Zamestnanci továrne na čokoládu nám porozprávali, aké je to pracovať so sladkosťami, koľko toho denne zjedia, a zistili sme aj to, ako čokoládovňu vnímajú ľudia na okolí.
Ochutnal si už 100% čokoládu? Ako asi očakávaš, že chutí? Sladko, že? „Z kakaových bôbov vyrábame tento 100% kakaový likér, ktorý sa potom využíva pri tvorbe čokolád. Keď som ho ochutnala prvýkrát, bol to šok a verím, že to bude šok aj pre vás.“
V duchu som si len pomyslel, že sú to kecy a nabral si malú lyžičku. Okamžite som pochopil, že manažérka výroby Janka nekecala. V bratislavskej čokoládovni pracuje už 12 rokov a keď videla, ako som sa pri ochutnávaní zatváril, len sa pousmiala.
Nebola to tá očakávaná úžasná sladká chuť, ktorá by sa mi rozpúšťala na jazyku. Naopak, bola horkastá a zalepila mi celé ústa. Cítil som sa, ako keby som prežúval horké lepidlo. Musel som to zapiť a bol som rád, že v čokoládach nie je toho kakaa tak veľa.
To je asi na výrobe čokolády to najprekvapivejšie. Zvyšok je ale presne taký, ako si to človek predstavuje. Zo spracovaných kakaových bôbov tu v továrni vzniká kakaový likér a následne jeho miešaním s cukrom a inými ingredienciami zase čokoláda. Z tej sa pri následnom finálnom miešaní uvoľňujú aromatické látky a chute, ktoré na čokoláde milujeme všetci.
Čokoláda v továrni mi chutila viac, aj keď to bolo asi len v mojej hlave
V Bratislave vyrábajú čokoládu už viac ako 120 rokov. Najprv pod menom Stollwerck s nemeckými majiteľmi, no po druhej svetovej vojne firmu znárodnili ako slovenskú a od roku 1958 už niesla nové meno Figaro. Figaro si však v roku 2012 osvojila medzinárodná značka Mondelez. Tá má v portfóliu viac ako 500 čokoládových produktov značiek Milka, Figaro, Cadbury, Oreo, Toblerone a mnohé ďalšie, z ktorých som ochutnal hneď niekoľko.
A aj keď ma zamestnanci utvrdzovali v tom, že čokoláda v obchode je za správnych skladovacích podmienok identická tej, ktorú ochutnávam priamo z výroby, neviem sa zbaviť subjektívneho pocitu, že v továrni mi chutila o trochu viac.
Asi bolo skresľujúce to, že mi zmysly opantali výrazné vône a príjemné, priateľské prostredie továrne. Rozvoniava nielen celá továreň, ale aj ulice navôkol. Nakoniec, aj samotný nápad spraviť reportáž v továrni vznikol vďaka nekonečnému „fňukaniu“ mojej partnerky, ktorá pracuje niekoľko stoviek metrov od továrne: „Dnes som zase cítila buchty a čokoládu. Už sa zbláznim, máme niečo také aj doma?“
Nie je jednoduché denno-denne cítiť všetky tie vône a arómy, ktoré továreň produkuje. Nezaregistrovali sme hluk a už vôbec nie špinu či odpad, ale tie vône je cítiť na stovky metrov. Dôkazom je aj okoloidúca mamička s dvomi deťmi. Tie sa obzerajú, naberajú sladkú vôňu do nosa a na tvári matky je jasne vidieť nervozitu. Čo chvíľa si jej deti uvedomia, čo im to vonia, a začnú mamu otravovať s tým, že majú chuť na čokoládu.
Keď sa jej na to spýtam, rezignovane sa usmeje: „Máme to tu každý deň cestou do škôlky či z práce. Nedá sa okolo týchto ulíc prejsť bez toho, aby do človeka neudreli všetky tie vône. No a deti sa z toho idú zblázniť, večne im niečo musíme kúpiť, ale za tú radosť v ich očiach to stojí.“
Cítia to aj zamestnankyne neďalekého obchodu s drogériou: „U nás v obchode to ešte vieme prekryť, ale akonáhle vyjde človek von, pomyslí na Milku.“ Ja som pri absorbovaní tých vôní myslel na roztopenú čokoládu v hrnci.
Továreň je cítiť „na sto honov“. Dá sa to však vôbec považovať za negatívum, ak každý človek, ktorého sa na ulici pred budovou na vôňu opýtam, sa automaticky najprv zoširoka usmeje, uvoľní a spomína na jedlo? Ani jednému človeku, ktorého som v okolí oslovil aróma čokolády neprekážala.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Koľko čokolády zjedia denne zamestnanci, ktorých úlohou je vyslovene ochutnávať ju a či sa to niekedy človeku zunuje.
- Prečo sú čokoláda a sladkosti čoraz drahšie a čo sa s tým dá robiť.
- Ako a prečo ľudí nahradili stroje.
- Ako presne sa z kakaa stane čokoláda Milka a ako to vyzerá priamo na linke.
