- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Morový lekár bol človek, ktorý liečil obete moru počas veľkej epidémie tejto choroby v západnej Európe. Zvyčajne si ich najímali mestá, aby sa starali o nakazených pacientov. Mali však aj iné povinnosti, z ktorých behá mráz po chrbte.
Napriek tomu, že ľudí liečil, vyzeral akoby ich išiel zabíjať. Dlhý čierny kostým a hlava zahalená v maske pripomínajúcej vraní zobák. Presne tak vyzeral desivý morový lekár.
Oblečenie malo v stredoveku svoj dôvod
Dizajn uniformy morového lekára mal podľa portálu Live Science za cieľ zakryť celé telo lekára. Vonkajšia vrstva kostýmu bola vyrobená z kozej kože a často potiahnutá voskom. Pod ňou mal lekár blúzku, ktorá sa viazala na topánky. Strašidelne vyzerajúce masky so zobákom mali v skutočnosti chrániť doktora. Zabezpečovali filtrovanie vzduchu pomocou aromatických bylín, ako sú mäta či klinčeky, a preto v nich muselo byť dostatok miesta. Bylinky mali pomáhať aj so zápachom, pretože vredy na koži a mŕtve telá veľmi smrdeli.
O morových doktoroch nám porozprávala etnologička Katarína Nádaská. „Každých 5-6 rokov sa epidémie moru periodicky opakovali. Ľudia trpeli dvomi spôsobmi tohto ochorenia. Pľúcny mor sa šíril vzduchom a kožný mor sa šíril dotykom. Oba typy boli veľmi infekčné a absolútne neliečiteľné, takže úmrtnosť bola 99,9 %, pričom keď sa dostal do stredovekých miest, úmrtnosť bola takmer 100 %. Na vidieku to mali ľudia trochu ľahšie a nemali až také veľké riziko nákazy, keďže tam bol ,čistejší vzduch‘.“
Vymrelo až 60 % populácie
Podľa magazínu Na juhu boli výsledky výpočtov smrtnosti moru zúriaceho v 14. storočí v Európe hrozivé. Podľa prepočtov urobených na začiatku nášho storočia naň zomrelo až 48 miliónov ľudí, čiže 60 % obyvateľstva. Nakazení prežili 3 až 5 dní. Každý deň zomieralo aj niekoľko stoviek ľudí.
Moroví lekári boli podľa etnologičky ľudia, ktorí museli vytvárať správne hygienické prostredie pre mestá.
„Mor sa často prenášal na zaoceánskych lodiach a veľmi ľahko sa preniesol do celej Európy. Mali len základné informácie, a to také, že mor je epidémia a šíri sa dotykom a vzduchom. Preto aj takýmto spôsobom pristupovali k chorým a zriaďovali sa aj morové hospice, kde sa starali o chorých príbuzní, tí sa však nakazili veľmi rýchlo. Veľakrát sa stalo, že doktor prišiel za rodinou, ktorá bola už celá vymretá. Obete moru sa pochovávali do jám, kde sa zväčša zavápnili, prípadne mŕtvych spaľovali, aby sa baktérie nešírili ďalej.“
Hrozivé príznaky strašili celú Európu
Podľa portálu National Geographic bol mor najnebezpečnejšou chorobou na svete, ktorá dokázala zabiť stovky miliónov ľudí. Obete trpeli veľkými bolesťami, opuchnutými uzlinami, čiernym sfarbením pokožky a inými zdravotnými príznakmi. Počas morovej epidémie si mestá najímali lekárov, ktorí sa starali o nakazených. Obyvateľov, ktorí zatajili niekoho chorého vo svojej domácnosti alebo okolí, vyhnali z mesta.
Bolo otázne, či sa dožijú výplaty
„Kráľovské mestá mali svojho mestského doktora, ktorého platilo celé mesto a ktorý sa staral aj o chudobných. Panovníci či vyššie postavená šľachta mala svojich súkromných lekárov. Tých, ktorí boli kvalitní, si rozobrali oni a mestský lekár alebo často len absolvent doktorského štúdia bol ten, čo sa staral aj o mor. Dostával zaplatené, ale veľmi časté bolo, že sa v dôsledku nakazeniu ani nedožil výplaty,“ hovorí o podmienkach etnologička.
Holič, lekárnik, bylinkár alebo kňaz
Mnohé z povinností, ktoré plnili moroví lekári, boli v skutočnosti mimo oblasti lekárskej starostlivosti, ako napríklad zaznamenávanie počtu infekcií a úmrtí, svedectvá o závetoch, vykonávanie pitiev a vedenie denníkov, ktoré pomáhali pri vývoji liečby alebo preventívnych opatrení. Prácu morového lekára podľa portálu Live Science nevykonávali len vysokoškolsky vzdelaní lekári či chirurgovia, ale aj ľudia, ktorí mali dostatok odvahy. Holiči, lekárnici, pôrodné asistentky, bylinkári alebo kňazi.
Podľa etnologičky Kataríny Nádaskej bolo však liečenie veľmi neefektívne a neprofesionálne, aj keď už existovali univerzity a výučba. „Lekári liečiť mor nevedeli, a preto skôr chodili ľudí len kontrolovať.“
Máš skazenú krv? Vylejeme ti ju.
Vtedajšia medicína bola založená na myšlienke, že ľudské telo obsahovalo štyri tekutiny, ktoré nazývali humory. Tieto tekutiny lekári vyrovnávali pomocou stravy, bylín, prírodných liekov, a ak sa situácia príliš vychýlila z rovnováhy, tekutiny z tela úplne odstránili. Napríklad tak, že nakazenému morom napichli žilu a krv nechali vytiecť.
Voda bola v tom čase znečistená, a preto namiesto nej pili pivo alebo víno. Ak boli chorí, museli piť veľa, aby tekutiny vypúšťali vo forme moču. Vyvolávali aj zvracanie, napríklad tak, že pacientom podávali arzén.
Bizarné liečebné techniky
Na odstránenie choroby používali aj pijavice či ropuchy. „Medzi ich liečebné postupy patrilo napríklad aj prikladanie rozpolenej ropuchy na človeka, aby sa ,jed‘ presunul na žabu a nakazený sa tým vyliečil,“ hovorí etnologička.
K ďalším liečebným postupom patrilo, že pacienti mali piť vlastný moč alebo konzumovať lieky z vaječných škrupín, nechtíka lekárskeho a lekváru. Pacienti sa tiež natierali cibuľou, cesnakom, maslom, arzénom alebo zlúčeninami z okvetných lístkov alebo sa im dokonca odporúčalo natierať si telo časťami zvierat, aby sa pokúsili odstrániť chorobu.
Keď sa stav pacienta zhoršoval a blížil sa k smrti, mohli ho natrieť ortuťou a na chvíľu upiekli v peci ako extrémny pokus o boj proti chorobe. Existovali aj techniky na vyvolanie hnačky, aby sa telo úplne zbavilo „zla“, ktoré ho ovládlo.
Aj napriek tomu, že mali moroví doktori v rukách dlhé palice a nedotýkali sa nakazených ľudí, zomierali veľmi často. „Večer si dezinfikovali plášte roztokmi soli. Ľudia vtedy robili rôzne pokusy, keď sa chceli ubrániť nákaze. Racionálne veci robili napríklad s karanténou, čo bolo podľa mňa správne. Iracionálne boli so spomínanými žabami.“
Morové stĺpy
Etnologička hovorí, že veriaci napríklad prosili Boha o vyliečenie alebo mu ďakovali, že sa nenakazili. Vytvorili si svoje modlitebné oltáre práve pre morovú epidémiu. Na Slovensku sa nachádzajú stále takzvané morové stĺpy. „Nájdeme ich napríklad v Bratislave na Rybnom námestí alebo v Trnave na Námestí sv. Mikuláša.“
Moroví doktori zároveň dokumentovali posledné želania ľudí a často svedčili a boli svedkami triedenia závetov. Podľa etnologičky Kataríny Nádaskej mnohé z toho, čo dnes vieme o morovej nákaze a o rozsahu jej šírenia, vieme vďaka záznamom, ktoré viedli vtedajší moroví lekári.
