„V mnohých prípadoch prichádzajú deti samé, že sa im posmievajú a chceli by s uškami niečo robiť,“ hovorí lekárka Ľubomíra Švecová.
Korekcia odstávajúcich uší patrí medzi veľmi málo estetických operácií, ktoré lekári robia už v predškolskom veku. Na rozdiel od väčšiny iných zákrokov ju odborníci odporúčajú aj pre možné psychologické a sociálne dôsledky.
„Pokiaľ ide o ušnice bez vývojovej, vrodenej chyby, prípadne aj s poruchou sluchu, ide o
estetický výkon. Ušnice sú odstávajúce väčšinou od narodenia. Niekedy môže byť
asymetria ušníc po úraze, v tom prípade ide rovnako o estetickú operáciu,“ vysvetľuje lekárka Ľubomíra Švecová z nemocnice AGEL v Košiciach.
Paradoxom je, že hoci odstávajúce uši nepredstavujú zdravotný problém, často ich vnímame ako niečo, čo treba napraviť ešte skôr, než dieťa vstúpi do školského kolektívu. Za týmto rozhodnutím býva obava rodičov z posmechu a šikany, ale aj širší spoločenský tlak na vzhľad. Deti sa tak už vo veľmi skorom veku učia všímať si rozdiely a môžu nadobudnúť predstavu, že odlišnosti sú nedokonalosti, ktoré treba odstrániť.
V článku sme sa pozreli na osobnú skúsenosť respondentky, ale aj na to, ako samotný zákrok prebieha a prečo ho lekári odporúčajú už v skorom veku. Zaujímalo nás zároveň aj to, aký vplyv môže mať podľa psychológa takéto rozhodnutie na sebavnímanie dieťaťa v detstve a v dospelosti.
V Refresheri sa pravidelne venujeme témam fyzického aj duševného zdravia. Prečítaj si napríklad článok o vitiligu, Lukášovi, ktorý sa pasuje s tetániou, či o tom, ako vyzerá život s PCOS. Ak ťa naše články bavia, pridaj sa do Refresher Clubu a získaj neobmedzený prístup k celému obsahu. Tvojou podporou nám pomôžeš prinášať kvalitu.
- Ako sa zmenilo Karolínine vnímanie seba samej po zákroku.
- Prečo zákrok odporúčajú už v predškolskom veku.
- Prečo je dôležité, aby bolo dieťa súčasťou rozhodovania.
- Ako môže rozhodnutie rodičov o korekcii odstávajúcich uší ovplyvniť sebavedomie dieťaťa a jeho vnímanie vlastného tela.
- Prečo zákrok nerieši hlbšie dynamiky v kolektíve ani vnútorné prežívanie dieťaťa.
Karolína otoplastiku podstúpila pred 23 rokmi, keď mala 11. „Vždy som mala dlhé vlasy a veľa som športovala, takže som si musela dávať vlasy do vysokých copov. Tam som si na sebe všimla, že mi odstávajú uši. Jedno trochu viac ako druhé. Tiež som si to všímala na fotkách, kde to je najviac vidno,“ spomína.
Hlavným impulzom sú poznámky okolia
Tento nedostatok si Karolína uvedomovala aj napriek nízkemu veku. „Na základnej škole som si občas vypočula poznámky, keďže vždy sa najviac ublíži človeku cez vzhľad. Bola som s týmto problémom aj u školskej psychologičky,“ hovorí mladá žena.
Na zákrok si Karolína spomína tak, že trval približne do dvoch hodín a robili ho v lokálnej anestéze. „Pamätám si, že to tam ale išlo ako na bežiacom páse, jedna operácia za druhou.“ S odstupom času dnes hovorí, že po zákroku mohla bez problémov ďalej nosiť vlasy v cope a necítila sa „nijako inak“.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako sa zmenilo Karolínine vnímanie seba samej po zákroku.
- Prečo sa zákrok vykonáva už v predškolskom veku.
- Prečo je dôležité, aby bolo dieťa súčasťou rozhodovania.
- Ako môže rozhodnutie rodičov o korekcii odstávajúcich uší ovplyvniť sebavedomie dieťaťa a jeho vnímanie vlastného tela.
- Prečo zákrok nerieši hlbšie dynamiky v kolektíve ani vnútorné prežívanie dieťaťa.
