Videli sme očakávanú slovenskú novinku.
Surové, temné, depresívne, autentické, mrazivé. To, o čo sa snažili slovenskí filmári a filmárky celú dekádu, predbehol nečakane a sebavedome Rudolf Biermann. Jeho sólová režijná prvotina (Sviňu predsa len nakrútil s Marianou Čengel Solčanskou) Vojna policajtov je silným vyhlásením o tom, v akom výbornom stave je dnes slovenská kinematografia.
Filmových či seriálových pokusov o dôveryhodné vyobrazenie či už deväťdesiatych, alebo nultých rokov vo forme politických trilerov alebo drám sme videli niekoľko. Únos, Červený kapitán, Ostrým nožom, Za sklom... hádam najpresvedčivejším bol vizuálny skvost Jonáša Karáska Amnestie či paradoxne čierna komédia Invalid.
Hlboký, naozaj uveriteľný vážny film zarezávajúci sa pod kožu o politickej korupcii, drsných mafiánoch a záhadných vraždách zametených pod koberec tu však chýbal ako soľ. Našťastie sme sa dočkali. Vojna policajtov je totiž vskutku špičková kriminálka, akú nám budú závidieť aj susedné krajiny.
Ambivalentný hrdina, najlepší hrdina
Biermann adaptoval do filmovej podoby knihu Hnev od Arpáda Soltésza, ktorý zároveň napísal aj scenár. Príbeh reflektuje divoké deväťdesiate roky na východnom Slovensku, hlavnými hrdinami sú dvaja policajti Igor Molnár (Juraj Loj) a Miki Miko (Alexander Bárta). Každý bojuje proti miestnym zloduchom po svojom. Molnár je prchký cholerik a tiež idealista. Najskôr koná, potom premýšľa. Miko je zase ostrieľaný rozvážny realista, ktorý vie, ako plávať medzi žralokmi aj vyť s vlkmi.
Má cenné kontakty na všetkých barikádach, nedodržiava postupy, lebo nie je naivný, a dáva si pozor, koho rozhnevá, lebo si stále váži svoj život. Okrem toho je bohém milujúci klasickú hudbu a počet obrátených štamprlíkov či vyfajčených cigariet si kompenzuje na plavárni alebo v boxerni, aby nevyšiel z formy.
Jednu vec pri ňom divák pochopí tiež veľmi rýchlo. Neoplatí sa s ním púšťať do bitky. Vie byť rafinovaný, zákerný aj pomstychtivý. Dokáže si však udržať v tomto drsnom svete vlastnú tvár? Miko je skôr ambivalentný hrdina než klasický dobráčisko. To je však na ňom najsympatickejšie. Nie je nudný ako väčšina jemu podobných postáv.
Rytmus si troška uletel s improvizáciou
Tvorcovia ho skvele a výstižne predstavujú precízne vybranými zábermi. Postupné rozprávanie obrazom je oveľa lepšie, než by ho divákovi dvomi vetami predstavil vo zvukovej zložke neznámy rozprávač. Divák si o ňom spraví rýchlo mienku a s potmehúdskym úškrnom bude napäto sledovať, ako sa bude správať po zvyšok filmu.
Bárta sa do roly Mika skvele hodí a hrá ho fantasticky. Je chladný, prísny, nekompromisný, rozvážny, trpezlivý. Cítiť, že hlavnú rolu si dosýta užil a dal si zároveň maximálne záležať. Taký veľký priestor na striebornom plátne ešte nemal. Biermann mu však plne veril a spravil dobre. Rodák z Košíc mu dôveru oplatil. Skvele mu sekunduje talentovaná Anežka Petrová, pre ktorú ide o debut na poli celovečerného filmu. Chválime aj Adyho Hajdua, len škoda, že ho vo filme nevidno viac.
Juraj Loj za Bártom trocha zaostáva a občas hapruje aj jeho východniarsky prízvuk (predsa len, na rozdiel od kolegu sa narodil v Bratislave). V snímke má však viacero svetlých momentov, napríklad počas scény v nevestinci. A ako sa s rolou drsného gangstra Berciho vyrovnal raper Patrik „Rytmus“ Vrbovský? Pôsobí hrozivo a typologicky mu to sedí. Je dobrý. Z toho mála replík, ktoré vo filme má, však cítiť obrovský „freestyle“.
Jeho improvizácie miestami až príliš kontrastujú s inak výborne napísanými autentickými dialógmi a príliš vyčnievajú v negatívnom slova zmysle. Občas je to vtipné, no do veľkej miery sa jeho svojské vsuvky príliš do filmu nehodia. Jednoducho vidno, že ak Rytmus chce, aby ho ľudia brali skutočne vážne aj ako herca, musí sa naučiť viac prispôsobiť režisérovi, scenáru a trocha ubrať z ega.
Zatiaľ najväčšie prekvapenie roka
Práve scenár a takisto dramaturgia fungujú na výbornú. Všetko do seba časom zapadá a všetky rozhodnutia postáv sú opodstatnené. Napriek tomu, že snímka od istého momentu mení tempo a ukazuje aj iné žánrové polohy, stále drží divákovu pozornosť a krásne odhaľuje nepoznané detaily.
Je to malý zázrak, pretože Vojna policajtov má odvážnu dĺžku až 150 minút. Ak si sa práve zhrozil, paradoxne jej to len prospieva. Soltész totiž aspoň nerozpráva príbeh skratkovito a povrchne, ale rozohráva postupne hru, ktorá ťa začne baviť, až nebudeš vedieť spustiť oči z obrazu a na hodinky ti ani nenapadne sa pozrieť.
Druhá polovica filmu je napínavá a samotný záver je bravúrne zvládnutý. Vojna policajtov je naozaj veľmi príjemným prekvapením. Zatiaľ najväčším tohto roka, preto sa tešíme, že snímke môžeme udeliť až osem a pol bodu z desiatich.
