôležitý aj prístup k ľuďom. Nepýtam sa len „čo chceš“, ale skôr „ako sa máš“ alebo „čo plánuješ“. Často z toho vzniknú normálne rozhovory, nielen predaj. A niekedy aj reálne priateľstvá. Práve to ma na tom baví najviac.
A všimla som si, že vždy tu hrá dobrá hudba.
Hudba je brutálne dôležitá. V bežnom sekáči hrá nejaký úplne basic playlist, ale tu je to iné. Tu prídeš a hrá Karlo, alebo LevakBob — ľudia sú z toho hotoví, lebo to nečakajú.
Kam by si chcel Gerar posunúť do budúcna?
Keď bude všetko stabilné a vyriešené, chcem z toho spraviť viac než len sekáč. Ideálne väčší priestor, kde sa budú robiť aj eventy — aby to nebolo len o predaji, ale o zážitku.
Veľký sen je pojazdný sekáč v autobuse. Prerobený autobus, kde by sa robili akcie, DJ sety a jazdilo by sa s tým po mestách. Zvonku graffiti, vnútri celý upravený priestor — taký mobilný Gerar.
Chcem to posunúť aj do edukácie: slow fashion, udržateľnosť, prednášky na školách. Už som párkrát hovoril o dopade fast fashion a spotrebe vody pri výrobe oblečenia.
Baví ma aj to, že to búra stereotypy — ľudia čakajú obyčajný sekáč, ale nájdu komunitu, hudbu a úplne iný vibe.
Dojde ti, že celý ten obchod je taký drzí?
Dojde. Prídu sem mama s dcérou a mama je najprv zdesená. Ale potom, keď ja začnem hovoriť, tak zrazu zmenia názor.
Napríklad, keď tu hrá tvrdšia hudba — minule niečo od Fobíka — tak sa na to ľudia pozerajú divne. A ja im potom normálne vysvetlím, čo to je, a keď vidia, že ja som úplne v pohode, tak sa uvoľnia. A nakoniec si aj kúpia veci. A to ma baví — že prvý dojem je iný, ale potom sa to otočí.
Ešte som sa nepýtala — ako to máš s cenami?
Priemer je asi 30–40 eur, to je taká bežná cena. Máme tu veci od 15–20 eur, ale aj kúsky za 80+ eur.
Záleží od toho, čo to je — či ide o raritný vintage kúsok alebo niečo špeciálne. Napríklad, sme tu mali Harley Davidson tričko za 180 eur, lebo ten trh to tak berie — je to ako Pokémon karty, každá vec má svoju hodnotu.
Alebo napríklad Diesel taška z roku 2002 — takýto kúsok má dnes hodnotu okolo 150 eur, ja ju mám za 90.
Čo tu máš teraz najdrahšie?
Najdrahšie veci mám okolo 150–200 eur. Ale mal som aj oveľa drahšie predaje. Najdrahšie som predal Chanel sako za 1200 eur — to bolo ešte v Banskej. A potom Dolce & Gabbana bundu za 900 eur. Ale to boli už fakt zberateľské kúsky.
