Amy sa rozhodla okúsiť život ďaleko od Slovenska, kde sú podmienky naň neúprosné. Vzniklo z toho však dobrodružstvo, na ktoré nezabudne do konca života.
„Mojím najväčším snom je raz pracovať pre Unicef, keďže sa zaujímam o problematiku života detí v rozvojových krajinách. Potrebovala som teda samu seba presvedčiť, či je to niečo, čo ma baví a dokážem to robiť. Opýtala som sa samej seba, kde inde si to vyskúšam lepšie ako v škole v Tanzánii,“ prezrádza v úvode Amy. Spolu s kamoškou Evou išli do Afriky dobrovoľníčiť. Deti v malej škole učili angličtinu aj matematiku a popritom spoznávali krajinu aj kultúru východnej Afriky.
„Mladý Masaj nás pozval, aby sme sa zúčastnili na ich tradičnej ceremónii. Koná sa vždy počas splnu niekde ‚Pánu Bohu za chrbtom‘. Trvá tri dni a završuje sa tým, že sa mladí chlapci stanú mužmi. Zrazu po nás prišlo päť motoriek a my sme boli na ceste do džungle,“ rozpráva. V rozhovore ti prezradí, koľko peňazí potrebovala na cestu aj na život v Tanzánii, ako ju vnímali miestne deti, čo všetko zažila, ale aj čo jej povedal mladý Masaj, s ktorým sa viezla na motorke.
Ak sleduješ náš web, určite ti neuniklo, že naň pravidelne prispievame článkami aj o cestovaní. Nájdeš tam napríklad tipy na lacné letenky, užitočné cestovateľské rady a prečítaš si aj to, kam sa (ne)oplatí vydať na výlet či už v zahraničí, alebo v rámci Slovenska. V prípade, že sa ti naša tvorba páči a rád podporíš náš redakčný tím, staň sa členom klubu Refresher+.
Odísť do Afriky bolo spontánne rozhodnutie?Nie, s kamarátkou Evou sme sa o vyskúšaní dobrovoľníctva rozprávali asi už pred rokom. Uvažovali sme nad odchodom do nejakej úplne inej krajiny, ako je tá naša, aby sme nielen spoznali kultúru a život, ale tým, že sme obe študovali medzinárodné vzťahy, aby sme svoje poznatky vedeli v praxi použiť. Zároveň sme sa tým aj presvedčili, že to je práve to, čo chceme robiť.
Ako dlho ste cestu plánovali?
Keď sme končili výšku, povedali sme si, teraz alebo nikdy. Toto je naše posledné leto, od septembra sa chceme zamestnať, takže vyrážame za dobrodružstvom teraz. Potom nám to vyjsť nemusí. Programy sme si pozerali od konca mája, začiatku júna.
Cez akú agentúru ste sa napokon k programu dostali?
Cez Worldpackers, ktorá poskytuje dobrovoľnícke programy naprieč celým svetom. Majú webovú stránku, na ktorej musia človeka vopred schváliť. Treba si vyplniť základné otázky, nič náročné, napríklad sa ťa pýtajú, prečo si myslíš, že sa hodíš na túto činnosť, alebo prečo si si vybrala práve túto agentúru a tak ďalej.
Napísali sme im o našom štúdiu, ktoré úzko súvisí s cestovaním do rozvojových krajín, o našich záujmoch aj o tom, že hovoríme anglicky a ďalším cudzím jazykom. Ja po francúzsky, Eva po španielsky. Okrem toho som stážovala aj v UNESCO, čo je program na vzdelávanie, takže už tam som sa venovala agende vzdelávania v rozvojových krajinách alebo v krajinách, kde nemajú ženy právo na vzdelanie. Preto som tam zahrnula aj to.
Pravidelne po nás kričali, že sme „mzungu“, čo znamená beloch z Európy. Neboli však nebezpeční.
Podľa čoho ste si vyberali program?
Mali sme predstavu o tom, čo konkrétne by mala spĺňať škola, do ktorej by sme išli učiť, alebo hostiteľ. Napríklad sme chceli, aby nás vyzdvihol po príchode a odprevadil nás do ubytovania, aby sme nemuseli ísť samy. Veľkú rolu hralo aj to, aby sme to zvládli on budget. Je tam totiž denný poplatok, ktorý pokrýva stravu a ubytovanie, keďže väčšinou bývaš u niekoho doma. Isté percento, alebo teda polovica z toho ide na prídavky školy, kde učíš.
Dávali sme si pozor aj na to, aby to nebolo ďaleko od centra mesta. V Tanzánii, v najväčšom meste východnej Afriky, Dar es Salaame, sme si nakoniec našli ideálnu ponuku. Nachádzala sa na predmestí, vyzeralo to ako dedinka.
Spomínaš budget, koľko peňazí ste mali?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Koľko peňazí potrebovala na celú cestu.
- Ako ju volali a či sa cítila v krajine nebezpečne.
- V akých podmienkach žila.
- Čo jedávala ona a čo deti v škole.
- Prečo nasadla Masajovi na motorku a dala sa odviezť do lesa.
- Čo jej povedal, keď ju priviezol na ubytovanie.
