- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Na Sakrakopci zahynulo počas pádu lietadla až 82 ľudí. Nikto na palube nehodu neprežil. Podľa urbánnych legiend duše mŕtvych cestujúcich a posádky toto miesto nikdy neopustili. V snahe zistiť, či tu naozaj straší, sme na Sakrakopci strávili noc.
November 1966, Bratislava, Slovensko – Hustý sneh znepríjemňuje Bratislavčanom život už niekoľko posledných dní. Na cestách sa tvoria snehové záveje a na miestach, kde ich už cestári stihli odhrnúť sa blyští ľad. Z bielej prikrývky sa tešia len deti, ktoré ešte neomrzela guľovačka. Dospelí, ktorí nemusia, radšej ani nevychádzajú von.
Počasie zastaví aj ruské lietadlo. Snehová metelica a silný nárazový vietor donútia pilota mimoriadne pristáť na bratislavskom letisku. Let z Bulharska sa tak pasažierom predĺži o niekoľko hodín, pilot však nemá na výber. Spisovateľ, veľvyslanec, ale aj operná speváčka budú musieť počkať bez ohľadu na to, aké naliehavé stretnutia na nich čakajú v Berlíne.
Po troch nekonečných hodinách čakania dostane posádka správu, že krátko pred pol piatou poobede môže lietadlo opäť vzlietnuť. V niektorých pasažieroch sa objaví nádej, že nakoniec predsa len stihnú svoje povinnosti v zahraničí. Nedočkavo teda čakajú, kým dostanú opäť povolenie vyraziť k oblakom. Povolenie vydať sa do náručia smrti.
Len čo dostanú zelenú od dispečingu, gigantický vrtuľový stroj sa s ľahkosťou odlepí od zeme. Nestačí však poriadne ani vzlietnuť a stráca sa z obrazoviek kontrolnej veže letiska.
Nervozita z meškania sa razom mení na paniku. Lietadlo sa zmieta v turbulenciách a chaos ovládne aj kokpit. Výkriky vydesených ľudí na palube takmer prehlušia vrtule diabolského stroja, keď...
Bratislavčania otáčajú hlavy smerom na Malé Karpaty, ktoré ožiari obrovský výbuch. Spoza korún stromov stúpa hustý čierny dym vznášajúci sa až k nebu. Miestni na nič nečakajú a rozbehnú sa za ním.
Keď vystúpia na zasnežený vrchol Sakrakopca, naskytá sa im pohľad, ktorý už do konca života nevymažú z myslí. Spod snehu zafarbeného sýto červenou farbou trčia končatiny pasažierov. Ich telá sú rozmetané všade navôkol rovnako ako črepiny nemotorného stroja.
Ľudské zostatky visia zo stromov ako zvädnuté plody a kvapky ich krvi dopadajú na biele masy snehu. Kde-tu sa na zemi ligocú šperky, okuliare s polámaným rámom a s pavučinou na sklíčku, či hodinky s ohnutým ciferníkom.
Na miesto prichádzajú po skupinkách aj záchranári, ktorí sa vždy nepokojne otočia, keď im niečo zapraská pod nohami. Nemôžu si totiž byť istí, či uši režúci zvuk vydal sypký sneh, rozmočený konár alebo pošliapali ľudskú končatinu. Po krátkom prieskume miesta havárie posielajú civilov, ktorí sa prišli pozrieť na krvavú drámu, domov. Miesto je totiž zamorené rádioaktívnym jódom z paluby lietadla.
Československým záchranným zložkám potrvá niekoľko hodín, kým zistia, že na palube lietadla zahynulo až osemdesiatdva obetí. Osemdesiatdva rôznych príbehov ukončil rovnaký osud. Pripútaní k sedadlám mu nedokázali zabrániť, mohli sa len prizerať, ako padajú do tmy.
Takto znie voľný (zdramatizovaný a beletrizovaný) opis najväčšej leteckej tragédie v dejinách Československa. A hoci od nej už ubehlo viac než päťdesiatsedem rokov, dodnes neexistuje jednoznačná odpoveď na otázku, prečo sa lietadlo zrútilo. Možno práve to bude jeden z dôvodov, prečo Sakrakopec dodnes oplýva temnou energiou. Turisti, ktorí ho navštívia, totiž tvrdia, že majú pocit, akoby ich spoza stromov niekto sledoval.
Podľa informácii pamätného webu Sakrakopec.sk venovanému obetiam nehody, v deň tragédie v Bratislave nesnežilo, ale pršalo. Snežiť začalo až po nehode, pričom v Malých Karpatoch napadlo približne 20 až 30 centimetrov snehu. Miesto nehody rýchlo prekryl sneh, takže je nepravdepodobné, že v ňom záchranári videli krvavé fľaky.
Lietadlo nedonútila v Bratislave pristáť metelica, ale fakt, že Pražské letisko, kam malo pôvodne namierené, zatvorili pre nepriaznivé počasie. Kontrolná veža letiska v tom čase ešte nemala obrazovky.
Keďže let trval necelé dve minúty, je viac než možné, že panika na palube lietadla nestihla vypuknúť. Po nehode zazneli výbuchy dva, ale pravdepodobne ich z mesta nebolo vidieť len počuť. Fakt, že stroj prevážal rádioaktívny izotop jódu sa zistilo až neskôr – jeden, až dva dni po nehode.
Vrchol zaujal aj slovenských lovcov duchov, ktorí počas svojho vyšetrovania na Sakrakopci počuli spoza stromov ľudské kroky, aj keď v lese boli preukázateľne sami. Spoločnosť im robili len tiene, ktoré neraz zahliadli v tme. Keďže príbehy zo Sakrakopca naháňajú zimomriavky, rozhodol som sa byť na noc ich súčasťou. S kolegom sme sa zbalili a vydali sa do srdca bratislavskej divočiny, aby sme v nej strávili noc.
Ešte predtým, než sa spoločne vydáme na toto desivé dobrodružstvo, radi by sme ti pripomenuli, že tvoriť kvalitný obsah môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto, ak sa ti naše články páčia, podpor nás vstupom do klubu Refresher+.
- Ako v súčasnosti vyzerá miesto leteckej tragédie.
- Aké desivé zvuky sa nám ozvali z mobilu, keď sme sa snažili na mieste telefonovať.
- Akým spôsobom nám začala na Sakrakopci „blbnúť“ technika.
- Ako nás vystrašili svetlá zakrádajúce sa okolo nášho stanu.
- Čo najdesivejšie sme na mieste zažili, a prečo by sme sa sem už nikdy nevrátili.
Sakra, kopec
Výstup do bratislavských kopcov zahájime krátko pred piatou hodinou poobede. Z Vajnorskej doliny stúpame za najväčšieho tepla po zelenej značke, keďže podľa internetu ide o najkratšiu cestu na miesto leteckej havárie. Trasa nás chvíľu vedie cez rozbitú asfaltku, povedľa zelených viníc až do lesa zamoreného hmyzom.
Hoci vôbec nejde o strmé stúpanie, svojím nemotorným tempom spomaľujem kolegu. Keď je človek naložený batožinou, aj z malého kopca sa stáva gigantická hora. Slovo „sakra“ vyslovím po ceste hneď niekoľkokrát, a to nielen vtedy, keď čítam orientačné tabule. Kým sa dostanem na vrchol, dokonca vymyslím teóriu, prečo dostal svoje pomenovanie.
Za približne hodinu a pol stúpania zhodím zo svojho chrbta batožinu a vďaka chladnému vánku si uvedomím, že mám tričko prepotené do poslednej nitky. Vydýchaný sa rozhliadnem vôkol seba.
Rozprestiera sa predo mnou voľný pľac lemovaný lesom, uprostred ktorého sa týči mramorový pamätník v tvare kríža. Po mojej ľavici zahliadnem na hrubom kmeni majestátneho stromu tabuľu s nápisom ‚MIESTO LETECKEJ KATASTROFY‘. Keď k nej podídem bližšie, moje oči padnú na nekonečný zoznam obetí vygravírovaný do kovovej tabule maličkými písmenami. Veľa mien je napísaných v azbuke.
Pomalými krokmi sa presuniem ku krížu. Pamätník je po stranách zasypaný kameňmi a črepmi z lietadla. Kusy zhrdzaveného šrotu a rozbitých plastov ma v myšlienkach vezmú ako teleport do novembra 1966, kedy toto miesto prehľadávali záchranári. Brodili sa v snehu v nádeji, že môžu zachrániť ľudské životy. Nachádzali však len nehybné a zmrzačené telá.
Strasie ma od hrôzy, keď si pred sebou všimnem polámaný rám okuliarov. „Musel ho tu zanechať jeden z pas..,“ vytrhne ma zrazu z myšlienkových pochodov telefón, ktorý sa rozvibruje v mojom vrecku.
Ustúpim dva kroky dozadu a zodvihnem ho. Na druhej strane linky sa ozve hlas mojej ustarostenej partnerky. Chce vedieť, či som už dorazil a či som v poriadku. Len čo sa s ňou dám do reči, vypadne signál a slúchadlo telefónu zostáva hluché.
Pritom ako sa snažím nájsť sieť, zablúdim až ku druhému obrovskému drevenému krížu, ktorý síce neslúži ako pamätník, ale označuje presné miesto dopadu lietadla. „Haló? Počuješ ma?“ opakujem dookola, keď mi partnerka odpovie, že mi rozumie každé tretie slovo.
Niečo ruší signál. Začnem sa teda prechádzať, až kým nenatrafím na miesto, kde ide telefonovať bez väčších problémov. Po asi minúte plynulej konverzácie ju zrazu opäť prestanem počuť.
Slúchadlo začne chrčať a ide z neho iba hlasitý šum. Rýchlo ho odtrhnem od ucha, aby som neohluchol. Mám pocit, že som medzi intenzívnym šumom začul aj nejaké nezmyslené slová. Konkrétne sa mi zdalo, že sa z linky ozvali neľudským hlasom slová „des“, „mi“ a neskôr aj slovo „rozbil“. Zľaknem sa a zložím.
Keďže sa mi nič podobné nikdy nestalo, zblednem a vydesím sa. Všimne si to aj môj kolega, ktorý sa ma spýta, či som v poriadku. Keď mu súhlasne prikývnem, zavelí, že ideme postaviť stan.
Pobláznená elektronika
Svoj skromný príbytok sa rozhodneme postaviť si až niekoľko metrov od pietneho miesta, keďže nechceme zneuctiť pamiatku zosnulých. Stavanie stanu nám tentoraz ide na počudovanie od ruky. Za pár minút náš prístrešok už stojí a kolega sa vyberie k pomníku pre zbytok svojej batožiny, s ktorou chceme zaťažiť stan, kým v ňom nebudeme.
Hneď ako sa vráti, vyvalí na mňa otázku, čo bol podľa mňa ten obrovský hluk. Hodím na neho nechápavý pohľad, keďže netuším, o čom točí. „Ty si nič nepočul? Znelo to, ako keby nad nami letelo nejaké lietadlo. Vrtuľové lietadlo, alebo helikoptéra,“ začne mi vysvetľovať, zatiaľ čo ja na neho len pozerám s vypúlenými očami ako na zjavenie.
Keď konečne pochopí, že som nič nepočul, zostane na chvíľu ako vymenený. O pár minút sa spolu však už rozprávame, akoby sa nič nestalo. Dohodneme sa, že kým nafotí pamätník, ja sa navečeriam.
S fotografovaním sa mu podarí skončiť skôr ako mne s večerou. Zatiaľ čo sa napchávam, posťažuje sa mi, že mu štrajkuje telefón. „Niekedy mi zamrzne, alebo mi neuloží fotku. Je to veľmi divné, nič podobné sa mi ešte nikdy nestalo,“ začne mi vysvetľovať.
Tvrdí, že okrem fotoaparátu mu pravidelne nefunguje aj signál. „Niekedy chytám internet, akoby som bol doma – bez problémov. Inokedy na tom istom mieste nemám absolútne žiadnu sieť,“ len čo dohovorí, rozhodnem sa skontrolovať svoj telefón, aby som zistil, ako som na tom so signálom ja.
Snažím sa ho odblokovať, ale obrazovka zostáva čierna. Je totálne vybitý. Nejde mi to do hlavy, nakoľko ešte pred niekoľkými minútami mi ukazoval, že je batéria nabitá na dvadsať percent. S kolegom si vymeníme veľavravné pohľady. Ak je toto len zlomok toho, čo nás čaká v noci, už teraz ľutujeme našu výpravu.
Tiene za stromami
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako nás vystrašili svetlá zakrádajúce sa okolo nášho stanu.
- Čo sa stalo, keď sme svetlá začali prenasledovať.
- Ako sme s kolegom počuli ľudské kroky, ale nikto široko-ďaleko nebol.
- Čo najdesivejšie sme na mieste zažili, a prečo by sme sa sem už nikdy nevrátili.
