Do slovenských kín dorazil jeden z najlepších britských filmov posledných rokov.
Lúčenie môže byť niekedy veľmi intenzívne a bolestivé. Obzvlášť ak je možné, že sa s tým druhým človekom už nikdy neuvidíte. Sú filmy, ktoré je ťažké opísať a vysvetliť, treba ich jednoducho zažiť a precítiť.
Patrí medzi ne aj britská psychologická dráma Aftersun. Nakrútila ju 36-ročná režisérka Charlotte Wells z Edinburghu, ktorá sa voľne inšpirovala vlastným životom. Za svoj výnimočný debut následne získala cenu BAFTA. Ocenili ju aj na festivale v Cannes (Critics’ Week: French Touch Prize) a uznanie si získala aj u floridských kritikov.
Z British Independent Film Awards odchádzala režisérka dokonca so štyrmi soškami, pričom bodovala aj v kategóriách ako najlepší scenár, najlepšia réžia a najlepší film.
Masky a depresia
Ako vyzerá život v maske? Čo prežíva človek s depresiou a čo všetko treba na to, aby bol človek dobrým rodičom, respektíve otcom? Aj na tieto otázky sa snažila Wells snímkou odpovedať.
Aftersun vyrozprávala retrospektívne z pohľadu Sophie (Celia Rowlson-Hall), ktorá spomína na jednu konkrétnu dovolenku s otcom v Turecku počas deväťdesiatych rokov. Jej mladšiu verziu stvárnila len 13-ročná škótska herečka Frankie Corio.
V úlohe otca Caluma sa predstavil fantastický Paul Mescal (seriál Normal People). Calum a Sophie spolu vyzerajú ako brat a sestra, pričom sa tak aj správajú. Ich konverzácie sú skôr súrodenecké. Doberajú si jeden druhého, smejú sa na rovnakých hlúpostiach, no zároveň sa neboja prejaviť si navzájom lásku.
Rozosmeje aj vydesí
Wells citlivo buduje ich vzťah a odhaľuje nám kúsky príbehovej mozaiky. Čím je však táto 96-minútová dráma, ktorú by sme pokojne mohli označiť za čistú „konverzačku“, taká výnimočná, keď je jej dej taký banálne jednoduchý a niekto by mohol povedať, že možno aj nudný?
Práve tým, že napriek množstvu inak skvelých replík sa to najpodstatnejšie odohráva vtedy, keď postavy nerozprávajú. Britská režisérka vie takmer dokonale rozprávať obrazom a detailmi. Diváka v jednom momente príjemne rozosmeje a hneď nato ho vydesí či znepokojí rafinovanou montážou.
Čoskoro sa totiž ukáže, že Calum pred Sophie niečo skrýva a mentálne nie je vôbec v poriadku. Zásluhu na tom nepochybne má aj to, že vzťah so Sophinou matkou je takmer na bode mrazu.
Melanchólia, ktorá ťa premôže
I keď sa Calum čo najviac snaží, aby si dcéra užila dovolenku pri mori, a je rád za čas strávený spolu s ňou, keď je osamote, derú sa na povrch jeho vnútorní démoni. Premôžu ho?
Aftersun zámerne pracuje s tajomstvom. Veľa vecí je nevypovedaných, no vôbec to neprekáža, pretože osud Caluma si každý vysvetlí po svojom, a to napriek všetkým náznakom, ktoré režisérka počas filmu ponúkne.
V závere však ponára diváka do čoraz väčšej melanchólie a tesne pred koncovými titulkami mu berie dych aj slová. Snímka je do veľkej miery postavená na ústrednej hereckej dvojici, pričom Corio aj Mescal sú skutočne úžasní a ťahajú film jasne hore. Nie je vidno ani náznak zaváhania.
To isté platí aj pre samotnú režisérku, ktorá sebavedome a inovatívne citlivým rozprávaním dokáže až stelesniť niektoré pocity postáv. Vďaka tomu už svojou tvorbou prevyšuje omnoho starších a skúsenejších kolegov.
Jej prvému filmu možno vyčítať maximálne pár „hluchých“ pasáží, inak ide o jedno z najsilnejších diel tohto roka. Udeľujeme mu až silných deväť bodov z desiatich.
