Amy sa rozhodla okúsiť život ďaleko od Slovenska, kde sú podmienky naň neúprosné. Vzniklo z toho však dobrodružstvo, na ktoré nezabudne do konca života.
„Mojím najväčším snom je raz pracovať pre Unicef, keďže sa zaujímam o problematiku života detí v rozvojových krajinách. Potrebovala som teda samu seba presvedčiť, či je to niečo, čo ma baví a dokážem to robiť. Opýtala som sa samej seba, kde inde si to vyskúšam lepšie ako v škole v Tanzánii,“ prezrádza v úvode Amy. Spolu s kamoškou Evou išli do Afriky dobrovoľníčiť. Deti v malej škole učili angličtinu aj matematiku a popritom spoznávali krajinu aj kultúru východnej Afriky.
„Mladý Masaj nás pozval, aby sme sa zúčastnili na ich tradičnej ceremónii. Koná sa vždy počas splnu niekde ‚Pánu Bohu za chrbtom‘. Trvá tri dni a završuje sa tým, že sa mladí chlapci stanú mužmi. Zrazu po nás prišlo päť motoriek a my sme boli na ceste do džungle,“ rozpráva. V rozhovore ti prezradí, koľko peňazí potrebovala na cestu aj na život v Tanzánii, ako ju vnímali miestne deti, čo všetko zažila, ale aj čo jej povedal mladý Masaj, s ktorým sa viezla na motorke.
Ak sleduješ náš web, určite ti neuniklo, že naň pravidelne prispievame článkami aj o cestovaní. Nájdeš tam napríklad tipy na lacné letenky, užitočné cestovateľské rady a prečítaš si aj to, kam sa (ne)oplatí vydať na výlet či už v zahraničí, alebo v rámci Slovenska. V prípade, že sa ti naša tvorba páči a rád podporíš náš redakčný tím, staň sa členom klubu Refresher+.
Odísť do Afriky bolo spontánne rozhodnutie?Nie, s kamarátkou Evou sme sa o vyskúšaní dobrovoľníctva rozprávali asi už pred rokom. Uvažovali sme nad odchodom do nejakej úplne inej krajiny, ako je tá naša, aby sme nielen spoznali kultúru a život, ale tým, že sme obe študovali medzinárodné vzťahy, aby sme svoje poznatky vedeli v praxi použiť. Zároveň sme sa tým aj presvedčili, že to je práve to, čo chceme robiť.
Ako dlho ste cestu plánovali?
Keď sme končili výšku, povedali sme si, teraz alebo nikdy. Toto je naše posledné leto, od septembra sa chceme zamestnať, takže vyrážame za dobrodružstvom teraz. Potom nám to vyjsť nemusí. Programy sme si pozerali od konca mája, začiatku júna.
Cez akú agentúru ste sa napokon k programu dostali?
Cez Worldpackers, ktorá poskytuje dobrovoľnícke programy naprieč celým svetom. Majú webovú stránku, na ktorej musia človeka vopred schváliť. Treba si vyplniť základné otázky, nič náročné, napríklad sa ťa pýtajú, prečo si myslíš, že sa hodíš na túto činnosť, alebo prečo si si vybrala práve túto agentúru a tak ďalej.
Napísali sme im o našom štúdiu, ktoré úzko súvisí s cestovaním do rozvojových krajín, o našich záujmoch aj o tom, že hovoríme anglicky a ďalším cudzím jazykom. Ja po francúzsky, Eva po španielsky. Okrem toho som stážovala aj v UNESCO, čo je program na vzdelávanie, takže už tam som sa venovala agende vzdelávania v rozvojových krajinách alebo v krajinách, kde nemajú ženy právo na vzdelanie. Preto som tam zahrnula aj to.
Pravidelne po nás kričali, že sme „mzungu“, čo znamená beloch z Európy. Neboli však nebezpeční.
Podľa čoho ste si vyberali program?
Mali sme predstavu o tom, čo konkrétne by mala spĺňať škola, do ktorej by sme išli učiť, alebo hostiteľ. Napríklad sme chceli, aby nás vyzdvihol po príchode a odprevadil nás do ubytovania, aby sme nemuseli ísť samy. Veľkú rolu hralo aj to, aby sme to zvládli on budget. Je tam totiž denný poplatok, ktorý pokrýva stravu a ubytovanie, keďže väčšinou bývaš u niekoho doma. Isté percento, alebo teda polovica z toho ide na prídavky školy, kde učíš.
Dávali sme si pozor aj na to, aby to nebolo ďaleko od centra mesta. V Tanzánii, v najväčšom meste východnej Afriky, Dar es Salaame, sme si nakoniec našli ideálnu ponuku. Nachádzala sa na predmestí, vyzeralo to ako dedinka.
Spomínaš budget, koľko peňazí ste mali?
Snažili sme sa prispôsobiť aj cenám leteniek, keďže tie sa do Tanzánie celoročne pohybujú v rozmedzí 600 až 700 eur. My sme to však riešili na poslednú chvíľu, takže vychádzali omnoho drahšie, takmer 1 000 eur. Nakoniec sme leteli z Budapešti cez Dubaj na Zanzibar a odtiaľ trajektom, lebo sa to oplatilo viac. Za ubytovanie, stravu a chod školy sme platili 10 amerických dolárov na deň.
Na tri týždne sme si stanovili maximálny limit 2 000 eur, pričom cez víkendy, ktoré sme mali voľné, sme sa vydali aj preskúmať okolie. Boli sme si isté, že chceme vidieť safari, ktoré sme napokon vychytali za výbornú cenu. Bežne vyjde človeka trojdňové safari približne 600 eur, nám sa to však podarilo za 300 vďaka nášmu hostiteľovi. Výlet sme zakončili prehliadkou Zanzibaru. Do budgetu sme sa napokon zmestili.
V prístave v Tanzánii vás už čakal hostiteľ?
Áno. V Dar es Salaame sa nepohybuje veľa bielych turistov, každý sa nás snažil nalákať do taxíka. Tam však platí pravidlo: „Nikdy nesadaj nikomu do auta, lebo nevieš, čo sa ti tam môže stať.“ Hlavne keď ste dve baby z Európy. Turistický ruch tam nie je veľmi rozvinutý, ani oň nemajú extra záujem. Takže sme pre nich boli obrovská rarita. V rámci bezpečnosti sme teda poprosili hostiteľa, aby nás odviezol.
Cítili ste sa počas pobytu v dedine nebezpečne?
V tej dedine, kde sme bývali, sme sa necítili nebezpečne, hoci po nás každý pozeral. Majú také špeciálne pomenovanie, „mzungu“, čo znamená beloch z Európy. Pravidelne to po nás kričali. Často za nami chodili alebo s nami kráčali, pýtali sa... ale že by nám niekto chcel ublížiť, to nie.
Oni sú mentálne tak nastavení, že všetko je „hakuna matata“, čo znamená, že absolútne nič neriešia. Mala som pocit, že nielen čo sa týkalo nás, ale aj medzi lokálnymi obyvateľmi v tej dedine neexistovala nenávisť ani nevraživosť. Majú tam skutočné problémy a každý deň bojujú s obrovskou chudobou. Väčšina rodín nemá ani len tečúcu vodu v dome, takže nemajú čas na to, aby robili jeden druhému zle.
Párkrát sa nám však stalo, že nás takmer prešiel tuk-tuk alebo autobus. Priechody pre chodcov v tej dedine takmer neexistovali. Alebo sa nám stalo, že sme išli po ulici a dotkli sa nás (vozidlá, pozn. red.). Skrátka treba byť len obozretný, to sa ti môže stať aj v hocijakom inom meste, aj v Európe.
Bývali ste u domácich alebo v nejakej ubytovni?
Prišli sme do takého malého dvorčeka, kde boli dve chatky. Pre nich je to štandardný rodinný dom, žije tak väčšina ľudí v Tanzánii. Bývali sme v jednej z nich. Bola tam veľká obývačka, kuchyňa, dve spálne, pričom jedna bola naša. Plyn v domoch zavedený nebol, každý tam varí na bombičkách. Mali sme to šťastie, že v našom dome bola tečúca voda, ale nie pitná.
Na dvorčeku bola ešte zvlášť postavená komôrka, kde sa nachádzala spoločná sprcha, a vedľa nej diera v zemi. Bolo to keramické, nie ako latrína z latiek. Splachovanie neexistovalo, iba vedro s vodou, no odpad tam nesmrdí, lebo všetko niekam odchádza kanalizáciou.
Na dvore bola postavená komôrka so sprchou, vedľa nej diera v zemi. Splachovanie neexistovalo.
Ako vyzeral tvoj bežný deň?
Ráno sme vstali, o deviatej sme mali raňajky a hneď po nich sme išli do školy. Pešo nám cesta z domu trvala asi desať minút. V škole boli dve triedy na dvore, pričom jedna trieda boli jasle, kde boli menšie deti. O tie sa starali ďalšie dobrovoľníčky zo Španielska a z Kolumbie, ktoré tam boli spolu so mnou a s Evou. Dokopy nás bolo päť. My dve sme boli v druhej budove, kde sme učili deti od štyroch do šiestich rokov.
Zaujímavé bolo, že napriek tomu, že sme mali deti v predškolskom veku a vzdelanie v Tanzánii nie je ideálne, vedeli už čítať, písať aj počítať. Boli veľmi šikovné.
Čo ste ich učili?
Primárne angličtinu, ale aj základy matematiky. Výučba trvala do dvanástej, potom sme sa spoločne presunuli do časti s menšími deťmi. Líšila sa iba tým, že v nej neboli lavice. Tam sa uskutočňovali rôzne aktivity typu básničky, pesničky v angličtine, ako napríklad Head, shoulders, knees and toes.
Počas voľných chvíľ sme ich zabávali napríklad hrami, ktoré sme doniesli zo Slovenska, ako aj farbičkami, plastelínou, pexesom či bublifukom. Ten bol pre nich najlepšou atrakciou, milovali ho a hrozne sa tešili, keď sme im fúkali bublinky.
Poobede po ne prichádzali rodičia a my sme sa pobrali na naše ubytovanie, kde sme sa najedli. Neskôr sme chodili na prechádzky po meste, alebo sme si šli sadnúť na pivo, lebo bolo strašne teplo. Ani neviem, či to mám spomínať, keďže som pracovala s deťmi (smiech), ale všetko bolo v rámci normy. Okrem toho bola jedna z dobrovoľníčok inštruktorkou jogy, takže ak sme mali voľný čas, zvykli sme si spolu aj zacvičiť.
Mali ste v škole aj nejaký dozor, iných učiteľov?
Každá škola to má nastavené inak. Keďže sme mali dve triedy, boli v nich aj dve učiteľky. Mladé, dvadsaťročné baby. Z našej strany to bola improvizácia, ale zvykli sme sa s nimi o učebnom pláne poradiť alebo nadviazať na ich hodiny. Ony robili počas hodín aj dozor.
Poslúchali vás deti?
Na nich veľmi vidno, že to, čo potrebujú, je kontakt a láska. Ak sa nám aj zdalo, že niektoré dieťa sa správa horšie ako iné, jediné, čo pomohlo, bolo, že sme ho objali alebo pohladkali. Keď sme im dali pozornosť, boli ako anjelikovia.
Osobne som si vytvorila hlboké puto s jedným malým dievčatkom, ktoré malo postihnutie. Bolo plné lásky, života a energie. Stále chcelo ísť niekomu na ruky. Všetky ostatné deti naň dávali pozor. Ak aj došlo k nejakej nezhode medzi ostatnými, tomuto dievčatku nerobili nikdy zle. Pomáhali jej napríklad aj s tým, aby si obula topánky. Budem si ju pamätať do konca života.
Ryžu jedia každý deň, milujú ju nadovšetko. Kombinujú sladké so slaným a vždy je to skvelý výsledok.
Dostávajú deti v škole plnohodnotnú stravu?
Tie deti pochádzali z chudobných rodín, mnohé z nich boli siroty, jedno bolo dokonca zachránené priamo z ulice. Väčšina z nich má školské jedlo ako jediný príjem potravy. O desiatej dostávajú ovsenú kašu, o pol druhej majú obed a to je všetko.
Čo ste jedli vy?
Ryžu. Každý deň. Milujú ju nadovšetko. Potraviny nakupujú a uskladňujú tak, že majú všetko navážené vo vreciach. Ryžu kupujú hádam aj na tony (smiech) a konzumujú ju aspoň raz do dňa. Jedia aj mäso, najčastejšie hovädzie, kuracie a ryby. My sme na začiatku oznámili, že preferujeme prevažne vegetariánsku stravu. Naše jedlo obsahovalo rôzne veci od fazuliek po hrášok, špenát... Väčšinou servírujú jedlá s výbornými omáčkami. Typický bol napríklad práve špenát, ktorý pripravovali špeciálne dusením.
Milujú aj jedlá z banánov a majú ich niekoľko druhov. Taký, aký poznáme my, na bežnú konzumáciu, ale napríklad majú aj banány na varenie. Z toho robia jedlá podobné nakladaným zemiakom.
Po dvoch týždňoch neustáleho jedenia ryže sme sa však posledné dni nevedeli dočkať nejakého dobrého hamburgera s hranolkami.
Chodili ste sa tam aj zabávať? Kam ste chodili na pivo?
Do miestnych krčiem, ktoré tiež vyzerali echt africky. Uprostred piesku boli postavené drevené altánky, väčšinou poschodové, s typickými plastovými stoličkami, aké boli populárne aj u nás na dvore starých rodičov či na Balkáne. Čapované pivo sme nedostali ani raz, no majú niekoľko druhov lokálnych pív, ktoré chutia veľmi dobre. V prepočte stálo jedno veľké pivo 70 centov.
Milujú hudbu, a čo sa mi veľmi páčilo, bolo, že v každom jednom takomto podniku hrala africká hudba. Prirovnala by som ju k štýlom latino a reggaeton. Bola tam úžasná energia. Hudba okrem toho vždy hrala aj v tuk-tukoch a autobusoch, čo bolo vtipné, pretože autobus sa išiel rozpadnúť, plechy odstávali na každú stranu, ale diskotéka tam musela byť vždy (smiech).
Vo voľnom čase ste chodili na výlety, čo najzaujímavejšie si zažila?
Najväčší bizár bol, keď sme išli na návštevu tradičnej africkej dediny, kde bývajú ľudia z kmeňa Masajov. Nachádzajú sa iba v Keni a Tanzánii. Sú známi tým, že putujú, všade chodia pešo, majú svoje tradičné zvyky, tance. Bývajú v domčekoch, ktoré si sami postavili z hliny a kravských výkalov.
Zavítali sme do nej v rámci výletu na safari. V ten deň bol zhodou okolností aj spln mesiaca, čo má pre nich veľký význam. Povedali nám, že majú pravidelne ceremóniu, počas ktorej dve noci počas splnu tancujú a spievajú v strede džungle, alebo na nejakom vyhradenom mieste, ktoré si vopred vyberú. Na tretí deň je táto ceremónia ukončená tým, že sa mladí chlapci stávajú mužmi. To znamená, že sa zíde viacero masajských dedín, spolu sa najedia, tancujú, spievajú a na konci prichádza obriezka.
Ak si tam chce muž vziať ženu, musí jej rodičom darovať 15 kráv. Netrvalo dlho a mala som masajského nápadníka.
Vykonáva sa stále aj takzvaná ženská obriezka?
Tvrdili nám, že vraj je ženská obriezka u nich už ilegálna a nevykonávajú ju. Ale neskôr nám Masajovia z inej dediny prezradili, že sa stále vykonáva aj ženská, ibaže je to obrovské tabu.
Čo sa dialo po návšteve Masajov?
Jeden mladý Masaj nás pozval, aby sme sa zúčastnili na ich ceremónii. Nie na tej, kde sa vykonáva obriezka. Povedal nám, že sme vôbec prvé turistky, ktoré volajú. Tak sme o deviatej večer prijali pozvanie do stredu džungle.
Večer po nás prišlo päť motoriek, ktoré nás brali asi 20 minút niekam do stredu africkej džungle. Pozerali sme sa na seba, báli sme sa, nevedeli sme, čo nás čaká, no zároveň sme sa tešili a všetko sme si natáčali. Bol to neskutočný adrenalín. Boli sme obozretné... aj keď... hlúposť. Neviem, ako môže byť človek obozretný, keď sedí na motorke s neznámym človekom, ktorý ho nesie niekam do džungle v cudzej krajine (smiech).
Predpokladáme však, že všetko dopadlo fajn.
Ó, áno. Neukradli nás, dorazili sme na miesto, kde bolo asi 60 Masajov, ktorí spievali a tancovali za svitu mesiaca. Bolo to úžasné, skúšali sme si tie ich tance. Tento večer bol zaujímavý tým, že sa ženy núkali mužom. Ja som sa zarozprávala s 23-ročným členom kmeňa. Oni totiž nie sú úplne „odveci“, majú základné aj stredoškolské vzdelanie, aj instagramy.
Aj on si hľadal manželku?
Povedal, že nie, že on sa sem chodí iba zabávať. Nakoniec z neho vypadlo, že vlastne ani nemôže, lebo nemá veno. Ak si tam chce muž vziať ženu, musí jej rodičom darovať 15 kráv. Ja som mu na to spontánne reagovala so žartom, že chvalabohu, my takýto zákon na Slovensku nemáme. Samozrejme, netrvalo dlho a krátko nato, ako ma na motorke vyložil, povedal, že príde na Slovensko a vezme si ma (smiech).
Odchod bol emotívny, vytvorili sme si vzťahy aj s ostatnými dobrovoľníčkami.
Bolo ťažké vrátiť sa domov?
Áno, odchod bol náročný. Blízky vzťah sme si vytvorili s deťmi aj s dobrovoľníčkami. Tesne pred odchodom, cestou na trajekt, sme ešte prišli za deťmi. V ten deň sme už neučili, no chceli sme sa rozlúčiť. Deti mali naučenú takú anglickú pesničku, že „Goodbye teacher, we will miss you“... Bolo to veľmi emotívne.
